Audiovizuálny fond tento rok oslavuje 15. výročie svojho vzniku. Od roku 2010 podporil viac ako 4 800 projektov, či už v oblasti pôvodnej tvorby, distribúcie, audiovizuálnych podujatí, vzdelávania, rozvoja audiovizuálnych technológií a od roku 2015 aj v oblasti podpory audiovizuálneho priemyslu. Vďaka tejto kontinuálnej a systematickej podpore od roku 2010 vzniklo viac ako sto celovečerných kinematografických diel a niekoľko stoviek krátkometrážnych, či už študentských alebo nezávislých hraných, animovaných i dokumentárnych filmov, i množstvo filmov a seriálov primárne určených pre televízie. Slovenské audiovizuálne prostredie spustením podpornej činnosti AVF v roku 2010 nielen ožilo, ale sa aj významne diferencovalo – a to tak tematicky a štylisticky, ako aj žánrovo či z hľadiska cielenia na rôzne divácke kategórie.

Suché čísla, bohatá audiovízia

Kvantitatívny vzostup slovenskej kinematografie v dôsledku vzniku AVF je zrejmý aj zo Správ o stave slovenskej audiovízie od roku 2010 do roku 2023. Kým v roku 2010 sa na Slovensku vyrobili len 4 majoritne slovenské celovečerné filmy pre kiná a 4 minoritne slovenské, o rok neskôr už vzniklo 10 (majoritne) slovenských filmov, z toho 8 s podporou AVF. Vzostupný alebo vyrovnaný trend pokračoval aj v ďalších rokoch: v roku 2012 vzniklo 15 slovenských alebo majoritne slovenských celovečerných filmov z celkových 22, v roku 2013 to bolo 14 slovenských alebo majoritne slovenských filmov z 22, v roku 2014 bolo majoritne slovenských až 21 z celkových 27, v roku 2015 – 19 z 28, v roku 2016 – 17 z 26, v 2017 – 13 z 27 a v roku 2018 – 19 z úctyhodných 33 filmov. V roku 2019 vzniklo dokonca 24 slovenských alebo majoritne slovenských z rekordných 44 celovečerných filmov. 

Menší prepad v produkcii priniesli až pandemické roky – 2020 so 16 slovenskými alebo majoritne resp. paritne slovenskými filmami z celkových 28, a 2021, keď vzniklo len 11 slovenských, resp. majoritne slovenských filmov z celkových 26 filmov – prvýkrát však vznikli až dva celovečerné koprodukčné animované filmy s významnou slovenskou účasťou. 

K výraznému oživeniu produkcie, najmä v dôsledku dokončenia a uvedenia pandémiou pozastavených projektov, prišlo v roku 2022: vzniklo vtedy až 50 filmov, z toho 28 bolo majoritne slovenských. Opäť vznikli aj dva celovečerné „animáky“. A napokon rok 2023 priniesol 22 slovenských majorít zo 44 celovečerných filmov a ďalšie 2 koprodukčné animované filmy. Drvivá väčšina týchto filmov vznikla vďaka podpore z Audiovizuálneho fondu. A to som ani nespomenula audiovizuálne diela určené na televízne vysielanie!

Spolu s výrazným nárastom počtu vyrobených titulov a stabilizáciou systému podpory z AVF prišiel aj vzostup v celkovej kvalite vyrobených audiovizuálnych diel a výrazná profesionalizácia celého audiovizuálneho prostredia. Postupne, paralelne s podpornou činnosťou fondu, totiž vznikali aj filmárske profesijné združenia a rozvíjala sa tiež profesionálna festivalová scéna. Posilnila sa podpora filmových časopisov a publikácií o filme. A vzhľadom na špecifické priority AVF sa podarilo zachrániť, technicky zabezpečiť a zdigitalizovať viac ako 100 jednosálových kín na celom Slovensku. 

Podporou tvorby filmových škôl a následne ich absolventov a absolventiek navyše vzniklo aj množstvo pozoruhodných debutov najmladšej filmárskej generácie. Vďaka medzinárodným festivalovým úspechom a účastiam slovenských tvorcov a producentov na medzinárodných podujatiach filmových profesionálov a filmových trhoch sa slovenská kinematografia stáva vitálnou a sebavedomejšou a slovenské audiovizuálne prostredie zase relevantným partnerom aj pre zahraničné audiovizuálne produkcie.

