Zrkadlový obraz viny

Miloslav Luther prináša do kín svoj nový film takmer desať rokov po Kroku do tmy. Dá sa povedať: opäť zaujatý rovnakým obdobím a jeho dopadom na duše našich predkov. 

Kým vojnová minulosť tvorila v Kroku do tmy len historické pozadie deja, ktorý sa odohrával o niekoľko rokov neskôr, tentoraz je v centre diania. Pozornosť je však presunutá ďalej od SNP a jeho paradoxných psychických následkov na vojnovú Slovenskú republiku. Aj tentoraz dôležitú úlohu zohráva prelínanie časových rovín, no už nie vo forme flashbackov, ale skôr vo forme paralelného rozprávania: jedna časť diania sa odohráva v súčasnosti, ďalšia je z pozície vševediaceho rozprávača prezentovaná v kostýmovej minulosti.

Krok do tmy bol takmer unisono odmietnutý domácou kritikou. Často bez reálnych argumentov, len na základe vtedy módneho odmietania historického žánru a z protestu proti vysokému rozpočtu filmu. Kritická odozva následne vyvolala podráždené reakcie tvorcov.

Spomínam si, že mňa v tom čase, naopak, zaujalo novátorstvo prepojenia zvrátenosti raných 50. rokov s traumami aj morálnymi zlyhaniami účastníkov SNP. A takisto veľmi pozorná rekonštrukcia dobovej vizuality, ktorá namiesto radostných zajtrajškov upozorňovala na ošumelosť a nekvalitu materiálov.

Spiaci účet však prichádza už v dobe Dunaja aj Času nádejí. Pár rokov po Tlmočníkovi. V dobe, ktorá je voči narastajúcej hrozbe sympatizantov Slovenského štátu mimoriadne citlivá a aj polarizačne nastavená. Tieto zmeny v audiovizuálnom prostredí sa na filme skutočne podpísali: podobne ako zmienené seriály dobu rekonštruuje už nie s dôrazom na ošumelosť, ale na oveľa konvenčnejší luxus vtedajšej módy, bezchybné účesy, utopickú farebnosť a presvetlenosť dobového sveta. A podobne ako Tlmočník podáva príbehy minulosti z perspektívy dneška. Navyše reaguje na dopyt po rozprávaní o slovenskej kolaborácii s nemeckým fašistickým režimom. A predsa to nie je epigónsky pokus zviesť sa na novej vlne záujmu o históriu, ale prejav kontinuity režisérových záujmov.

Spiaci účet stojí na konfrontácii sveta dneška a sveta minulosti. Tieto dva svety čiastočne zodpovedajú spôsobom, akými ich Luther zobrazoval aj predtým, aspoň zo sociologického hľadiska: podobne ako v prípade Skús ma objať je napríklad témou príbehu zo súčasnosti mladomanželský vzťah dvoch intelektuálov, poznačený hmotnou núdzou, túžbou po dieťati a snahou získať lepšie bývanie. V prípade vrstvy z minulosti sú protagonistami, naopak, dvaja mladí úradníci, obyčajní ľudia. Aj v ich vzťahu však rezonuje plánovanie dieťaťa a snaha získať dôstojný byt. V obidvoch prípadoch sa potom vynára základná otázka: za akú cenu? A kto na seba preberie morálnu zodpovednosť?

Okrem toho sa v obidvoch príbehoch zrkadlovo objavuje ďalší obľúbený Lutherov motív: nevera. V tomto prípade neverným nie je muž, a preto nevera ostáva na úrovni hrozby, partnerky sú jednoducho pokúšané – v jednom prípade znásilnené sokom v láske; v jednom prípade fatálne.

Podobne ako v Lutherovom filme Skús ma objať (1991) je hlavnou iniciátorkou túžby po lepšom bývaní žena. Ako v čase vzniku spomínaného televízneho filmu bolo zvykom, ženská túžba sa tu vníma ako natoľko biologicky pudová, že nedbá o mužove duchovné naplnenie či morálne otázniky. Tento model zostáva aj v Spiacom účte, je však korigovaný, čo mu dáva čaro istej nelogickosti, ale aj autenticity. Veď ani v živote nie je vždy každý morálne konzistentný: v príbehu z minulosti takto mladá žena hneď na úvod kladie otázku svojmu kurizantovi, či mu nevadí, kde pracuje. Následne sa však sama správa konformne a dokonca ho nahovára získať arizovaný byt. V zrkadlovom príbehu zo súčasnosti mladá žena, naopak, vyhlasuje, že o minulosť svojej rodiny sa radšej nezaujíma. No v závere je to práve ona, kto takmer nalomeného manžela privedie naspäť k morálne správnemu rozhodnutiu – neprijať dedičstvo poznačené nacistickým násilím.

