Jeho životný príbeh bol plný výnimočných momentov, ktoré zažije počas tvorivej kariéry len neveľa umelcov. Bol aj plný strastiplných chvíľ a hlbokých kríz, zdokumentovaných aj v jeho osobných zápisoch. Ako vnímavá ľudská bytosť podal svedectvo o svojom vnútornom svete a poskytol pohľad do „zákulisia“ života jedného významného umelca. Od narodenia Ladislava Chudíka uplynie 27. 5. 100 rokov. Zomrel pred 9 rokmi a dožil sa krásneho veku 91 rokov. 

Ladislav Chudík pochádzal z Horehronia. Rané detstvo prežil v priemyselnej obci Hronec neďaleko Podbrezovej, kde dávala ľuďom prácu miestna zlievareň a tiež valcovňa, v ktorej pracoval aj Chudíkov otec. Viac než k otcovi inklinoval ako jedináčik k matke, s ktorou mal aj v dospelom živote pevný vzťah. Detské roky prežil ako hravý chlapec hraním rôznych detských hier s rovesníkmi, kde sa po prvýkrát výraznejšie stretol so svetom umenia cez bábkové divadlo. Nebol typickým vzorným žiakom, ktorý by sám sedel nad knihami, rozvoj fantázie a tvorivosti získaval práve hrami a interakciou s ostatnými. Významným medzníkom v jeho detstve bol skorý odchod z rodičovského domu na gymnázium v Kremnici, ktorý ho vytrhol z bezstarostného života a donútil akosi predčasne dospieť. Prvé roky na štúdiách neboli pre neho ľahké, v učení nevynikal a nemal dobré známky. Azda jedinou útechou v škole mu boli hodiny slovenského jazyka, ktoré mu navyše dali dostatok inšpirácie na rozvoj toho, čomu sa potom venoval vo svojej profesii. Najviac inšpirácie v umeleckej oblasti sa mu však na gymnáziu nedostalo v školskom prostredí, ale vďaka Hviezdoslavovmu samovzdelávaciemu krúžku. 

V neskoršom veku vo voľnom čase veľa čítal, a to nielen knihy, ale aj všetky dostupné časopisy o umení a kultúre a ruka v ruke s čítaním rozvíjal aj svoje vlastné umelecké vlohy prostredníctvom recitovania. Vďaka recitátorským skúsenostiam dostal aj divadelnú rolu v hre kremnického ochotníckeho divadla na okresných divadelných pretekoch v roku 1943. Práve na tomto podujatí bol členom poroty aj dramaturg SND Ján Sedlák, ktorý Chudíkovi odporučil prísť do Bratislavy a predstaviť svoje recitátorské umenie. Napriek tomu, že ako maturant sa na popud otca, ktorý jeho hereckej kariére nedával veľké nádeje, prihlásil na filozofickú fakultu na odbor slovenský a ruský jazyk, nakoniec sa do národného divadla išiel predstaviť a prednesom básne svojho obľúbeného autora Andreja Žarnova zaujal natoľko, že ho prijali nielen ako hospitanta do divadla, ale zároveň aj na štúdium na Štátnom konzervatóriu, ktoré absolvoval v školskom roku 1946 / 1947.