Genéza fondu

Audiovizuálny fond vznikol 1. januára 2009 nadobudnutím platnosti zákona č. 516/2008 Z. z. O Audiovizuálnom fonde v znení neskorších predpisov. Genéza fondu ako verejnoprávnej inštitúcie financovanej nielen zo štátneho rozpočtu, ale aj z príspevkov ďalších, zákonom určených subjektov, je však oveľa dlhšia – siaha k prvým rokom nového milénia, a v zárodku dokonca do 90. rokov minulého storočia, ako spomína v jednom z troch rozhovorov v tomto čísle Film.skMartin Šmatlák.

Vzniku zákona č. 516/2008 predchádzal vládny návrh zákona o Slovenskom audiovizuálnom fonde, ktorý sa pripravoval za vlády Mikuláša Dzurindu a ktorý Národná rada Slovenskej republiky schválila 9. júla 2002. Do tohto návrhu zákona však v druhom čítaní pribudli viaceré paragrafy presadzované niektorými záujmovými skupinami, s ktorými sa domáce filmárske prostredie nevedelo stotožniť. Podľa jedného z doplnených paragrafov by sa navyše neštátny Slovenský audiovizuálny fond, popri hlavnej podpornej činnosti a ďalších činnostiach, stal napríklad aj vykonávateľom práv k slovenským filmom, ktoré vznikli pred rokom 1991 – teda aj ku všetkým filmom z „Koliby“. Slovenský filmový ústav sa proti takejto „skrytej forme privatizácie kinematografickej zložky národného kultúrneho dedičstva“ v liste vtedajšiemu prezidentovi Rudolfovi Schusterovi v lete 2002 rázne ohradil. Prezident vládny návrh zákona napokon nepodpísal.

Aj návrh Zákona č. 515/2008 o Audiovizuálnom fonde, ktorý bol prijatý o šesť rokov neskôr a nadobudol platnosť v roku 2009 – pričom v roku 2008 zaň už hlasovali takmer všetci prítomní poslanci NR SR – sa rodil dlho a pomerne zložito, ako spomína aj Patrik Pašš vo svojom článku na stranách 14 – 15. V parlamente navrhovaný princíp viaczdrojového financovania AVF vyvolával najmä v opozícii isté pochybnosti. Filmový teoretik Miroslav Vlček v štúdii Filmári verzus Audiovizuálny fond (Iluminace č. 3/2018) poukazuje napríklad na prvotnú nedôveru poslankyne za SDKÚ Magdy Vášáryovej. Okrem toho, že kritizovala prechodné ustanovenie, ktoré Slovenskej televízii skracovalo povolený čas vysielania reklamy, v septembri 2008 formulovala aj neistotu, či budú komerčné televízie dlhodobými prispievateľmi do AVF a či jedna verejnoprávna inštitúcia (AVF) nebude svojím vznikom likvidovať druhú verejnoprávnu inštitúciu (STV).^[1] Napokon sa obavy o prípadnej neochote zákonných prispievateľov podieľať sa na rozpočte AVF nepotvrdili a prostredníctvom tzv. „zmluvy so štátom“ sa v roku 2010 navýšili aj prostriedky na pôvodnú tvorbu zo strany MK SR pre (vtedy už) RTVS. 

Vznikom Audiovizuálneho fondu zanikol grantový program Ministerstva kultúry SR – AudioVízia, ktorý v roku 2009 naposledy prijal 176 žiadostí o podporu, pričom 104 z nich aj skutočne podporil. V roku 2010 sa podporná činnosť AVF naplno rozbehla a nárast počtu žiadostí i podporených projektov bol očividný – spomedzi 508 žiadostí ich získalo podporu až 265.^[2]