Spiaci účet nie je celkom konzistentný vo vykresľovaní motivácií postáv, no nie je to na škodu. Postavy sa stávajú mierne nepredvídateľnými, rozprávanie je poznačené tajomstvom a napätie je vhodne budované aj hudbou, takže divák ostáva až do konca v strehu, ako sa protagonisti rozhodnú a koľké tragické nešťastia na nich padnú. Obraz ponúka nielen viacero nešťastných udalostí, ale aj nenápadné indície, ktoré smerujú k tragickému rozuzleniu, aké má Luther rád – no nakoniec sa v príbehu, v ktorom ho očakávame, nepotvrdia.

Bonusom je tiež postava senilnej tety, ktorá v závere zrelativizuje všetko, čo o minulosti vďaka spomínanému vševediacemu oku rozprávača vieme. Nikdy nezistíme, čo si mysleli a ako sa zachovali naši predkovia. No hmotné dedičstvá by sme nemali brať ako deus ex machina, ktoré vyrieši všetky naše problémy. Nikdy nevieme, aká vina a koľké krivdy sa za nimi skrývajú.

Spiaci účet (Slovensko/Česko, 2024) SCENÁR A RÉŽIA Miloslav Luther KAMERA Tomáš Stanek HUDBA Jozef Vlk STRIH Martin Malo HRAJÚ Richard Autner, Dominika Morávková Zeleníková, Vladimír Polívka, František Kovár, Anna Maľová, Iva Janžurová, Veronika Meszárosová, David Uzsák a ďalší MINUTÁŽ 110 min. HODNOTENIE *** a 1/2 DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 4. 2024

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: ALEF FILM & MEDIA

Bez vetra sa ani lístok 

Vyjde úspešný román úspešného autora, bestseller napísaný bestselleromakerom. Filmová adaptácia je otázkou času, nakrúti ju renomovaný režisér a očakáva sa, že to bude udalosť. Taká je Smršť, film režiséra Petra Bebjaka, inšpirovaný románom Jozefa Kariku, výraz viery, že na Slovensku môže fungovať normálny zdravý filmový trh. 

Podľa formálneho žánrového zaradenia je Smršť mysterióznym trilerom, čo asi platí a vlastne je to aj celkom v poriadku, vzhľadom na atmosféru a príbeh, ktorý sa film snaží vypovedať. Manželský pár v ňom prichádza do kúpeľov a nie je to medzi nimi úplne v poriadku, skôr naopak, v kúpeľoch sú viac vedľa seba ako spolu, od začiatku je cítiť, že vzťahy sú napäté a problém bude v minulosti. Ona by aj chcela tráviť viac času s ním, ale on akosi nechce, nevie sa odpútať od práce, je forenzným psychológom a rieši prípad, ktorý ho postupne celkom opantá. V tom prípade zomreli nejakí ľudia, je to veľká tragédia a treba zistiť, kto je za čo zodpovedný a čo všetko sa stalo. Ako to už v mysterióznych trileroch býva, aj v Smršti sa postupne ponárame viac a viac do tajomstva, realita stráca jasné kontúry, atmosféra hustne a stáva sa nepríjemne čoraz vláčnejšou, akoby sa psyché brodila v močiari, ktorý ju čoraz viac pohlcuje. Už-už by mal niekto zošalieť, niekto sa zblázniť, už-už by niekomu malo vyraziť poistky. Výrazne sa pracuje s filmovými vyjadrovacími prostriedkami, s kamerou, zvukom, hudbou, strihom, výborne hrá výprava, architektonicky unikátne prostredie kúpeľného sanatória samo osebe akoby sa stávalo ďalšou postavou, herci tiež odvádzajú kusisko poctivej práce, dokonca miestami až nadpráce. Sú tu sekvencie, v ktorých minimálne jedna z dvoch ústredných postáv prehráva, ale dá sa to pripísať na vrub postupujúcej čudnote, tak to necháme tak. Výborné sú až fyzické ataky, keď divák doslova cíti silu aplikovanej filmovej reči, ku cti tvorcom slúži, že sa neznižujú ku generickým filmovým ľakačkám, ale snažia sa sofistikovane pracovať s tenziou a detenziou, s výrazom. Ak by som nevedel, že minimálne režisér Smršte má blízko k poctivému žánrovému Hollywoodu, tu by som to zistil. Vnútorne som presvedčený, že nakrúcanie Smršte ho náramne bavilo a minimálne z tohto uhla pohľadu ide o poctivý autorský film. Nie samozrejme v zmysle Felliniho či Bergmanovho filmového autorstva, aj keď, mohlo by ísť, ale autorstva Kubrickovho, Lynchovho či Fincherovho, v ktorom sa ráta s tým, že divák na autorstve participuje. Domyslí si, dotvorí, dokončí, dopointuje. A to presne som urobil, vlastne v súlade so zadaním a Smršť vôbec nedopadla dobre. 