Začiatky Chudíkovho života v hlavnom meste neboli jednoduché. „Už vtedy začínal bojovať s vnútornou nevyrovnanosťou. K zápasu so samým sebou nemálo prispievali aj subjektívne pocity fyzickej nedostatočnosti a komplexy ťažko sa hľadajúceho a formujúceho muža. Ladislav Chudík štúdium na filozofickej fakulte po troch semestroch zanechal. Definitívne v ňom zvíťazilo herectvo,“ píše Ľubica Krénová v Chudíkovej monografii. Ako herec si Chudík vytváral komplexy zo svojich fyzických atribútov, ale aj vlastných schopností. Nájdeme to zdokumentované vo vnútorných dialógoch, ktoré si zaznamenával v zápiskoch: „18. decembra 1944: Mám právo byť hercom? Nie! Prečo? Lebo telesne nie som vhodný, aby som hercom bol. Si zvedavý na dôvody? Prosím! Moje telo je telo falošného mrzáka, lebo má šťastie, že dá sa skrývať jeho chyba. Nepravidelný hrudník a vyklenutý pravý bok sú doplnkom môjho cyranovského komplexu. Ďalej výška a nepomerná chudosť údov sú natoľko skutočné, že sa čudujem, ako sa vôbec odvažujem nádejať sa hereckou dráhou. Ja, úbohý handrami zakrytý mrzák. To sú skutočnosti hmatateľné, ale čo duša, neuvoľnený cit, neschopnosť vžívania, hlúpy zvyk hovoriť si, to je dobre, a zabúdať na hru...“[1]

Hoci Chudíkova kariéra nabrala po absolutóriu rýchly spád smerom k úspešnej hereckej dráhe, vnútorné rozpory herca neopúšťali ani potom. Už roku 1946 v rámci otvorenia Novej scény SND získal Chudík hlavnú úlohu Petruccia v uvádzacej hre Skrotenie zlej ženy pod režijnou taktovkou Drahoša Želenského. Práve na Novej scéne počas piatich rokov pôsobenia, pred návratom späť do SND roku 1951, získal cenné skúsenosti a vyprofiloval sa ako vychádzajúca hviezda slovenského herectva práve v čase, keď Nová scéna pôsobila ako tzv. ostrov slobodného myslenia a tvorby.[2]

Simultánne s etablovaním sa na divadelných doskách, dostal Ladislav Chudík prvé herecké úlohy aj pred kamerami. Debutoval už roku 1946 epizódnou postavou vo filme Varúj...! Martina Friča, neskôr, roku 1948, dostal ďalšiu menšiu úlohu vo filme Vlčie dieryPaľa Bielika, pričom v snímkach tohto režiséra účinkoval v päťdesiatych rokoch naďalej (filmy Priehrada z r. 1951, Lazy sa pohliz r. 1952), až v roku 1959 prišlo vyvrcholenie ich spolupráce filmom Kapitán Dabač, kde stvárnil Chudík hlavnú úlohu. Postava kapitána Dabača v Chudíkovom podaní priniesla medzník nielen do jeho kariéry filmového herca, ale aj do dejín slovenskej kinematografie ako takej. Jeho odlišný herecký prejav zbavený patetickosti a charakteristický vecnosťou signalizoval nový vietor v slovenskom filmovom herectve. 

V tom istom roku herec účinkoval aj v ďalšom úspešnom filme Muž, ktorý sa nevrátil Petra Solana a v tomto duchu pokračoval aj v šesťdesiatych rokoch filmami Pieseň o sivom holubovi (1962, r. Stanislav Barabáš), Polnočná omša (1962, r. Jiří Krejčík) či sériou filmov Andreja Lettricha (Smrť prichádza v daždi z r. 1965, Vrah zo záhrobia z r. 1966, Volanie démonov z r. 1967). 

Koniec šesťdesiatych rokov a roky sedemdesiate boli v živote Ladislava Chudíka veľmi ťažkým obdobím. Po krátkej emigrácii strávenej vo Viedni v roku 1968, nebol návrat do pôvodných pracovných koľají či už v divadle, filme alebo v televízii vôbec jednoduchý. Ešte náročnejšou bola situácia v jeho osobnom živote, keď mu spolužitie s prvou manželkou Helenou spôsobovalo hlboké vnútorné krízy. Ťažko je uveriť, že si týmto obdobím depresie, straty životného elánu a sebadôvery prechádzal práve v čase, keď sa roku 1977 začala na československých obrazovkách vysielať prvá séria legendárneho seriálu Nemocnica na kraji mesta, v ktorom Chudík stvárnil nezabudnuteľnú postavu primára Sovu. Z neutešenej osobnej situácie sa dostal rozvodom, ale vyrovnávať sa s ňou mu pomáhali aj jeho zápisky, ktoré pre neho predstavovali akýsi spôsob terapie. 