Od konfliktov záujmu k zvyšovaniu transparentnosti

Hneď v prvej výzve v roku 2010 však došlo k situácii, ktorú zákon o Audiovizuálnom fonde vo vtedy platnom znení neupravoval: medzi podporenými žiadosťami sa objavili aj projekty spoločností, ktorých štatutárnymi zástupcami boli vtedajší predseda Rady AVF Patrik Pašš a členka rady Petronela Kolevská. Skupina filmárov vtedy apelovala na vedenie fondu i na ministra kultúry Mareka Maďariča, aby Patrika Pašša odvolali, prípadne aby sám z Rady AVF odstúpil. Filmári fondu vyčítali, že Rada AVF, ktorej dvaja členovia, resp. ich produkčné spoločnosti, získali na svoje projekty podporu, jednak menuje členov odborných komisií hodnotiacich žiadosti v jednotlivých podprogramoch, pričom títo členovia posudzujú aj žiadosti, s ktorými sú spojení členovia rady, a zároveň schvaľuje rozhodnutia odborných komisií. Podľa filmárov išlo o zreteľný konflikt záujmu.

Zo sporu napokon AVF i celé prostredie dokázali vyťažiť viacero pozitív: vzniklo nové producentské združenie – k Slovenskej asociácii producentov v audiovízii pribudla Asociácia nezávislých producentov a Audiovizuálny fond začal vypracúvať materiály, aby sa zamedzilo konfliktom záujmu pri procese hodnotenia projektov odbornými komisiami a následného schvaľovania ich podpory Radou AVF. 

Ďalšie výhrady žiadateľov viedli aj k zvyšovaniu transparentnosti hodnotiaceho procesu – hoci ten bol aj vďaka verejnej databáze AVF od začiatku nastavený na pomery slovenských inštitúcií celkom transparentne. Fond teda začal zverejňovať slovné hodnotenia členov a členiek komisií spolu s ich menami, vyhotovovať zvukové záznamy (a v pandemickom období videozáznamy) z prezentácií projektov, pridal aj možnosť prehľadne si zobraziť zoznamy žiadostí jednotlivých žiadateľov, resp. vidieť pri hodnotení všetky žiadosti súvisiace s konkrétnym projektom sústredené do jedného zoskupenia. V priebehu fungovania AVF sa postupne diverzifikovali aj odborné komisie, a to z hľadiska veku, profesií či rodu.

Napriek vysokej transparentnosti – a podistým aj vzhľadom na nezávislosť od politickej moci pri rozdeľovaní finančných prostriedkov fondu – sa zo strany politikov sporadicky objavujú podozrenia, že filmári – zdanlivo malá a uzavretá skupina – si verejné zdroje prostredníctvom AVF „rozdeľujú medzi sebou“, netransparentne, dokonca korupčne či prinajmenšom neefektívne. K takýmto podozreniam došlo v roku 2018 aj zo strany vtedy opozičnej strany SaS v súvislosti s projektomGenerál, no pochybenie zo strany fondu sa napokon po sérii kontrol v AVF nepotvrdilo.

V roku 2023 zasa vzniklo napätie priamo vo vnútri AVF – medzi časťou Rady AVF a novozvoleným riaditeľom Petrom Badačom, ktorý mal odlišnú predstavu o finančnom riadení fondu než jeho predošlý riaditeľ Martin Šmatlák. Badač svoju predstavu presadzoval aj za cenu viacerých rizikových rozhodnutí a rada AVF ho po výmene jedného svojho člena napokon v dôsledku slabého miesta v zákone z funkcie odvolala. Peter Badač však za svoje krátke pôsobenie upozornil na niektoré problematické miesta vo fungovaní fondu či v nastavení zmluvných podmienok pre podporených žiadateľov. 

Spor o spôsob riadenia fondu zároveň poukázal aj na dlhodobé podfinancovanie podpory pôvodnej tvorby, keďže príspevok do AVF zo štátneho rozpočtu sa niekoľko rokov nevalorizoval ani len o infláciu. Aj z tejto „krízy“ z roku 2023 by AVF nepochybne vyšiel posilnený o ďalšie vyladenie svojho fungovania. Súbežne s jeho konsolidáciou už pod vedením Vladimíra Burianka sa však, návratom Roberta Fica k moci, vynorilo aj úsilie o jeho politické ovládnutie zo strany Ministerstva kultúry SR, ktoré pripadlo Slovenskej národnej strane. 