Vidím, že Smršť má svoje kvality, režisérova tvorba je mi prirodzene blízka, takže mu nadržiavam, zároveň sa ale sám seba permanentne pýtam, prečo ma ten film tak zúfalo nudí? Prečo zostávam vonku v pozícii nezaujatého pozorovateľa, ktorý presne vie, čo by s ním ktorý obraz mal urobiť, akoby tá či oná sekvencia mala pôsobiť, ale nijako sa ma to nedotýka? Nuž, azda práve preto, že som ochotný sa na autorstve spolupodieľať, vychádzam v ústrety až príliš, do veľkej miery preto, že sa mi vlastne páči, že ambíciou autorov nie je otrocky adaptovať Karikovu literárnu predlohu, ale snažia sa ju posunúť, zvýznamniť, vytvoriť jej akýsi filmový apendix, pridať k nej čosi, čo ona sama nemá. Čo to je? Z môjho uhla pohľadu pointa. Nie som Karikovým modelovým čitateľom, Smršť som čítal, ale iba z povinnosti, nijako ma nenadchla, ani sa mi nepáčila, opäť ide o román, v ktorom sa zamieňa korelácia s kauzalitou a takéto príbehy nemám rád. Halný vietor, teda špecifický druh vetra, ktorý je hlavnou atrakciou románu Smršť, sa vo filme vôbec bližšie nespomína, ani netematizuje, je to čosi, čo akoby autori filmového scenára predpokladali, že divák bude poznať. Alebo ani nemusí, lenže potom filmová Smršť stráca celkom zmysel a kvôli svojmu vlastnému „prekvapivému“ koncu pôsobí ako zlý žart, psychologicky triler o rozpadnutom vzťahu mystifikovaný motívom, bez ktorého by sa zaobišiel. 

Hmmm, to fakt? No dobre, ale nabudúce už by som naozaj rád videl Bebjaka samého za seba a nie vylepšujúceho román, ktorý jednoducho v sebe nemá dosť príbehu na to, aby stálo za to vyrozprávať ho výrazným autorským filmovým jazykom.

Smršť (Slovensko/Česko, 2024) RÉŽIA Peter Bebjak SCENÁR Peter Balko KAMERA Martin Rau STRIH Marek Kráľovský HUDBA Juraj Dobrakov HRAJÚ Aňa Geislerová, Tomáš Maštalír, Éva Bandor, Michal Režný, Ladislav Bédi, Adrian Jastraban, Ivan Letko, Marek Geišberg, Evá Máziková MINUTÁŽ 122 min. HODNOTENIE ** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. 4. 2024

Juraj Malíček, teoretik popkultúry
foto: DNA Production

Utíšená potreba vysvetľovať

Maturita – formalita. Zástancami tohto porekadla sú najmä tí, ktorí majú „skúšku dospelosti“ úspešne za sebou. Jedným z nich by sa určite rád stal aj stredoškolák Ábel. Namiesto toho sa však stáva katalyzátorom celonárodného škandálu naprieč už aj tak polarizovaným Maďarskom. 

Tvorcovia filmu Vysvetlenie na všetko, na čele s režisérom a scenáristom Gáborom Reiszom, sa rozhodli prostredníctvom napohľad banálnej témy opísať čoraz citlivejšiu povahu súčasnej spoločnosti. Akcent by som dal najmä na výraz „opísať“. Vysvetlenie na všetko, na rozdiel od mnohých iných spracovaní témy názorových alebo postojových rozdielov, neponúka jednostranný kritický či dokonca satirický pohľad na občiansku polarizovanosť. Naznačená nestrannosť hrany povestnej mince sa paralelne s maturantom Ábelom stáva filmovým katalyzátorom a ovplyvňuje dôslednosť scenára s cieľom nevynechať žiaden dôležitý kúsok skladačky, ktorá tvorí ucelenú kauzalitu príbehu. Vďaka tomu pôsobí mozaikové rozprávanie ako prirodzená voľba, ktorá sprostredkúva paradokumentárne vyznievajúce príbehové paralely. Vlákna dejovej pavučiny majú veľkú dávku voľnosti, nie však na úkor ich vyváženosti. Každá z línií sa venuje jednotlivým postavám, ktorých konanie v rámci hlavného príbehového uzla je vždy motivované prostredníctvom predstavenia ich charakteristických životných peripetií. Vo všeobecnosti je tak maďarsko-slovenská koprodukcia snahou o komplexnú štúdiu zameranú na viaceré problematické vlastnosti modernej spoločnosti. Hlavný dejový trojuholník, aj keď má relatívne iniciatívny dejový oblúk a dostatočný priestor na rozvinutie, nevyužíva svoj potenciál naplno. 