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch účinkoval Ladislav Chudík v mnohých významných televíznych inscenáciách a na vrchole svojej kariéry bol rovnako aktívny na divadelných doskách aj na filmovom plátne. Zároveň našiel svetlo aj v osobnom živote vďaka druhej manželke Alene. Zatiaľ čo v čase krízy chcel s divadlom skončiť, na doskách, ktoré znamenajú svet bol nakoniec aktívnym ešte aj v dôchodkovom veku. 

Počas svojho života sa Ladislav Chudík stal držiteľom mnohých ocenení. Získal napríklad titul národný umelec (1982), Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo (1999), na cenách OTO ho uviedli do Siene slávy (2002) a udelili mu aj IGRIC za celoživotné dielo (2006).

Denisa Jašová, filmová kritička, pedagogička
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš – Kapitán Dabač (1959) – Ladislav Chudík a Hilda Augustovičová, archív SFÚ/Vladimír Vavrek – Soľ nad zlato (1982)

Vyrastala v Mierovej kolónii podnikových domov pre zamestnancov Chemických závodov Juraja Dimitrova, kde ako dieťa navštevovala kino Dimitrovec. „Človek-obojživelník (sic), Kráľovstvo krivých zrkadiel... to boli moje filmy. A neskôr v puberte to boli vinnetuovky,“ spomína Studenková v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom s názvom Som herečka. Narodila sa 19. mája 1954 a tento rok oslávi 70 rokov. 

Prijali ju na Školu umeleckého priemyslu, kde chcela študovať módne návrhárstvo, no po prijímacích pohovoroch zistila, že takýto odbor sa nevyučuje a tak sa rozhodla študovať na ŠUP fotografiu. „ŠUP-ka ma vytiahla z Mierovej kolónie, vymanila som sa odtiaľ, začala som spoznávať celkom iných ľudí, veľmi zaujímavých, takých, čo majú iskru, čo neboli, ako sa povie, kockaté hlavy.“ Keď režisér Ivan Húšťava hľadal Marínu do svojho filmu o Andrejovi Sládkovičovi, prišiel na Školu umeleckého priemyslu a do tejto roly obsadil práve Studenkovú. „Tak som šla nakrúcať. Strašne mi to išlo na nervy. Obliekli ma do šifónových šiat, dali mi topánky s vysokými opätkami a mala som chodiť po nejakom sade, bolo tam blato, furt som sa zabárala. A režisér: ,To je škaredé, choď ešte raz!' Zle chodíš a zle toto a zle hento... Buzerovali ma v jednom kuse,“ spomína Studenková na svoj debut pred kamerou v roku 1972. Po ukončení ŠUP v roku 1973 chcela ísť študovať dejiny umenia, no išlo o exkluzívny odbor, ktorý sa navyše v tom roku ani neotvoril. To, že šla nakoniec študovať herectvo, inicioval divadelný herec a režisér Ján Klimo, s ktorého synom sa Studenková priatelila na ŠUP-ke. „Celé štyri roky ma nahováral: ‚Zdena, ty musíš byť herečka, ja ťa pripravím na školu.'” Po absolvovaní herectva na VŠMU nastúpila na Novú scénu, po jednej sezóne prešla do Činohry Slovenského národného divadla. V roku 1994 sa z neho vrátila späť na Novú scénu, pretože chcela hrať v muzikáloch. Neskôr sa do SND vrátila, ale potom znova odišla, naposledy v roku 2022 kvôli rezignácii riaditeľa Mateja Drličku. V súčasnosti v SND účinkuje ako hosťujúca herečka.