Priority fondu a výsledky podpory pôvodnej tvorby

V priebehu prvých troch rokov fungovania AVF vznikli prvé filmy, ktoré mali doma pozitívne kritiky a zaujali aj na medzinárodných fórach. Jedným z prvých takýchto filmov bol Dom Zuzany Liovej, uvedený na Berlinale, divácku pozornosť zase pritiahol film Jakuba Kronera Lóve (2011). V roku 2012 sa objavil celovečerný debut Ivety Grófovej Až do mesta Aš a odštartoval nielen fenomén sociálnych drám, ktoré v dobrom aj horšom utvárali „imidž“ oživenej slovenskej kinematografie prinajmenšom do roku 2017, ale aj fenomén dodnes úspešných a tvorivo produktívnych hybridných filmov. V roku 2013 zažiaril v Rotterdame druhý celovečerný film Miry Fornay Môj pes Killer a po týchto úspechoch sa na áčkových festivaloch postupne objavili aj ďalšie slovenské filmy – hrané, dokumentárne, aj tie hybridné. Detailnejšie sa oceneným, ale aj divácky úspešným filmom venuje Barbora Nemčeková v článku na stranách 12 – 13.

Jednou z prvých priorít, ktoré si Audiovizuálny fond pri podpore pôvodnej tvorby stanovil už v roku 2011, bola podpora tvorby pre detské a mládežnícke publikum. V kinematografickej produkcii sa vplyv tejto priority prejavil postupným oživením najmä žánru rozprávok, no keďže išlo o prierezovú prioritu pre celý program 1 (teda pre hrané, animované, školské aj dokumentárne diela), azda najvýraznejšie sa prejavil v oživení tvorby krátkych animovaných filmov pre deti (večerníčky Mimi a Líza, Websterovci, Drobci), čiastočne potom v tvorbe hraných audiovizuálnych diel pre deti a mládež určených pre televíziu. 

Keďže už v roku 2012 sa prejavil tvorivý potenciál debutantov, v roku 2014 sa medzi priority dostala aj podpora nízkorozpočtových diel začínajúcich režisérov a producentov. Vzhľadom na priemernú dĺžku prípravy celovečerných audiovizuálnych diel sa jej účinok začal najvýraznejšie prejavovať po roku 2017. Vtedy do kín prišli debuty Špina Terezy Nvotovej, Hotel Úsvit Márie Rumanovej či Out Györgya Kristófa. V roku 2019 debutoval aj Teodor Kuhn filmom Ostrým nožom či Juraj Šlauka filmom Punk je hned! Detský film obohatil Andrej Kolenčík dobrodružno-historickým filmom o M. R. Štefánikovi Mohyla. Neskôr k debutom pribudol aj oceňovaný film Michala Blaška Obeť (2022) a k debutom patrí aj vlaňajší film A máme, čo sme chceli Michala Kunesa Kováča. Takisto v dokumentárnom filme sa za posledných 5 rokov objavilo viacero nových výrazných osobností: popri tvorbe Viery Čákanyovej s jej mimoriadnou trilógiou FREM – Biela na bielej – Poznámky z Eremocénu vznikli od roku 2019 aj debutové celovečerné dokumenty Barbory Berezňákovej Skutok sa stal a Dominika Jursu Zlatá zem. V debutovo mimoriadne silnom roku 2021 zasa prišli do kín filmy Na značky!Márie Pinčíkovej, The Sailor Lucie Kašovej, Ako som sa stala partizánkou Very Lackovej, Neviditeľná Maie Martiniak a Čiary Barbory Sliepkovej. Vlani k nim pribudli dokumenty Pozor, padá SND! Jany Durajovej a Leny Kušnierikovej a Územie fantázie Pauly Maľárovej. Spomedzi debutujúcich tvorcov nemožno opomenúť ani tím pod režijným vedením Petra Budinského, stojaci za celovečerným animovaným filmom pre deti Tvojazem.

Ak si spomenieme, ako zriedkavo vznikali debuty absolventov filmových škôl pred rokom 2010, prínos Audiovizuálneho fondu je v tejto oblasti nespochybniteľný. Možno nie je náhodnou koreláciou, že paralelne s podporou nízkorozpočtových filmov a debutov sa v roku 2015 prioritou AVF stalo aj zvyšovanie odbornosti v procese posudzovania a hodnotenia žiadostí a stabilizácia výkonu odborných komisií fondu. Tie sa rozšírili o nových členov a členky a pribudli k nim aj reprezentanti mladšej generácie otvorení voči pohľadu najmladších tvorcov a tvorkýň.