Vysvetlenie na všetko je naozaj filmom komplexným. Jeho problém spočíva v distribúcii tejto komplexnosti naprieč tými správnymi časťami filmovej výstavby, a teda aj jej celkovej zmysluplnosti. Z dominantného prvku je tak razom achillova päta snímky. Dôvod možno hľadať v nekonzistentnej práci so štylistikou, alebo už spomínanej banalite jednotlivých dielov skladačky. Z hľadiska kauzality zastáva Ábel úlohu jasného prostredníka naprieč všetkými postavami. Potenciál vykreslenia vzťahu s jeho otcom, profesorom či priateľkou, ako špecifického tlaku, pôsobiaceho na súčasnú mladú generáciu, je však obmedzený kontraproduktívnou poetizáciou a zdržanlivou explikáciou. Tá kvôli nelineárnemu rozprávaniu nedokáže viesť pozornosť publika k požadovanému výsledku. Rovnaká vágnosť prináleží aj línii venujúcej sa Ábelovmu profesorovi a zároveň sokovi v láske. Na rozdiel od tej Ábelovej, ale spolu so zvyškom sujetu trpí vážnejším problémom – prebytočnosťou. 

Spoločensky rozhľadenému publiku – na aké filmy podobné tomuto pochopiteľne mieria – rozhodne nie je nutné ponúkať banálne vysvetlenie na všetko, následkom čoho trpí možnosť rozvíjať podnetnejšie témy a myšlienky. Tým by sa napokon mohli venovať aj inak všednosťou vyplnené úseky venované Ábelovmu otcovi či novinárke vyšetrujúcej kuriózny prípad maturanta. Filmu však akoby šlo najmä o odškrtávanie si povinných políčok iba povrchne pôsobiacej komplexnosti a účelovosti spoločenského makropohľadu. Namiesto lesklej perly tak dovnútra škrupiny ukryli kus šedivého kamienka, aby sa napokon mohli pýšiť rovnorodosťou výslednej kôpky všeobecne nevýrazného štrku.

Zdá sa tak, že úmyslom autorov bolo, aj vzhľadom na zvolený názov, predstaviť problematiku bez vyvolania polemiky. Hoci sa im pravdepodobne podarilo realizovať projekt v podobe, akú plánovali, nedá sa hovoriť ani o naplnení významu v názve. Publiku tak nezostáva iné, ako zozbierať omrvinky ako-tak podnetnej nesúrodej katarzie v závere snímky, volajúcej po výraznom prekopaní zvoleného konceptu. Takto totiž možno preniesť časť porekadla z úvodu textu aj na film samotný, s dôrazom na výraz „formalita“.

Vysvetlenie na všetko (Magyarázat mindenre, Maďarsko / Slovensko, 2023) RÉŽIA Gábor Reisz SCENÁR Gábor Reisz, Éva Schulze KAMERA Kristóf Becsey HUDBA Gábor Reisz HRAJÚ István Znamenák, András Rusznák, Krisztina Urbanovitz, Eliza Sodró MINUTÁŽ 151 min. HODNOTENIE ** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. marca 2024

Matej Ambroš  / poslucháč Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: Filmtopia

Unikátny portrét výtvarníka, ktorý odišiel priskoro

„Chýbanie je niečo iné ako prázdnota,“ vysvetľuje Ján Mančuška pred svojou inštaláciou s názvom Konferencia. Pojmom, odkazujúcim na pocit straty, nadpísal režisér Štěpán Pech svoj celovečerný dokument sprítomňujúci dielo a život českého konceptuálneho výtvarníka, ktorý žil v tieni smrti. Chýbanie (2023) je pozoruhodná audiovizuálna reflexia o absencii jednej z najtalentovanejších a najvýraznejších osobností českej i svetovej umeleckej scény.

Z veľkorozmerných zrkadiel skladajú technici objekt, prekrývajúci celú stenu. Vo veľkej zrkadliacej ploche sa odráža najskôr len prázdny priestor, potom muž s kamerou a napokon skupinka ľudí. Možno filmový štáb, no záleží na predstavivosti každého, čo „uvidí a objaví“ v artefakte, ktorý Ján Mančuška nazval Veľké zrkadlo. Aj keď rád svoje diela osvetľoval explikáciami, chcel, aby diváci sami a slobodne objavovali ich zmysel.

„Vedel, že sa mu kráti čas. Že každú chvíľu môže zomrieť,“ hovorí na začiatku newyorský galerista Mančuškovým deťom. Syn a dcéra boli ešte malí, keď ich otec zomrel. S režisérom sa preto vybrali za ľuďmi, s ktorými ich otec spolupracoval a ktorí ho dôverne poznali, aby sa o ňom dozvedeli viac. Putovanie proti času je základná línia, na ktorú sa nabaľujú ďalšie motivické vrstvy. Spomienky kurátora, zberateľa, choreografky, matky, otca i priateľov, archívne záznamy Mančuškových výpovedí, fotografie aj videá zaznamenávajúce jeho diela, pričom niektoré znovu ožívajú v podobe reinštalácií.

