Týždeň slovenského filmu – skromný, ale výživný

Týždeň slovenského filmu sa tohto roku (15. – 21. 4.) konal po desiaty raz. Toto podujatie malo počas svojej existencie rôzne podoby: bolo i nebolo prepojené s ceremoniálom udeľovania Slnka v sieti, projekcie boli i neboli doplnené lektorskými úvodmi a besedami s tvorcami či sprievodnými podujatiami. Tohtoročná verzia sa obmedzila na 28 filmových predstavení a štyri diskusie.

TSF ponúkol verejnosti všetky filmy pre kiná prihlásené na Slnko v sieti, celkovo 11 hraných, 13 dokumentárnych a 6 animovaných. Príjemným oživením bola premiéra nového filmu z dielne SFÚ, dokumentu Návraty k Obrazom starého sveta v réžii Róberta Šuláka. Jedinečnou príležitosťou bola aj možnosť vidieť na plátne kvalitné televízne filmy.

Osvedčený formát panelových diskusií

Azda najdôležitejšou súčasťou podujatia sú panelové diskusie o stave slovenskej audiovízie – hranej, dokumentárnej a animovanej – v uplynulom roku. Od samého počiatku v roku 2015 ich koncipuje i moderuje Jelena Paštéková, ktorá pre Film.sk o tejto skúsenosti povedala: „Podľa mňa je to jediný možný formát, hoci už od prvého ročníka sa trošku spochybňovalo to klasické delenie na hraný, dokumentárny a animovaný film. Zo spätného pohľadu je toto rozdelenie veľmi užitočné a korešponduje so štruktúrou verejnoprávnej podpory. Tie najjednoduchšie schémy mávajú najväčšiu výpovednú hodnotu a myslím si, že je dôležité zachytiť kondíciu audiovízie v jednom roku: vtedy vyplávajú na povrch rôzne problémy, ktoré možno reflektovať v diskusii.“ Tohto roku doplnila každú dvojicu referujúcich o špeciálneho hosťa. Aký bol dôvod? „Na prvých ročníkoch sa naživo zúčastňovali aj aktívni tvorcovia a nastávali i kolízie medzi hodnotením kritiky a tvorcami. Keď sa potom uskutočňovali panelové diskusie online, prerušila sa kontinuita. Tohto roku som mala pocit, že keď sa ten formát ,poľudštíʻ, bude slovenská audiovízia kontaktnejšia – a práve to potrebujeme. V časopisoch sa uverejňujú recenzie, ale na to, aby bolo možné vysloviť sa k témam, ktoré rezonujú, je potrebný ,živýʻ priestor.“ Špeciálnymi hosťami sa stali tvorcovia nominovaní na Slnko v sieti, podľa Paštékovej slov „performatívne osobnosti, ktoré majú skúsenosti, majú k téme čo povedať a vedia zaujímavo rozprávať“.

Zvládnutie remesla sa cení, ale stačí to?

Hodnotenia minuloročných hraných filmov sa zhostili Juraj Oniščenko a Táňa Rusnáková. Predmetom hodnotenia bolo 15 titulov, z toho 5 filmov stopercentne a 10 majoritne slovenských. Juraj Oniščenko sa venoval filmom pre detského diváka a drámam. Perinbabu a dva svety Juraja Jakubiska nazval dôstojnou rozlúčkou režiséra s tvorbou a zaujímavý bol jeho postreh k špeciálnym efektom, ktorých zastaranosť označil za možný zámer s cieľom dosiahnuť kontinuitu s pôvodnou Perinbabou. V snímke Mimi Miry Fornay zaznamenal posun v rozprávačských a estetických schopnostiach, v Troch zlatých dukátoch Mariany Čengel Solčanskej kombináciu nadprirodzena a technického pokroku i prvky feministickej filozofie. Čengel Solčanskej Slúžku označil ako remeselne veľmi dobre zvládnutý film, pri Úsvite Matěja Chlupáčka ocenil jeho obrazové riešenie. Vo filme Mátyása Priklera Moc upozornil na kombináciu detektívneho pôdorysu s atmosférou film noir, vo Svetloplachosti Ivana Ostrochovského vidí prvky neorealizmu a motívy ako z dystopického filmu. Snímku Zošalieť Zuzany Piussi prekvapivo charakterizuje obrazový minimalizmus (kamera Martin Štrba). Táňa Rusnáková, ktorá sa venovala žánrovým filmom, porovnala snímky Invalid (r. Jonáš Karásek) a Villa Lucia (r. Michal Kollár); spoločenské atribúty hovoria v prospech Invalida, ktorý napriek situovaniu do 90. rokov minulého storočia vyznieva viac súčasne. Z dvojice romantických filmov Nikdy nehovor nikdy (r. Braňo Mišík) a Smolu nosíš ty, láska (r. Samuel Spišák) víťazí jednoznačne prvý z nich, ktorému sa darí priblížiť jeho americkým vzorom, kým druhý sa vyznačuje nefunkčnosťou, prvoplánovosťou a prízemnosťou. Popri tematickej a formálnej analýze predmetných filmov nám chýbalo výraznejšie kritické stanovisko – ľahko mohol vzniknúť dojem, že povedzme Slúžka a Nikdy nehovor nikdy sú rovnako významné filmy, lebo sú dobre remeselne zvládnuté. Špeciálna hostka Mariana Čengel Solčanská pobavila publikum bonmotom, že pri tvorbe filmu „myslím na diváka, nemyslím na vás dvoch (referujúcich – pozn. aut.)“.

