Katarína Tomková

producentka

Vybrať pár zásadných filmov, ktoré človeka ovplyvnili, nadvihli na sedadle v kine, vryli sa mu do pamäti, a potom ich zachytiť v pár odstavcoch je nesmierne ťažké: a predovšetkým, pravdepodobne sa to bude meniť v čase. 

Medzi tie moje momentálne zásadné ale určite patrí Hanekeho Biela stuha, ktorú som mala možnosť vidieť počas jej svetovej premiéry v Cannes, a napriek tomu, že som v tom čase už poznala Hanekeho režijný a naratívny štýl, ma nechala kompletne bez slov v tom, ako vie byť téma násilia a agresivity „kričaná“ do sály v absolútnom tichu. V tomto smere Haneke dokonale ovláda filmový jazyk, v ktorom to, o čom sa postavy rozprávajú, nikdy nie je to, o čom sa rozprávajú naozaj; v ktorom akciu čítame v hrozivom čakaní a takmer bez pohybu; v ktorom je precíznosť gest, výrazov, záberov kombinovaná s excelentným rytmom. 

Hoci je meno Yorgosa Lanthimosa skloňované v posledných rokoch v súvislosti s jeho novšími, výpravnejšími filmami, ja sa rada vraciam k jeho začiatkom, obzvlášť Dogtooth, v ktorom je na veľmi malej ploche predstavený patologický mikrokozmos jednej obskúrnej rodiny a Lanthimos analyzuje manipuláciu v jej vnútri veľmi svojským čiernym humorom.

Filmy Todda Solondza sú všetky dostatočne zásadné, medzi moje obľúbené patria ale nenápadné Palindromy – v ktorých Solondz opäť obracia naruby tradičnú predstavu „o Amerike“, diváka vťahuje do priestoru absolútneho diskomfortu a absurdít, ale dokáže to s nesmiernou empatiou a prazvláštnou vľúdnosťou, navyše v neobyčajnom a špecifickom naratívnom koncepte. 

Z novších filmov by som menovala asi Fire Will Come španielskeho režiséra Olivera Laxeho či 3/4bulharského režiséra Iliana Meteva – ktorí obaja používajú krásnu autenticitu hybridných filmov, v ktorej sa dokumentaristické tvorivé princípy (a práca s nehercami) miešajú s estetikou a naratívnou presnosťou hraných filmov, a ktoré sa síce pýtajú zásadné otázky, ale publiku nechávajú otvorený priestor prežiť si odpovede spoločne s protagonistami.

No a ako presvedčená „solanistka“ nemôžem opomenúť môjho obľúbeného slovenského režiséra Petra Solana a jeho výnimočný film Kým sa skončí táto noc, ktorého ojedinelosť odolala času a ktorého sviežosť, humor, presnosť a samozrejme satirickosť, je dodnes aktuálna.