Citeľne sa na charaktere audiovízie postupne prejavili aj ďalšie dve priority, ktoré sa objavili v Štruktúre podpornej činnosti AVF v roku 2015 – podpora žánrov a podpora filmov spracúvajúcich historické témy s dôrazom na dejiny Slovenska a strednej Európy. Kým do roku 2015 sa historickým témam venovali primárne dokumentárne audiovizuálne diela – a to aj bez prioritizovania fondom –, prednedávnom začali témy reflexie minulosti výraznejšie prenikať aj do hranej tvorby. 

Digitalizácia a podpora audiovizuálneho priemyslu

Dôležitosť zachovania a obnovy existujúcej audiovizuálnej infraštruktúry si Audiovizuálny fond uvedomoval od svojho vzniku. Už v roku 2011 bola jednou z jeho hlavných priorít v oblasti technologického rozvoja audiovizuálneho prostredia digitalizácia kinosál a s ňou aj zachovanie alebo záchrana malých jednosálových kín na celom území Slovenska. Následne v roku 2012 predložilo Ministerstvo kultúry SR vláde návrh stratégie digitalizácie kín. Vláda ho schválila začiatkom roka 2013 a uložila ministrovi kultúry Maďaričovi implementovať túto stratégiu v spolupráci s AVF. V rovnakom roku sa digitalizácia kín a technologický rozvoj audiovizuálneho prostredia stali pre AVF osobitnou prioritou.

Ďalšou z priorít strategického významu, hoci na nižšej úrovni, boli pre fond opatrenia, aby sa v programe 1 podporené projekty dokončovali, čo neskôr viedlo k prideľovaniu dotácií pre jednotlivé projekty v dostatočnej výške, aby výstupom z nich bolo hotové audiovizuálne dielo.

Tou azda najvýznamnejšou zmenou v podpornej činnosti AVF však bolo prijatie zákona č. 374/2013, ktorým sa do zákona o Audiovizuálnom fonde doplnili, okrem iného, ustanovenia o podpore audiovizuálneho priemyslu formou tzv. „vratiek“ – najskôr vo výške 20 % a od roku 2020 až 33 % vyúčtovaných a auditom potvrdených oprávnených výdavkov na realizáciu projektov, ktoré vznikali na Slovensku. Od roku 2015 tak v AVF začal – nezávisle od programu 1 určeného na podporu pôvodnej tvorby – fungovať aj program tzv. automatickej podpory – program 5. Na rozdiel od programu 1, kde sa dotácie alebo štipendiá prideľujú slovenským žiadateľom na základe umeleckej kvality ich projektov, program 5 je určený aj zahraničným produkciám a divácky orientovaným audiovizuálnym projektom.

Tým sa podpora slovenských audiovizuálnych diel významne rozširuje naprieč celým spektrom audiovizuálnej produkcie. AVF teda nezostáva elitársky. Pri hodnotení pôvodnej tvorby sa nemiešajú navzájom neporovnateľné typy diel, a mainstreamovým a komerčným audiovizuálnym dielam, ktoré napĺňajú kritériá programu 5, prideľuje fond podporu automaticky.

Spolu s programom 2 zameraným na podporu distribúcie, verejných kultúrnych podujatí s účasťou audiovizuálnych diel a návštevnosti slovenských filmov v kinách, ďalej s programom 3 venovaným výskumu, vzdelávaniu a edičnej činnosti v oblasti audiovízie a jej reflexie a s programom 4 zameraným na rozvoj audiovizuálnych technológií tak Audiovizuálny fond predstavuje komplexný a rokmi vyladený ekosystém podpory celej audiovízie na Slovensku. 

Z jeho genézy a postupnej evolúcie však vyplýva, že k jeho optimálnemu fungovaniu je potrebná nielen celá sieť odborníkov na audiovizuálnu oblasť, ale aj ochota rozvíjať rezort kultúry a audiovízie zo strany vládnych predstaviteľov i vykonávateľov legislatívnej moci v NRSR.