Jej prvým veľkým filmom bol v roku 1978 Panna a netvor v réžii Juraja Herza. „Ako rozprávka pre deti to bolo dosť zvláštne. Aj nakrúcanie bolo veľmi únavné. Nepáčilo sa mi, že mám parochňu, nenávidím parochne, nenávidím umelé mihalnice, to všetko je také kašírované, strašne ma to obmedzuje. Nakrúcali sme v Boubínskom pralese na Šumave, bola strašná zima, mala som len letné šatôčky a na nohách piškóty. Ochorela som, dostala som zápal vaječníkov, každé ráno mi pichli injekciu proti bolesti a celý deň som nakrúcala,“ spomína Studenková na svoju tretiu filmovú rolu, ktorá jej podľa vlastných slov otvorila dvere na Barrandov. V kultovej komédii S tebou mně baví svět (r. Marie Poledňáková, 1982) stvárnila speváčku Gábinu, ktorej spev do filmu prepožičala Helena Vondráčková. Okrem divadelných predstavení účinkovala aj v niekoľkých desiatkach televíznych filmov, kinofilmov a seriálov. Pri natáčaní televízneho filmu Zbožňovaná (1980) sa zoznámila so svojím budúcim manželom, režisérom Stanislavom Párnickým. Účinkovala aj v jeho celovečerných filmoch Kára plná bolesti (1985), Južná pošta (1987), Šípková Ruženka (1990) či televíznych filmoch Spálená košeľa (1993) a Pustatina lásky (1993). Hrala aj vo filmoch Anděl s ďáblem v těle (r. Václav Matějka, 1983), Anděl svádí ďábla (r. Václav Matějka, 1988), Všetko čo mám rád (r. Martin Šulík, 1992) a Súkromné životy (r. Dušan Hanák, 1990). V televíznej adaptácii známeho románu Davida H. Lawrenca Milenec Lady Chatterleyové (r. Viktor Polesný, 1998) stvárnila hlavnú úlohu. Napriek množstvu filmových rolí Studenková podľa vlastných slov nenávidí natáčania. „Keď dostanem ponuku a scenár ma zaujme, tak ho idem robiť. Ale nenávidím ranné vstávanie, nenávidím exteriéry, nenávidím prenosné hajzle, nenávidím cateringovú stravu, nenávidím, že sa musím prezliekať vo voze, kde sedia káblisti a osvetľovači, nenávidím, že vonku mrzne, ale nakrúcame jar a ja musím mať krátke rukávy...“ povedala Jánovi Štrasserovi. V roku 1995 jej vyšiel hudobný album Dotyky noci, je tiež autorkou kuchárskych kníh Recepty so štipkou hereckého korenia (2004) a Nové recepty so štipkou hereckého korenia (2006). V roku 2023 dostala na filmovom festivale Art Film Fest ocenenie Hercova misia. 

Barbora Nemčeková
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš – Zdena Studenková a Magda Vášáryová vo filme Južná pošta (1987)

Štefan Kvietik – významný filmový a divadelný herec – patrí k najvýraznejším predstaviteľom slovenskej kultúrnej obce minulého storočia. Rodák z Dolných Plachtiniec pri Veľkom Krtíši zdedil talent po rodičoch, ktorí hrávali v miestnom ochotníckom divadle. V máji oslávi 90. narodeniny.

V mladosti vážne premýšľal nad štúdiom medicíny. Dodnes vtipkuje, že by bol lepším chirurgom ako hercom, no nakoniec dal prednosť umeleckej kariére. Za riadenie osudu možno považovať aj to, že v stredoškolákovi Štefanovi objavil veľký talent herec Július Pántik, rodák zo susednej obce Stredné Plachtince, a odporučil mu štúdium herectva. Po úspešnom ukončení štúdia na VŠMU v Bratislave začal Kvietik v roku 1957 profesionálne pôsobiť v Armádnom divadle v Martine. Po dvoch rokoch odtiaľ odišiel a v roku 1959 sa stal stálym členom súboru Činohry Slovenského národného divadla. 

Slovenský teatrológ Karol Mišovic charakterizoval Štefana Kvietika ako herca, ktorého by sme „napriek jeho robustnosti mohli označiť za krehkého a nežného zároveň, pričom nie je jedným alebo druhým typom“. Jeho herectvo sa podľa Mišovica nestratilo v bežných stereotypoch, ktoré – tak ako aj ich roly – hercov až priveľmi ovplyvňujú.

V 60. rokoch sa Kvietik začal objavovať aj vo filmovej produkcii. V roku 1960 účinkoval v dráme Na pochode sa vždy nespieva (r. František Kudláč), v komédii Skalní v ofsajde (r. Ján Lacko) aj v televíznom filme Smrť sa volá Engelchen (r. Ivan Balaďa) natočenom podľa novely Ladislava Mňačka. Prelomovou rolou sa pre Kvietika stala postava Jana Komínka v sugestívnej vojnovej dráme Petra Solana Boxer a smrť (1962), ktorej sa zhostil mimoriadne presvedčivo. „Ak prvé filmy boli pre mňa filmárskou školou, tieto dva (Havrania cesta a Boxer a smrť, pozn. autorky) už znamenali nadobudnutie určitej sebaistoty a slušnú štartovaciu plochu pre moju budúcnosť,“ povedal Kvietik pre denník Pravda v roku 2019. 

Za vrchol jeho kariéry teda možno považovať 60. a 70. roky, keď sa zaskvel aj ako obhajca Kolár v Prípade pre obhajcu(1964, r. Martin Hollý ml.), ako barón von Goldring v Sám vojak v poli (1964, r. Otto Haas) či ako Richardus v dráme Majster kat (1966) Paľa Bielika. Dôležitá pre Kvietika bola aj spolupráca s režisérom Martinom Hollým v divácky úspešných snímkach, ako Havrania cesta (1962), Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973) či Kto odchádza v daždi (1974). 

V Červenom víne (1976, r. Andrej Lettrich) dostal Kvietik príležitosť ukázať svoje herectvo pri stvárnení premeny Urbana Habdžu z optimistického a silného mladíka cez životom nalomeného vojaka až po absolútne zničenú, alkoholu sa oddávajúcu ľudskú trosku. Filmová adaptácia románu Františka Hečka sa mimoriadne vydarila. Sám Kvietik o filme povedal, že „vonia človečinou“. Na pľaci sa opätovne stretol s Emíliou Vášáryovou, ktorá patrila k jeho najčastejším hereckým partnerkám, tak filmovým ako aj divadelným.

V polovici 80. rokov Štefan Kvietik pridal ku svojej hereckej činnosti aj pedagogickú, aby na svojej alma mater posúval svoje praktické skúsenosti ďalším generáciám hercov a herečiek. V tomto čase stvárnil v magicko-realistickej ságe murárskej rodiny Sama Pichandu, prezývaného „Včela“. Spolupráca na Tisícročnej včele (1983) priniesla Kvietikovi aj úlohu v ďalšom Jakubiskovom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989).

V rokoch 1990 až 1994 si Štefan Kvietik sadol na päť rokov do národného parlamentu ako poslanec za Slovenskú národnú stranu. V roku 1998 odišiel z divadla a opustil aj filmové plátno. Hoci hereckému svetu mohol ešte čo-to ponúknuť, svoju 39-ročnú hereckú kariéru ukončil. Posledné predstavenie Beckett alebo Božia česť odohral 9. mája na doskách SND v predvečer svojich narodenín. S filmom sa rozlúčil drámou Tábor padlých žien (1997, r. Laco Halama). V roku 2019 dostal Kvietik ešte jednu filmovú ponuku. S Emíliou Vášáryovou sa mal stretnúť pred kamerami v komédii Šťastný nový rok, nakoniec však z projektu odstúpil. 

Štefan Kvietik získal za svoje herecké kreácie viacero ocenení – v roku 2004 od vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2009 ho na cenách Osobnosť televíznej obrazovky uviedli do Siene slávy a v roku 2014 získal Európsku cenu Trebbia za celoživotné dielo. No hoci je Kvietikov herecký talent skutočne výnimočný, zistenie, že v druhej polovici 20. storočia bol vedený vo zväzkoch ŠtB ako spolupracovník, ktorý prepožičiaval priestor na konšpiračné schôdzky, zanecháva medzi jeho obdivovateľmi trpkú príchuť. Kvietik spoluprácu s ŠtB označil za nezmysel. „Pošpiniť človeka je veľmi jednoduché, no očistiť sa právne, to je oveľa ťažšie. Ja sa však môžem komukoľvek priamo pozerať do očí, pretože som v živote na také veci nebol odkázaný. Nemal som dôvod,“ povedal v roku 2020 pre Plus 7 dní.

Štefan Kvietik svojím pôsobením na divadelných doskách a najmä vo filmoch vytvoril trvalé kultúrne hodnoty. „Každá z jeho postáv znamená pre diváka čosi chlapského, čo si priniesol z rodných Plachtiniec, čo zdedil po svojich predkoch, s čím sa stretal vo svojom detstve a čo ho na celý život poznačilo,“ napísal pre periodikum Ľud J. B. Mikovíni.

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: SFÚ/Anton Podstranský

Román o base, Sladké hry minulého leta, Neberte nám princeznú či Niekto ako ja. To je niekoľko z filmov, pod ktorými je podpísaná ako scenáristka. Pod ďalšie tituly sa podpísala ako dramaturgička. A je aj spisovateľkou, ktorá za svoju tvorbu získala okrem iných Cenu IBBY Janusa Korczaka, Cenu Jána Johanidesa či Cenu Anasoft Litera. Alta Vášová oslávi 27. mája 85 rokov. 

Pracovala vo filme aj v televízii, je autorkou próz pre dospelých, ale tiež sci-fi a iných kníh pre deti. „Spoločným menovateľom mojej na prvý pohľad pestrej práce je vzťah k zákonitostiam žánru. Televízny či filmový scenár, muzikál, literatúra pre deti a mládež, vedeckofantastická literatúra, to všetko si vyžaduje presné vymedzenie hraníc a zároveň aj schopnosť nezostať na povrchu daného žánru, ale naplniť ho hlbším ľudským zmyslom,“ povedala pred rokmi pre Slovenku. 

Profesionálnu kariéru začínala ako učiteľka matematiky a fyziky. „Počas deviatich rokov, keď som učila práve tieto dva obávané predmety, som mala čas získať vzťah k deťom. To sa neskôr zúročilo v mojich detských knihách a v terajšom zamestnaní. Pracujem v dramaturgickej skupine Slovenského filmu, kde vznikajú filmy pre deti a mládež, takže napokon sú to deti, okolo ktorých sa sústreďuje môj život,“ vravela v polovici 80. rokov. K filmu sa prvýkrát dostala práve ako učiteľka, keď sa počas nakrúcania Bielych oblakov (1962) Ladislava Helgeho starala o to, aby detská protagonistka filmu nemusela opakovať ročník. 

„Kedysi som sa pokúšala dostať na FAMU, ale nevyšlo to. No moja priateľka Eva Rosenbaumová, ktorá tam študovala, ma priebežne zaúčala do remesla. Tak som sa zoznámila s dramaturgom Petrom Balghom,“ spomínala zase pre Žurnál. Balgha, ktorý bol podľa Vášovej dušou Televíznej filmovej tvorby, jej ponúkol spoluprácu, a tak vznikli klasiky ako Román o base (1968) podľa A. P. Čechova v réžii Vida Horňáka či Sladké hry minulého leta (1969) podľa G. de Maupassanta v réžii Juraja Herza. Ten si vymohol pre televíziu vtedy nezvyklé nakrúcanie vo farbe. Filmu nepomohlo ani to, že získal cenu na slávnom festivale v Monte Carle. Súdruhovia si ho vykladali ako alegóriu na inváziu v auguste 1968 a skončil v trezore. „Tvrdá normalizácia sa začala previerkami v roku 1970. Mňa postihla tým, že Sladké hry minulého leta putovali do trezoru a ja som sa stala nežiaducou autorkou,“ povedala Vášová v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov. „Ešte som sa nejako prešmykla do mládežníckej redakcie s televíznou inscenáciou Tajný lodný denník. Môj ďalší scenár Kriminálka pátra mi už neprijali. (...) Neskôr to moje meno na čiernej listine trochu vybledlo. V redakcii zábavných programov som mala kamarátov dramaturgov Vlada Sýkoru a Sláva Marušiaka. Ponúkla som im sedemdielny cyklus komédií na motívy klasických rozprávok prenesených do súčasnosti. Realizovali sa len dve – Nebojsa a Majster zlodejského cechu. No malo to pre mňa veľký význam – z jednej nenakrútenej časti po čase vznikol filmový muzikál Neberte nám princeznú.“

Vášová je mamou dvoch párov dvojičiek. Druhý pár sa jej narodil do druhého manželstva s literárnym vedcom Petrom Zajacom začiatkom 70. rokov. Potom ostala niekoľko rokov na materskej dovolenke, a tak vzdorovala normalizácii. Neboli to ľahké časy. „Nemali sme veľmi z čoho žiť. (...) Pretĺkali sme sa, ako sa dalo, dokonca som párala staré vlnené ponožky a plietla z nich deťom svetre. Nechcem tu teraz vyzerať ako matka z knižky Čenkovej deti, ale v sedemdesiatych rokoch to bolo dosť zlé,“ spomína v Štrasserovej knihe. V tomto období napísala zopár menších scenárov pre košickú televíziu, písala pre rozhlas alebo tvorila scenáre osvetových diafilmov. A písala pre deti – detské knihy sa jej v čase normalizácie darilo presadiť lepšie ako prózu pre dospelých. 

Na konci 70. rokov ju oslovil na spoluprácu Kamil Peteraj a vznikol kultový divadelný muzikál Cyrano z predmestia. Autormi hudby boli Pavol Hammel a Marián Varga. K vysnívanej spolupráci s Dežom Ursinym sa dostala až pri Neberte nám pricnerznú (r. Martin Hoffmeister, 1981). O texty piesní sa postaral Ján Štrasser. Rovnaký tím tvorcov, teda Vášová, Ursiny, Štrasser sa stretol aj pri ďalšom televíznom muzikáli Niekto ako ja (1988, r. Martin Hoffmeister). 

Ako scenáristka sa Vášová podpísala aj pod životopisný film o Božene Němcovej Ako listy jedného stromu (r. Vladimír Kavčiak, 1979) a podľa jej knihy Blíženci z Gemini nakrútil Pavol Gejdoš ml. v roku 1991 rodinnú sci-fi snímku Gemini. Ako dramaturgička je podpísaná pod filmami Evy Štefankovičovej Čarbanice (1982), Slané cukríky (1985), Kúpeľňový hráč (1988), Juraja Lihosita Sojky v hlave (1983), Vlakári (1988), Jozefa Zachara Guľôčky (1982) či Petra Hledíka Tretí šarkan (1985). 

Po revolúcii sa Vášová vrátila k písaniu prózy pre dospelých. „Je oslobodzujúce, že som v tom len sama, bez dramaturgov, režisérov, hercov, štábu... ten frmol sa nezhoduje s mojou povahou,“ zhodnotila v rozhovore pre Denník N.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