Z dômyselnej kompozície stručných, no esenciálnych výpovedí protagonistov dokumentu aj samotného umelca, konfrontovaných s jeho invenčnými a mnohotvárnymi artefaktmi, sa postupne vynára obraz portrétovaného. Konceptuálneho výtvarníka, ktorému stačili blok a ceruzka, aby si skicou zaznamenal nápady. Výsledok realizácie mal vždy jedinečnú podobu – raz to bol animovaný film, inokedy rafinovaný stroj, v ktorom bežal filmový pás s fotografiami v jednotlivých okienkach, potom zas divadelno-tanečná performance, alebo obyčajné biele písmená rozvešané na šnúrach či dokonca vzduchovkou do steny vystrieľané obrysy stoličky (toto vyslovene „nepredajné“ dielo našlo v New Yorku nových majiteľov). V na pohľad neraz hravých dielach hľadal odpovede na existenciálne otázky o slobode voľby a osudovej predurčenosti. Skúmal, či možno napraviť chyby minulosti návratom v čase. Spochybňoval istoty, s ktorými sa pozeráme na seba aj svet okolo nás.

 A putovanie proti prúdu času obohacuje dokument aj o náboj priam „detektívneho“ odhaľovania obsahov jeho tvorby, aj zvratov života permanentne ohrozovaného smrteľnou chorobou (mal tridsaťdeväť, keď v lete roku 2011 zomrel).

Svet Jána Mančušku poznal, no ani pre slovenské publikum nemusel byť absolútne neznámou postavou. V rodnej Bratislave (mal šesť, keď sa rodina presťahovala do Prahy) sa prezentoval výstavou po tom, čo v roku 2004 získal prestížnu Cenu Jindřicha Chalupeckého. O desať rokov neskôr – už po smrti, predstavila v meste na Dunaji jeho projekty veľká retrospektíva. No aj tým, čo poznali zoširoka sa usmievajúceho výtvarníka i jeho práce, ponúka dokumentárny film objavný, inšpiratívny a hĺbavejší pohľad na jeho diela aj život. Pod dojmom dôvernejšieho poznania meandrov umelcovej existencie dokážu hlbšie uchopiť zmysel artefaktov, ktoré zanechal. A divákom, ktorí sa s menom Ján Mančuška nikdy nestretli, ale pristupujú k filmu s otvorenou mysľou i dušou, prináša nevšedný zážitok zo stretnutia s neobyčajným človekom.

Chýbanie nie je tradičný portrét umelca, žijúceho v Prahe a Berlíne a vystavujúceho v prestížnych svetových galériách a múzeách. Fotograf a debutujúci režisér Štěpán Pech Mančušku roky poznal, dokonca počas štúdia fotografie na pražskej UMPRUM-ke pracoval tri roky ako jeho asistent. A zažil niečo podobné ako výtvarníkove deti – aj on prišiel priskoro o otca. Dalo by sa povedať, že bol tým správnym človekom na správnom mieste. V česko-slovenskom koprodukčnom projekte sa ale sám stiahol do úzadia. Z bohatého materiálu, ktorý v priebehu piatich rokov nakrútil a zozbieral, vybral podstatu a rafinovaným strihom, bez záplavy slov vyskladal strhujúci, očarujúci i napínavý vizuálny príbeh.

„Umenie je veľmi dočasná záležitosť – ako veľmi prchavý okamih,“ hovorí vo filme Ján Mančuška. Dokument Chýbanie však rezonuje v pamäti a rozochvieva emócie diváka veľmi dlho.

Chýbanie (Chybění, Česko/Slovensko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Štěpán Pech KAMERA Stanislav Adam STRIH Jan Daňhel HUDBA Jonatan Pastirčák MINUTÁŽ 80 min. HODNOTENIE 5 DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 4. 2024

Jena Opoldusová / publicistka
foto: Film Expanded

MANŽELIA STODOLOVCI

Najzaujímavejšie a častokrát aj tie najdesivejšie príbehy píše sám život. A nemusia sa odohrať ďaleko od nášho civilizovaného sveta. Zlo je ukryté v DNA každej ľudskej bytosti na Zemi a nedá sa predvídať, v kom prebije to dobré, čo v nás je. 

Človeka niekedy vedú k zločinom ťažké životné podmienky alebo nepriazeň osudu, inokedy ide iba o racionálny kalkul a snahu mať sa skrátka lepšie ako ostatní. Prípad manželov Stodolovcov otriasol Českou republikou zhruba pred dvadsiatimi rokmi a patrí skôr do druhej kategórie. Dana a Jaroslav Stodolovci spáchali v priebehu dvoch rokov osem vrážd spojených s krádežami. Obeťami boli občania staršieho veku, pretože sa nedokážu poriadne brániť. Nič viac, nič menej. 