Mária Ferenčuhová
foto: MIRAFOX, Punkchartfilms, Fool Moon

Ak sa pozrieme na desiatku divácky najnavštevovanejších slovenských majoritných a paritných filmov vyrobených od začiatku fungovania Audiovizuálneho fondu, nenájdeme medzi nimi ani jeden, ktorý by nemal podporu z Audiovizuálneho fondu – či už v programoch určených na vývoj, produkciu, distribúciu alebo podporu audiovizuálneho priemyslu. 

Pre potreby textu sme primárne sledovali slovenské, majoritné alebo paritné filmy s uvedením do kín od roku 2010, keďže počas roku 2009 sa AVF len pripravoval na svoju činnosť a predbežne boli určené tri výzvy, s uzávierkou 15. decembra 2009, 1. marca 2010 a 1. septembra 2010. Preto v prehľade pracujem s údajmi od 1.1. 2010 do 29. 2. 2024, keďže Únia filmových distribútorov uzatvára mesačné výsledky okolo 26. dňa v mesiaci a v čase uzávierky čísla Film.skboli k dispozícii údaje do tohto dátumu. Údaje v texte pochádzajú z verejne dostupných zdrojov – výšky podpory z AVF z registračného systém Audiovizuálneho fondu, Centrálneho registra zmlúv alebo Film.sk, údaje o návštevnosti poskytla ÚFD SR. 

Zámerom textu nie je vyčerpávajúco postihnúť všetky prípady, v ktorých AVF podporilo vznik divácky či festivalovo atraktívneho filmu, ani porovnávať výšky dotácií, ale poukázať na dôležitosť systémovej finančnej podpory slovenskej kinematografie, či už ide o potenciálne komerčné úspešné projekty alebo umelecky výrazné diela určené pre festivaly. Rozhodnutie operovať s údajmi návštevnosti a festivalovými uvedeniami/cenami sprevádza vedomie, že tieto kategórie nie sú jasne definované a neslúžia na povyšovanie niektorých projektov nad iné, problematizovaním tohto delenia by sa mohol zaoberať rádovo rozsiahlejší text.

Divácky úspešné filmy 

Doteraz divácky najnavštevovanejším titulom po vzniku Audiovizuálneho fondu je Sviňa (r. Mariana Čengel Solčanská, Rudolf Biermann, 2020), ktorého celkové publikum tvorí takmer 400 000 ľudí (presne 396 194). V celkovom počte navyše nie je zarátaných vyše 8 000 divákov online projekcií. Po filme Únos (2017), ktorý bol tiež dielom režisérky Čengel Solčanskej, ide opäť o snímku žánrovo silne ukotvenú v politickom trileri a zároveň explicitne odkazujúcu na slovenský kontext a konkrétne osoby v ňom. V roku 2024 prišiel do kín ďalší film inšpirovaný knihou novinára Arpáda Soltézsa, tentokrát v samostatnej réžii Rudolfa Biermanna – Vojna policajtov. Film Sviňa vzbudil živú celospoločenskú diskusiu, a to aj napriek recenzentským výhradám, že „Solčanskej a Biermannov film sa uspokojuje len s ilustráciou týchto udalostí na spôsob obrázkového leporela pre negramotných. Jeho epizodický príbeh nemá ucelený dramatický oblúk, protagonistu ani antagonistu, len figúrky,“ napísala v recenzii pre Film.sk Katarína Mišíková. Leporelo spomína aj český recenzent Jan Jaroš, ktorý pre ČT art napísal: „Schémam v konštrukcii príbehu, jeho postáv a zápletok zodpovedá herecké stvárnenie, rovnako proklamatívne a jednorozmerné.“ Sviňa ako paritná koprodukcia s Českou republikou (IN Film Praha) získala automatickú podporu v podprograme 5.1. na podporu audiovizuálneho priemyslu na Slovensku. Distribúcia filmu bola tiež podporená sumou 19 000 eur.

O 50 000 divákov menej mal druhý distribučne najúspešnejší film od vzniku fondu – takisto paritná koprodukcia s Českou republikou s názvom Všetko alebo nič (r. Marta Ferencová) uvedená v roku 2017. Romantická komédia, ktorá je adaptáciou komerčne úspešnej knihy Evity Urbaníkovej, prilákala do kín 341 016 diváčok a divákov. Z Audiovizuálneho fondu bola v roku 2014 podporená v podprograme 1.1.2 –  Produkcia hraných kinematografických diel sumou 100 000 eur . Neskôr sa produkčná spoločnosť NUNEZ NFE uchádzala o ďalšiu podporu produkcie tohto filmu a tiež jeho postprodukcie, no (aj) z dôvodu obmedzených finančných prostriedkov vo výzvach odborné komisie uprednostnili iné projekty. Distribúciu filmu podporil AVF sumou 25 000 eur.

Trojicu najúspešnejších titulov, ktorých návštevnosť prekonala 300 000 divákov, uzatvára Čiara (332 636) – triler Petra Bebjaka z prostredia organizovaného zločinu v slovensko-ukrajinskom pohraničí. Z pohľadu slovenskej kinematografie ide o majoritnú koprodukciu s Ukrajinou (Garnet International Media Group), pričom z prostriedkov Audiovizuálneho fondu projekt získal podporu v celkovej sume 787 000 eur vrátane 68 000 eur určených na festivalovú prezentáciu a 10 000 eur na výrobu DVD nosičov. DVD Čiara sa dostalo v roku 2014 na prvú priečku najpredávanejších DVD spoločnosti Bontonfilm. Hrubé tržby filmu Čiara za rok 2017 dosiahli sumu 1 749 425 eur a bol tak komerčne najúspešnejším filmom za tento rok, a kým Všetko alebo nič bol najúspešnejším z hľadiska počtu divákov, jeho tržby boli o čosi nižšie – 1 734 923, 57 eur. Film Čiara zároveň získal Cenu za réžiu na MFF v Karlových Varoch.

Rok 2017 sa z pohľadu návštevnosti filmov javí ako najúspešnejší od začiatku fungovania Audiovizuálneho fondu (a tiež od roku 1993) – do slovenských kín prišlo 6 692 871 divákov a diváčok. V desiatke najnavštevovanejších titulov v kinodistribúcii za tento rok sú navyše až tri slovenské filmy (a to dokonca v rozmedzí prvých štyroch priečok) – okrem dvoch už spomenutých sa sem prepracoval aj Únos Mariany Čengel Solčanskej, ktorý sa z hľadiska celkovej návštevnosti slovenských filmov v sledovanom období (2010 – 2023) umiestnil na piatom mieste s 279 223 divákmi a diváčkami. Čengel Solčanská sa na príbehu inšpirovanom únosom prezidentovho syna Michala Kováča ml. podieľala aj ako autorka námetu a scenára. Priamočiarym uchopením témy podnietila, rovnako ako neskôr Sviňa, spoločenskú diskusiu a – ako píše Jana Dudková vo svojej recenzii pre Film.sk – „(...) vycítila politickú atmosféru doby, o čom nakoniec svedčí aj fakt, že film už po prvom víkende v kinách nielen nabral pozoruhodný počet divákov, ale aj pomohol občianskej mobilizácii za zrušenie Mečiarových amnestií.“

Dvojica filmov Šťastný nový rok a Šťastný nový rok 2: Dobro došli (r. Jakub Kroner) prilákali 280 403 a 191 039 divákov a diváčok, vďaka čomu im z pohľadu návštevnosti za sledované obdobie patrí 4. a 9. miesto. Oba sú romantickými komédiami, v centre ktorých sú vzťahové peripetie štyroch dobrých priateliek, zasadené do divácky atraktívnych prostredí. Snímky boli podporené z Audiovizuálneho fondu v podprograme 5.1. sumou 136 860 eur a 252 532 eur.

Úspechy artových snímok 

Okrem divácky úspešnej trojice filmov priniesol rok 2017 aj výrazný úspech artovejších kinematografických diel, predovšetkým sociálnych drám – film Špina, celovečerný hraný debut Terezy Nvotovej tematizujúci znásilnenie, ako aj traumu z neho a spoločenskú neschopnosť riešiť sexualizované násilie, mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. Špina vznikla ako minoritná koprodukcia (podiel 47,38 %) slovenskej spoločnosti BFILM a RTVS s molokofilm (CZ), FAMU (CZ), Magiclab (CZ), Sleepwalker (CZ). Z prostriedkov Audiovizuálneho fondu získal film Špina celkovú podporu vo výške 138 500 eur (z toho 120 000 eur na produkciu, 12 000 eur na distribúciu, 3 000 eur na premiéru v Rotterdame a 3 500 eur na výrobu DVD). Z ôsmich nominácií na Českého leva premenila na sošku jednu a film získal aj šesť nominácií na národné filmové ceny Slnko v sieti.