Animácia „v menšine“, bohatosť dokumentu

Animovaný film sa vlani prezentoval v kinách skromne. Ako konštatovala Eva Šošková, v prípade oboch celovečerných – Umelohmotné nebo v réžii Tibora Bánóczkého a Sarolty Szabó a Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača – i dvoch krátkych filmov išlo o menšinové koprodukcie; jediným filmom s majoritnou slovenskou účasťou bol Krížom Krážom Niny a Tomáša Rybárovcov. O niečo optimistickejší obraz vznikne, keď k tomu prirátame filmy uvedené na festivaloch, v televíziách a na internete. Šošková sa sústredila na tematickú analýzu animovaných filmov, v ktorých sa objavujú motívy prírody, priateľstva, rodiny, romantickej lásky i spoločenských vzťahov. V roku 2023 sa stala explicitnou už predtým prítomná téma duševného zdravia, objavujú sa aj motívy smrti a strachu. Jana Dudková poukázala na široko poňatú tému ekológie a na posthumanistické motívy v animovanej tvorbe. Špeciálna hostka Katarína Kerekesová ocenila, že slovenskí animátori sú dnes schopní byť rovnocennými partnermi pri medzinárodných koprodukciách.

Jakub Lenčéš využil pri analýze dokumentárnych filmov uplynulého roka uvedených v kinodistribúcii Spinozovu teóriu telies, ktorú aplikoval na dokumenty. Pri „tvrdých“ dokumentoch je v popredí pravdivostný princíp (Emília Martina Šulíka, Pravda je to najdôležitejšie Maroša Brázdu), pri „mäkkých“ badať zvýšenú vôľu pochybovať a spochybňovať (Všetci ľudia budú bratia Roberta Kirchhoffa, Územie fantázie Pauly Maľárovej) a v „tekutých“ filmoch pôsobia tvorcovia ako ich aktéri (Turnus Jara Vojteka, Poznámky z Eremocénu Viery Čákanyovej). Eva Filová si zobrala na mušku vlaňajšie televízne dokumenty a jej hodnotenie prebiehalo v aktuálne napätej atmosfére, keď tu máme nový „trezorový“ film (Miznúci svet hlucháňa Erika Baláža) a RTVS čelí nevyberaným útokom vládnej garnitúry. Ako príklad kvalitných televíznych filmov môžu slúžiť práve tie, ktoré boli naprogramované v rámci TSF: Čo ste urobili Rusom? (r. Michal Fulier, Jana Bučka Kovalčíková), Hudba od Kokavy (r. Michal Romeo Dvořák) či Neznámy strach (r. Erik Praus). Svojimi postrehmi prispel k diskusii o dokumentárnych filmoch špeciálny hosť Robert Kirchhoff.

Odborná diskusia o minulosti, prítomnosti a budúcnosti Audiovizuálneho fondu, zorganizovaná k 15. výročiu vzniku tejto inštitúcie, sa niesla v duchu vzájomných ďakovaní a poklôn osôb, ktoré stáli pri zrode fondu alebo sa výrazne podieľali na jeho činnosti; nik nespomenul niektoré tienistejšie stránky jeho fungovania. V debate chýbal prostredný z troch jeho doterajších riaditeľov, ktorý by možno priniesol odlišný pohľad. Čo sa týka budúcnosti, odzneli najmä hmlisté obavy „inšpirované“ poslaneckým pozmeňujúcim návrhom k zákonu o Fonde na podporu umenia.

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Miro Nôta

Volanie filmového archívu

V Banskej Bystrici sa v dňoch od 8. do 12. apríla uskutočnil druhý ročník medzinárodnej filmovej prehliadky a vzdelávacieho seminára Dni archívneho filmu (DAF), ktoré sa chcú programovo venovať prezentácii filmových archívov, ich pokladov i celkovo bohatej filmovej tvorbe strihových či archívnych filmov.