Dramaturgických spôsobov, ako preniesť takýto príbeh na plátno, je viacero. Stodolovci sa mohli stať predmetom pútavého dokumentárneho filmu, kde by sme počúvali názory policajtov vyšetrujúcich prípady, právnikov, rodinných príslušníkov Dany a Jaroslava alebo pozostalých obetí. Ponúka sa dramaturgická štruktúra hraného kriminálneho trileru sledujúceho napríklad vyšetrovateľa postupne odhaľujúceho stopy vedúce k zatknutiu manželov paralelne s akciami oboch zločincov. Dokumentarista Petr Hátle (Velká noc, Kmeny, Příběhy 20. století) išiel na vec inak a ponúka skôr psychologickú drámu zo života jedného netradičného partnerského vzťahu než bežnú kriminálku. 

Pomerne odvážne autorské rozhodnutie zamerať sa na hĺbkový ponor do vzťahu Dany a Jaroslava, ako aj do nich samotných, sa ukázalo byť možno najlepšou cestou, ako príbeh uchopiť. Je to ponor, ktorý nedáva jasné odpovede na to, kde sa v oboch berie toľko zla, ale naprieč sujetom je dostatočné množstvo náznakov, aby publikum neodchádzalo z kina frustrované z nedostatku informácií. Hlavnou postavou je Dana – jej rozhodnutia posúvajú dej vpred, na všetky udalosti však nahliadame optikou oboch antihrdinov a dochádza tak k zaujímavému efektu, aký poznáme napríklad z kultových snímok typu Bonnie a Clyde alebo Takí normálni zabijaci. Diváci a diváčky chtiac-nechtiac začnú, aspoň do istej miery, postavám v snahe o dosiahnutie ich cieľov fandiť. 

Vyvolať takýto efekt si vyžaduje ako režijné, tak aj herecké majstrovstvo. Hátle sa nesnažil nakrútiť ďalšiu radovú sociálnu drámu, kde by sme sledovali najskôr sociálne či osobné príčiny neskorších činov a mali tak do istej miery s postavami súcitiť, ani príťažlivý kriminálny triler. Lucie Žáčková a Jan Hájek sú vo svojich úlohách dokonalí a obom by nemala ujsť nominácia na Českého leva. Publikum sa s ich postavami zžije nielen vďaka ich výkonom, ale aj vďaka Daninej schopnosti situácie vyriešiť čo najlogickejšie a najracionálnejšie. Ovláda Jaroslava, nemá morálne zábrany a v jej prípade nejde, aspoň v rámci predstaveného fikčného sveta, o žiadne následky ťažkého osudu. Danu vnímame ako manipulátorku, ktorá akoby si svoje nemorálne správanie neuvedomovala, pretože toho nie je schopná. A preto je tiež ťažké ju rovno odsúdiť. 

Vzhľadom na fakt, že ide o rekonštrukciu skutočných udalostí, ten najkritickejší moment v „kariére“ oboch postáv sa Petr Hátle a spoluscenárista Tomáš Hrubý rozhodli napísať a nakrútiť veľmi riskantným spôsobom. Diváci a diváčky rýchlo pochopia, že polícia nebude hrať v deji ani druhé husle, že tu skrátka nebude takmer vôbec prítomná. Tým pádom odpadá bezpochyby príťažlivý motív vyšetrovania a to, aké stopy políciu viedli k dolapeniu Dany a Jaroslava, sa skrátka nedozvieme. Vzhľadom na zvolený spôsob rozprávania nejde síce o dramaturgickú chybu, avšak istá časť obecenstva sa môže cítiť o tento prvok ochudobnená. 

O Dane, Jaroslavovi a ich vzťahu sa dozvedáme dôležité fakty prostredníctvom reči ich tiel, mimiky, činov a strohých dialógov. Vysvetľovacie dialógové pasáže, ktoré by pôsobili príliš doslovne, našťastie vo filme absentujú. Manželia Stodolovci je veľmi sugestívne nakrútená snímka vymykajúca sa uchopením látky tunajšej žánrovej konkurencii a aj napriek tomu, že sa nedá vonkoncom zaradiť do mainstreamu, je v dobrom slova zmysle divácka od začiatku do konca. 

Manželia Stodolovci (Manželé Stodolovi, Česko/Slovensko, 2023) 4/5

Erik Binder, filmový publicista
foto: CinemArt SK

To sa mi snáď...

Nicolas Cage je hercom mnohých tvárí, o čom hovorí už jeho filmografia. David Lynch ho obsadil do romantického krimitrileru Divokosť v srdci a s bratmi Cohenovcami spolupracoval na Zmätkoch v Arizone. Kristoffer Borgli si ho však vybral pre pôsobenie vo filmoch s otáznymi kvalitami, ktoré Cageovi priniesli nechcenú internetovú slávu. 

