Eva Štefankovičová

(24. 5. 1940 – 12. 4. 2024)

Eva Štefankovičová bola do roku 1997 jedinou režisérkou v slovenskom filme, ktorá nakrúcala celovečerné snímky pre kiná. Okrem štvorice dlhometrážnych hraných filmov sa podpísala aj pod desiatky dokumentárnych titulov a po revolúcii rozbehla úspešnú castingovú agentúru. Zomrela vo veku nedožitých 84 rokov. 

„Každú nedeľu ma mama vyobliekala, do jednej ruky mi strčila mladšieho brata, do druhej korunu a poslala nás do kina. Milovala som tieto nedeľné dopoludnia. Voňali dobrodružstvom, kúzlami a v neposlednom rade aj vždy výborným obedom,“ spomínala pred dvomi rokmi Eva Štefankovičová pre Film.sk. 

Už ako študentku práva ju očarilo, keď na ulici narazila na nakrúcanie Statočného zlodeja (1958). Povedala si, že to by chcela robiť – film, a začala zospodu. Robila skriptku, asistentku réžie aj pomocnú režisérku. „Bolo mi cťou pracovať na niekoľkých zásadných slovenských filmoch, ako Polnočná omša, Boxer a smrť, Kým sa skončí táto noc, Slávny pes, Slávnosť v botanickej záhrade. Nie sú to moje filmy, ale bola som pri tom. Mala som možnosť pracovať s Jiřím Krejčíkom, Petrom Solanom, Elom Havettom,“ vymenovala režisérov a filmy, ktoré boli pre ňu zásadné. Pochvaľovala si najmä spoluprácu s Petrom Solanom, ktorý jej umožnil profesijne rásť a považovala ho za svojho učiteľa. Keď sa hlásila na réžiu na FAMU, nevzali ju, ale odporučili jej, aby skúsila novootvárajúcu sa filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU. Jednou z dvoch prvých absolventov tohto odboru sa stala v roku 1969. 

V dokumentárnom filme samostatne debutovala krátkou snímkou Pozvanie ku streľbe kráľovskej (1973) – humornou fiktívnou historkou, zostavenou z výjavov nakreslených na podkladoch streleckých terčov, ku ktorej nahovorili komentár Lasica a Satinský. „Eva Štefankovičová sa stala vedúcou osobnosťou lyrickej transformácie impulzov autentickosti. V jej snímkach sa dáva priestor aj bezprostrednosti a pravde okamihu, ale aj lyrickému zmierňovaniu faktov a javov,“ píše o dokumentárnej tvorbe režisérky zo 70. rokov Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie a dodáva, že „v neskoršom období v non-fiction produkcii sa u nej posilnila tendencia k objektívnosti a komplexnej rekonštrukcii situácií.“ K okruhu jej častých spolupracovníkov patrili kameraman Stacho Machata aj strihačka Margita Černáková.

Keď Macek na inom mieste v Dejinách hodnotí tvorbu pre deti a mládež v 80. rokoch, dospieva k záveru, že za desať rokov len dva filmy pre deti znamenali aj prínos. Jedným z nich je Štefankovičovej hraný debut Čarbanice (1982). „Režisérka sa pri zobrazovaní prostredia sídliska, v ktorom sa odohrával príbeh záškoláka Jakuba, nechala viesť citom skúsenej dokumentaristky a s ľahkosťou vyvolala pocit autentickosti. Film od ostatnej produkcie odlišuje aj jednoduchá, ale dôsledná motivácia Jakubových psychických problémov (...). Navyše autor a režisér animovaných častí Igor Ševčík použil množstvo hravých asociácií, ktoré tieto pasáže zmenili na skutočnú oázu radosti, zábavy a detskej sebaprojekcie,“vyzdvihuje snímku Macek.

Čarbanice začali pôvodne vznikať ako dokumentárny film. S dotvorením hraných postáv režisérke pomohol jej manžel, scenárista Leo Štefankovič, ktorý príbeh obohatil aj o vlastné záškolácke zážitky. „K hranej réžii som sa vlastne dostala vďaka ,genderizmuʻ. Samozrejme, vtedy sa to u nás ešte tak nenazývalo. V štatistikách rodovej rovnosti, ktoré mali potvrdzovať nezvratný proces uplatňovania rovnoprávnosti pohlaví a ženskej emancipácie, chýbali zástupkyne režisérskej profesie. A zhodou okolností som v tom čase odovzdala scenár filmu Čarbanice. Mala som už skúsenosti s réžiou v Štúdiu krátkych filmov, kde som nebola prvou ani jedinou režisérkou, takže som sa akosi hodila do tej prázdnej štatistickej kolónky v oblasti réžie hraných filmov,“ spomínala Štefankovičová pre Film.sk v roku 2015. Detský film jej bol blízky aj preto, že sama mala malé deti. Jej ďalší hraný film Slané cukríky (1985) bol už o dospievaní. Ambíciou bolo zaznamenať skutočné pocity, úspechy a prehry dospievajúcej generácie. Ako sa režisérka vyznala v rozhovore v Pravde – chcela, aby film k divákom prehováral jazykom generácie, o ktorej je. Nakrútila tiež hrané filmy Nemožná (1987) a Kúpeľňový hráč (1988). 

Na prelome 80. a 90. rokov vznikli dva jej dlhometrážne dokumenty Vedľajšie zamestnanie: matka(1990) a Všetci spolu... (1991), na ktorých sa opäť podieľal Leo Štefankovič. Druhý z filmov sleduje paradoxy, ktoré Česko-Slovensko sprevádzali na ceste ku slobode, prvý sa venuje postaveniu žien. V roku 2022 sa umiestnil na 17. priečke v ankete Film.sk – slovenský film storočia.

V roku 1991 založila Eva Štefankovičová agentúru Galaxy, ktorá sa zaoberá castingom a úspešne spolupracovala aj so zahraničnými produkciami, ktoré na Slovensku nakrúcali. 

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš