Vojna nie je niečo imaginárne

Ráno, ktoré si pamätá asi každý z nás. Čo robil, ako sa to dozvedel. Dňa 24. 2. 2022 Rusko napadlo Ukrajinu a začal sa najväčší vojnový konflikt v 21. storočí. Pre mladé generácie prvý, ktorý vôbec vnímajú. Pre väčšinu z nás prvý, ktorý sledujeme z takej blízkosti. Ako to však vyzerá priamo na Ukrajine? Ako sa zmenil život Ukrajincov? Vojnový fotograf Juraj Mravec nás vo svojom celovečernom dokumente Mir nam sprevádza po Ukrajine bezprostredne potom, čo sa začala vojna a zoznamuje nás s obyčajnými ľuďmi, z ktorých sa z noci na deň stali bojovníci o svoj domov a svoj život.

O tom, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu, sa Mravec dozvedel ráno od otca. „V prvom rade ma to prekvapilo. O pravdepodobnom ruskom útoku na Ukrajinu sa veľa hovorilo, no ja som bol do poslednej chvíle optimista. Ruskú agresiu na Ukrajine vnímam intenzívnejšie už od roku 2014. Nestalo sa prvýkrát, že by mali Rusi cvičenie na hraniciach s Ukrajinou. Počas tých rokov tu bolo viacej kríz, ako napríklad Kerčský prieplav, kde Rusi v roku 2017 blokovali Ukrajincom vstup do Azovského mora. Nevidel som žiadny logický základ v tom, že by Putin v roku 2022 rozpútal rozsiahlu vojnu na Ukrajine,“ priznáva Mravec, ktorý už desaťročie dokumentuje vojnové konflikty. „Cítil som veľký hnev, doslova som zúril. Vedel som totiž, že nemám inú možnosť, len čo najskôr vyraziť na Ukrajinu a dokumentovať. Vôbec sa mi do toho nechcelo. Vojna je veľmi traumatizujúca a nepohodlná vec. Navyše som vôbec netušil, čo sa bude konkrétne diať, netušil som, na ako dlho odchádzam,“hovorí Mravec, ktorý si pobalil veci – kameru, fotoaparát, nepriestrelnú vestu… a večer už bol na ceste. Kým mnohí pred vojnou utekali, on šiel priamo za ňou.

Na Ukrajine sa prvýkrát ocitol na kyjevskom Majdane a o rok neskôr na východe Ukrajiny prvýkrát fotil vojnu. „Dnes nemôžem a ani nechcem byť inde,“ hovorí vo svojom najnovšom filme, ktorý má formu denníka. Do neho zaznamenáva príbehy ľudí, ktorých stretáva. Z osobných tragédií skladá mozaiku tragédie ukrajinského národa. „Sú to ľudia, ktorých mi do cesty priniesol osud. Sú to Ukrajinci, zväčša žijú v blízkosti frontovej línie, ktorou bol počas prvých mesiacov vojny aj Kyjev. S ľuďmi vo filme som väčšinou prežil nejakú mikroepizódu. Celý film je vlastne koláž týchto mikroepizód. Celkovo zachytáva časový úsek prvého roka vojny z rôznych miest Ukrajiny,“ približuje pre Film.sk Mravec. 

Pri nakrúcaní bolo pre režiséra najdôležitejšie zachovávať bezpečnosť – do takej miery, ako sa to vo vojne dá. „V prvom rade to nejako prežiť. Ideálne bez zranenia. Ďalšou dôležitou vecou bolo sústrediť sa na to, aby som s ľudmi, o ktorých som točil, prežil niečo ucelené, aby sa to dalo použiť do filmu. Každá epizóda má svoj úvod aj záver. Pracoval som zväčša reportážnym spôsobom. Cestoval som po rôznych miestach zmietaných vojnou a stretával rôznych ľudí.“ Diváci sa s Mravcom dostanú do Kyjeva, ktorý vojna z vitálneho mesta zmenila na ponurú pevnosť, ďalej do Irpine, Charkova či Torecka. Spoločníkom na jeho ceste bol aj strach. „Mal som ho veľakrát. Rozmer tej vojny je obrovský. Neviete, kedy a kam niečo padne. Istú formu strachu mám, len čo prekročím hranice a ocitnem sa na Ukrajine. O to krajšie sú pre mňa návraty. Väčšinou je u nás krajšie počasie. Je mi však ľúto, že ja odísť môžem a ľudia, s ktorými som nakrúcal v strašných podmienkach, nie,“hovorí dokumentarista a priznáva, že práca v takom teréne vás vždy poznačí. „Vojna nie je pre mňa niečo imaginárne. Reálne som ju zažil. Nadviazal som vzťahy a priateľstvá s ľuďmi, ktorí tam žijú. Myslím na nich. Tie pocity sa nedajú vyzliecť a odložiť do skrine.“ 

Vo filme Mir nam vystupuje pestrá zostava ľudí rôzneho veku, od detí po starcov, od tých, ktorí sú na ceste, cez tých, ktorí bojujú, až po tých, ktorých život sa scvrkol do protibombového krytu. „Myslím, že každý si tam nájde niekoho, s kým sa aspoň trocha identifikuje. Bol by som rád, keby sa diváci vcítili do životnej situácie tých ľudi. Malo by to v nich vyvolať solidaritu, ktorú Ukrajina potrebuje. Celistvosť, podporu a solidaritu susedných krajín a krajín EÚ,“ dodáva Juraj Mravec. 

Mir nam (r. Juraj Mravec, Slovensko, 2024)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 108 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 40 000 eur, vklad RTVS: 20 000 eur s DPH)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: Juraj Mravec

Odlúčenie, vyčerpanie a porušovanie práv

„Pochop, prosím ťa, už raz, že tu nie je žiadna pracovná doba od ‒ do, pondelok až piatok takto a víkend takto, tu ti jednoducho povedia, že máš ísť do práce, a nikdy nevieš, kedy sa skončí,“ povie novinárke Saši Uhlovej spolubývajúca na zeleninovej farme v Nemecku. 

Po reportážnej knihe Hrdinové kapitalistické práce Saše Uhlovej a filme Hranice práce (r. Apolena Rychlíková) z cyklu Český žurnál, ktoré poukázali na vykorisťovanie v nízkopríjmových zamestnaniach v Českej republike, sa Uhlová s Rychlíkovou rozhodli preskúmať v Hraniciach Európy pracovné podmienky a prostredie ľudí, ktorí pochádzajú z východoeurópskych krajín a hľadajú šťastie na Západe. 

„Keď sme natáčali Hranice práce, vyjavila sa pred nami jedna základná bariéra, za ktorú sme nemohli ísť. Bol to svet zahraničných pracovníkov a pracovníčok, ktorých situácia bola ešte násobne horšia ako situácia ,kmeňovýchʻ a ,českýchʻ zamestnancov. Nielen preto, že boli najímaní cez agentúry, ale preto, že boli do ČR dovezení ako lacná pracovná sila na maximálne využitie, s ktorou sa nepočítalo do budúcnosti. V praxi to znamenalo najmä dlhšie zmeny, než mali ostatní. Dostať sa medzi týchto ľudí bolo z pozície Češky nemožné. A tak sa Saša len prizerala: jazykovým bariéram, uzavretým skupinám, pracujúcim a bývajúcim v neskutočne ponižujúcich podmienkach, zúfalému skypovaniu matiek a otcov, dcér a synov späť domov, úzkostnému šetreniu a neustálemu pocitu nebezpečenstva a ohrozenia,“ píše režisérka Apolena Rychlíková v autorskej explikácii. 

Nakrúcanie prebiehalo paralelne s tým, ako vznikal reportážny cyklus Saše Uhlovej s názvom Hrdinové kapitalistické práce 2. Vyšiel aj knižne vo vydavateľstve online denníka Alarm pod názvom Hrdinové kapitalistické práce v Evropě. Uhlová zbierala a krájala zeleninu na nemeckej farme, prevažne s poľskými brigádničkami, neúspešne hľadala prácu v Anglicku, robila chyžnú v Írsku a v Marseille pracovala ako opatrovateľka seniorov.

Uhlová zaznamenávala materiál skrytými kamerami, ktoré mala zabudované v okuliaroch a v termohrnčeku. Kameramanmi Hraníc Európy sú Jan Šípek a Petr Racek, strihačkou Kateřina Krutská Vrbová a tvorivým vstupom slovenskej strany je autorská hudba Jonatana Pastirčáka (Pjoni). Hlavným producentami filmu sú český Hypermarket Film, francúzska spoločnosť Kolam Productions, ARTE a Česká televízia a za slovenskú stranu je koproducentom kerekesfilm. „Hypermarket Film je našim stálym partnerom, podarilo sa nám spolu vyprodukovať slušné množstvo úspešných autorských filmov. Verím, že film Hranice Európy môže priniesť dokument s aktuálnym, dôležitým a medzinárodne zrozumiteľným posolstvom,“ hovorí slovenský koproducent a režisér dokumentárnych filmov Peter Kerekes v producentskej explikácii. 

„V globalizovanom svete, ktorý zároveň trpí veľkými sociálnymi nerovnosťami, budú vždy ľudia, ktorí budú ochotní odísť do inej krajiny za zárobkom a pracovať tu do úmoru. Nedá sa im to vyčítať, často tak riešia svoju vlastnú zlú sociálnu situáciu a snažia sa zarobiť peniaze pre svoju rodinu. Pre kmeňových zamestnancov z hostiteľských štátov to však znamená, že títo ľudia tlačia na znižovanie pracovných štandardov, podporujú vykorisťovateľské praktiky zamestnávateľov. Tí totiž vidia, že je vždy možné zohnať ľudí, ktorí pre zárobok urobia takmer čokoľvek. Akékoľvek sú záujmy oboch skupín ‒ teda pracovných migrantov aj miestnych zamestnancov ‒ pochopiteľne, sú v rozpore. Túto tému je teda potrebné otvárať bez zbytočných obáv, že nás niekto bude považovať za rasistov. Česko je navyše dobre situované na to, aby odtiaľto taký hlas, ktorý debatu otvorí, vyšiel. Je totiž zároveň na oboch stranách. Ľudia odtiaľto odchádzajú pracovať inam a iní ľudia sem zase prichádzajú za vyšším zárobkom,“ dopĺňa Rychlíková kontext migrantskej práce. 

Hranice Európy mali premiéru 14. marca na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov CPH:DOX v Kodani, boli tiež prezentované na Medzinárodnom filmovom festivale a ľudskoprávnom fóre FIFDH v Ženeve a česká premiéra bola na festivale Jeden svět. Do slovenských kín film príde 30. mája. 

Hranice Európy (Hranice Evropy, r. Apolena Rychlíková, Česko/Francúzsko/Slovensko, 2024)
CELKOVÝ ROZPOČET: 377 314 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 41 625 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

Barbora Nemčeková
foto: kerekesfilm