Impulzom k založeniu takto špecificky orientovaného podujatia sa stali oslavy 100. výročia zrodu slovenskej kinematografie v roku 2021. Program prvého ročníka DAFu, odloženého kvôli pandémii na jar nasledujúceho roku, sa pod názvom Storočnica celý venoval dejinám slovenskej filmovej kultúry. Podstatné však bolo nastavenie základných parametrov „archívnych dní“ ako filmovej prehliadky i vzdelávacieho seminára, ktoré by mohli mať aj medzinárodný rozmer: premietanie 35mm filmov (aj nemých, so živou hudbou), prednášky tvorcov a úvody filmových historikov, prezentácie filmových archívov, prípadne projektov digitalizácie a reštaurovania archívneho filmového materiálu, propagácia odbornej filmovej literatúry.

Ďalším nevyhnutným krokom sa teda stalo otvorenie priestoru pre uvedenie a konfrontáciu rôznych, nielen domácich prístupov k práci s archívnym filmovým materiálom. Druhý ročník Dní archívneho filmu, ktorý sa pod názvom Archív, história, pamäť opäť konal na pôde Fakulty dramatických umení Akadémie umení a v kinosále Múzea SNP v Banskej Bystrici, sa už výraznejšie venoval osobnostiam dejín svetového filmu, uvedeniu diel najvýraznejších súčasných filmových tvorcov a hlavne ich „archívnej“ tvorby. Hneď prvým výstižným príkladom rozpisovania najstarších dejín filmu bola prednáška a úvody k filmom od českého kritika a historika Davida Čeňka, aktuálne aj nového dekana pražskej FAMU, v ktorých predstavil bratov Mélièsovcov, Georgesa a u nás takmer neznámeho Gastona, ako dokumentaristov.

Najsilnejším lákadlom v programe DAFu sa tohto roku stal pochopiteľne ukrajinský režisér Sergej Loznica, aktuálne pôsobiaci v Nemecku, ktorý prišiel do Banskej Bystrice premiérovo uviesť svoje dva posledné, v súvislosti s vojnou na Ukrajine aj provokatívne filmy Babij Jar. Kontext (2021) a Obyčajné dejiny ničenia (2022). V oboch prípadoch máme možnosť vidieť mnohé, doteraz nevidené filmové obrazy, ktoré v aktuálnej situácii vojny na Ukrajine prenikavo rozkrývajú nepríjemné historické súvislosti (následky okupácií i kolaborácií), resp. prízvukujú neprijateľnosť akéhokoľvek vojnového hromadného ničenia. V každom prípade, jeho viac ako dvojhodinová podrobná analýza vlastných filmov Blokáda (2005) a Noc v Opere(2020) bola silným zážitkom osobného stretnutia i poznávania. Loznica sa v Bystrici cítil veľmi dobre, uvoľnený v diskusiách približoval svoje dlhoročné praktické skúsenosti s archívnym filmom.

Loznica ideálne ilustroval hlavný cieľ prehliadky i seminára: vytvorenie priestoru pre vybraných filmových tvorcov na rozpravy o ich konkrétnych postupoch práce vo filmových archívoch (objavy „bonitných“ zdrojov, práca archívnych fixerov), resp. na kritickú reflexiu samotných historických dejov a ich stôp v pamäti jednotlivca či kultúrnej pamäti spoločnosti. Rôznosť prístupov k filmovým archívnym materiálom, odlišnosť generačnú, druhovú (odvaha k experimentu), žánrovú (v rámci oficiálnej produkcie i rodinných archívov), technologickú (digitalizácia, možnosti postprodukcie) prezentovali svojimi dielami, úvodmi či prednáškami aj ďalší filmári: Robert Kirchhoff (Všetci ľudia budú bratia), Jan Šikl (Rekonštrukcia okupácie), Igor Ivanko (Fragile Memory), Anna Krivenko (Môj neznámy vojak).

Druhý ročník Dní archívneho filmu uzatvoril celodenný program pripravený v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom ako hlavným partnerom podujatia. Po panelovej diskusii o novej reprezentatívnej monografii Petry Hanákovej Máme svoj film! Slovenská filmová kultúra 1939 – 1945 nasledovalo večerné filmové pásmo, v ktorom autorka i hosť diskusie a prehliadky, režisér a filmový historik Rudolf Urc, uviedli spomínané poklady z nášho Národného filmového archívu – Trvalé svetlá (1940) Ivana J. Kovačeviča, Za slobodu Paľa Bielika (1945) i Stanislava Barabáša (1955) či 65,000.000 (1961) Miroslava Horňáka.

Jay Leyda to v názve svojej knihy o strihovom filme vystihol presne: Filmy plodia filmy. Každý nakrútený filmový záber sa stáva potenciálne nesmrteľným, pretože je neustále reprodukovateľný v nových výpovediach. Dni archívneho filmu sú zamerané práve na túto fascinujúcu a nepredvídateľnú plodivú silu každého filmového obrazu. Obracajú pozornosť k archívu ako potenciálnej inšpirácii každého filmára.

mk 
foto: www.loznitza.com – Babij Jar. Kontext (2021)