Cageove herecké výkony v snímkach ako Vampire’s Kiss alebo Nebezpečná hra sú predmetom viacerých mémov a videokompilácií. Pre určitú časť cinefilov sa jeho stvárnenie vyšinutých a pomätených charakterov stalo symbolom voľnosti a porušovania hereckých pravidiel. Samotnému Cageovi zákon nedovoľoval internetový fenomén právne napadnúť, a tak mu neostalo iné, len svoju neúmyselnú slávu prijať a pracovať s ňou. Prvýkrát tak spravil v snímke Neznesiteľná váha obrovského talentu, ktorú sme mohli vidieť aj počas 30. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Febiofest Bratislava. No až snímka To sa mi snáď len zdá Cageovi dáva priestor spracovať všetky emócie, ktoré prežíval, keď sa stal terčom internetu.

Hrá v nej nevýrazného profesora Paula, ktorý počas jednej prednášky zistí, že sa ľuďom o ňom sníva. Úplne všetkým, okrem jeho manželky. Sny majú spoločné len jedno – Paul je v nich celkom pasívny. Či ide o záchranu jeho dcéry, alebo pomoc cudzincovi. Táto nečinnosť je očividnou analógiou jeho kariéry. Už niekoľko rokov totiž odkladá písanie knihy o kolektívnom správaní mravcov. Novonadobudnutú slávu preto využije na hľadanie vydavateľa. Nie je to však také ľahké, ako sa mu zdá. Agentúra chce Paula použiť v reklamných kampaniach, no on s tým nie je stotožnený. To, že Paul vzbudzuje pozornosť, vyvoláva v jeho manželke žiarlivosť, a Paul stráca kontakt aj s dcérami, pretože pozornosť  sa vždy sústreďuje len naňho. Na pracovnej ceste Paul neodolá zvádzaniu a od tejto scény moralistický tón začne sťahovať film dolu. Samotná sexuálna scéna je trápna nad rámec stráviteľnosti a v kombinácii s fekálnym humorom hlavná postava prichádza o akékoľvek sympatie. Aj divácka pozornosť klesá a film je čoraz úmornejšie sledovať, keďže tvorcovia nevedia, ako by mal dej pokračovať. Za záletníctvo je Paul potrestaný – všetkým sa začnú snívať nočné mory, v ktorých predtým neškodný Paul figuruje ako primárny agresor. Stráca priazeň študentov aj prácu a vidina knihy je ešte hmlistejšia. Ľudia sa ho začnú báť a postupne ho i znenávidia. 

Filmové rozprávanie je však veľmi predvídateľné a publikum sa môže začať nudiť, pretože režijné spracovanie snov ostáva bez snahy o ich imaginatívne uchopenie a herci svoje polopatistické dialógy neohrabane prehrávajú, čo vytvára dojem prvého skúšobného záberu. Nezvládnuté narábanie s filmovým rytmom a strach ponoriť sa do hĺbky sujetu sa javia ako celkový problém mladého nórskeho režiséra Kristoffera Borgliho. Na rovnakých lapsusoch totiž zlyhala aj jeho predchádzajúca celovečerná snímka Je mi zo seba zle, ktorá sa premietala aj v slovenských kinách a na prehliadke SCANDI. Borgli sa venuje súčasným témam, pohybuje sa v popkultúre a zaujíma ho najmä vplyv médií a sociálnych sietí na prežívanie mladého človeka. Vyberá si neobyčajné príbehy, no veľmi konvenčnú formu aj storytelling. Premisu navyše nedokáže rozvinúť či dotiahnuť do konca a jeho filmy sa stávajú tuctovými po prvej štvrtine minutáže.

Za To sa mi snáď len zdá producentsky stojí Ari Aster a americká nezávislá filmová spoločnosť A24, známa vďaka dejovo aj štylisticky nezvyčajným a odvážnym filmom. Produkovala napríklad úspešné snímky Homár, Drahokam, Maják či Život po Yangovi. A24 taktiež výrazne prispela k rozvoju a spopularizovaniu žánru artového hororu, aj vďaka čomu sa teší veľkej fanúšikovskej základni. V poslednom čase však financuje aj snímky komerčnejšieho rázu a hovorí sa o jej expandovaní do akčných filmov s cieľom osloviť širšie publikum. To sa mi snáď len zdá nie je artový horor ani blockbuster, hoci by chcel byť oboje. Keby nemal značku produkčnej spoločnosti A24, premiéru na festivale v Toronte a Nicolasa Cagea, pravdepodobne by upadol do hlbokého zabudnutia ako priemerný sen.

To sa mi snáď len zdá (Dream Scenario, USA, 2023) SCENÁR, RÉŽIA A STRIH Kristofer Borgli KAMERA Benjamin Loeb HUDBA Owen Pallett HRAJÚ Nicolas Cage, Juliane Nicolson, Michael Sera, Tim Meadows a ďalší MINUTÁŽ 102 min. HODNOTENIE 2 body DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 11. 4. 2024

Ema Nemčovičová, autorka je absolventka Ateliéru scenáristickej tvorby FTF VŠMU
foto: ASFK

Neprenosná skúsenosť úzkosti

Dokumentárny film Útek z Utópie americkej režisérky, producentky a strihačky Madelaine Gavin odkrýva doposiaľ neprebádanú krajinu –Severnú Kóreu. Sleduje príbeh posledných známych ľudí, ktorí sa pokúsili o útek. Prostredníctvom skrytej kamery vidíme zábery krutého Kimovho režimu, ktoré nám vykresľujú tamojší politicko-spoločenský kontext a zároveň sa stávame účastníkmi riskantnej cesty za slobodou. Počas filmu nám odhaľujú dystópiu a sami objavujú civilizáciu.

Útek z Utópie sa zameriava na vyrozprávanie príbehu pomocou faktov, ktoré podkladá lomcujúcimi emóciami a umiestňuje ich v naratíve do popredia. Režisérka jednak sníma hovoriace hlavy tých, ktorým sa nejakým spôsobom podarilo ujsť, a na druhej strane tých, ktorých sa útek priamo netýka, no vysvetľujú kontext života v krajine. Sníma ich staticky, v pokoji, keďže sú v bezpečí. 

Zároveň sledujeme príbeh dvoch utečeneckých výprav. Pred režimom uteká päťčlenná rodina s kameramanom a syn emigrantky žijúcej v Soule, ktorého príbeh prežívame skrz telefonáty matky s pašerákmi. Hneď na začiatku filmu nastoľuje režisérka morálnu dilemu ohľadom úteku z krajiny. Keď človek odíde, nemôže sa vrátiť. Necháva doma rodinu, ktorá zostáva pod dohľadom režimu, pošlú ju do gulagu alebo do vyhnanstva. Niektoré opisy sú vyobrazené ilustráciou alebo tajne natočenými zábermi zo Severnej Kórey. Slúžia však len ako ilustračné zábery bez akejkoľvek inovatívnej formy. Niekedy nás však Madeleine Gavin nechá sledovať tvár rozprávača a dotvárať si vlastný obraz, čo funguje v prospech naratívu. Útek a s ním spätí emigranti sú nakrúcaní ručnou kamerou v detailoch. Potláča sa tým prostredie, ktoré nie je také dôležité ako vnútorné napätie protagonistov. Umocňuje ho hudobná dramaturgia, ktorá približuje neprenosnú skúsenosť stiesnenia a úzkosti. 

V Severnej Kórei nie je sloboda pohybu, slova ani názoru. Za porušenie pravidiel je trest smrti alebo pracovný tábor, bez ohľadu na vek. Ľudské práva neexistujú. Odmalička sú vychovávaní propagandou. Kim Jong-Una považujú za poloboha, ktorý ich chráni pred okolitým svetom. Učí národ, že jedine v Severnej Kórei sa žije ako v raji. Tam, kde nemajú vodu ani elektrinu, tam, kde bežne ľudia na ulici umierajú od hladu. Čerství utečenci zo Severnej Kórey naučene odpovedajú na otázku, ako sa tam mali a aký je Kim panovník: Je tam najlepšie na svete. Kim je najlepší na svete. Až po polroku na slobode dokážu verejne zaujať vlastný názor. 

Pre obe výpravy je spojkou juhokórejský pastor Kim, ktorý prišiel o syna. Za posledných desať rokov však zachránil tisíc utečencov, a to mu dáva zmysel pokračovať v práci a vyrovnať sa s jeho smrťou. Dokazuje, že jeden človek vie zmeniť stovky životov k lepšiemu. Rovnako ako ich jeden človek v Kórei dokáže zotročiť. Počas cesty malé dievča plače. Hovorí, že má strach, lebo robia niečo, čo sa trestá. Vie, že trest sa väčšinou rovná smrti. Sloboda v Severnej Kórei rovná sa smrti. A to utečencov ženie ďalej, až do bezpečia. Druhá výprava však nemá také šťastie. Vidíme presný opak tohto úspešného úniku. Počas sledovania príbehu divák pociťuje ambivalentné sympatie voči matke uväzneného syna. Súcit, odsúdenie, hnev. No na konci ju predsa len nedokáže celkom odsúdiť. 

Dokumentárny film Útek z Utópie nám dáva príležitosť okúsiť príchuť života v diktatúre a vidieť húževnatosť človeka, ktorý je ochotný zaplatiť akúkoľvek cenu za to, aby mohol byť slobodným. 

Útek z Utópie (Beyond Utopia, USA, 2023) RÉŽIA A STRIH Madelaine Gavin KAMERA Hyun Seok Kim HUDBA Adam Taylor MINUTÁŽ 115 min. HODNOTENIE 3 DISTRIBUČNÁ PREMÍERA 4. 4. 2024

Sonia Maria Slaninková, filmová publicistka
foto: Filmtopia