„Špina napriek štandardnému prevedeniu, priamočiaremu príbehu, čistej kamere, klasickému, no pútavému strihu a cennej dávke naturalizmu vďaka tomu, že psychiatrických pacientov hrajú skutoční tínedžeri žijúci v týchto zariadeniach, poskytuje vynaliezavú skratku k osviežujúcemu uhlu pohľadu na väzby medzi rodinou, inými piliermi spoločnosti a znásilnením. Je to zaujímavý spôsob, ktorý debutujúca režisérka zvláda so zručnosťou a prekvapivou istotou,“ napísal v recenzii z Rotterdamu na portáli Cineuropa Vladan Petković.

Ďalší Nvotovej film s názvom Svetlonoc, na ktorom opäť spolupracovala so scenáristkou Barborou Námerovou, získal o päť rokov neskôr Zlatého leoparda v súťažnej sekcii Cineasti del presente na 75. ročníku medzinárodného filmového festivalu Locarno. Svetlonoc mala z AVF podporu 450 000 eur v podprograme 1.1.1, na distribúciu 15 000 eur a ďalších 1 500 eur na distribúciu pre znevýhodnené skupiny. Na svetovú premiéru v Locarne získala spoločnosť BFILM 8 000 eur a získala aj automatickú podporu priemyslu z programu 5 vo výške 234 766 eur.

 V divácky aj festivalovo úspešnom roku 2017 získala Piata loď Ivety Grófovej hlavnú cenu v súťaži Generation Kplus na Berlinale. V roku 2023 získala v rovnakej kategórii hlavnú cenu Mira Fornay za film Mimi. Projekt Piata loď získal z Audiovizuálneho fondu podporu v celkovej výške 513 000 eur vrátane podpory distribúcie, účasti na Berlinale a výroby DVD. Mimi Miry Fornay bol podporený vo fáze produkcie sumou 120 000 eur a 10 000 eur na prezentáciu na premiére na Berlinale. Prvým veľkým úspechom Fornay na poli festivalov však bol Môj pes Killer, ktorý v roku 2013 zvíťazil na 42. ročníku MFF Rotterdam a ako prvý slovenský film v histórii získal hlavnú cenu Hivos Tiger. Porotu zaujal „odvahou ukázať veľmi silnú tému zvnútra a odhaliť zložitosť života a násilie v ňom“. Príbehom mladého neonacistu, jeho nevlastného polorómskeho brata a psa na slovensko-moravskom pohraničí, bol z Audiovizuálneho fondu podporený vo vývoji sumou 25 100 eur, 300 000 eur v podprograme Produkcia hraných kinematografických diel, 19 000 eur na distribúciu filmu a 2 500 eur na prezentáciu snímky na udeľovaní Európskych filmových cien.

 V roku 2017 uviedli film Out (r. György Kristóf) ako vôbec prvý slovenský film v sekcii Určitý pohľad (Un certain regard) v Cannes. Slovensko-maďarsko-česká koprodukcia o päťdesiatnikovi, ktorý si hľadá prácu vo východnej Európe, bola z prostriedkov AVF podporená v podprogramoch pre vývoj, produkciu, distribúciu ako aj prezentáciu v zahraničí, keďže mala medzinárodnú premiéru práve na festivale v Cannes. V súťaži krátkych filmov Cinéfondation mala v rovnakom roku svetovú premiéru Atlantída 2003 – študentský film dnes už etablovaného mladého režiséra Michala Blaška, ktorý mal podporu z podprogramu určeného pre školské diela a tiež v podprograme Prezentácia slovenskej audiovizuálnej kultúry a priemyslu. V sekcii určenej pre krátko a stredo-metrážne snímky z filmových škôl uviedli v roku 2013 aj animovaný film Pandy Matúša Vizára, ktorý získal v súťaži 3. miesto. V roku 2018 sa v Cinéfondation predstavil film Pura vida Martina Gondu a v roku 2022 snímka Chlieb náš každodenný režisérky Alice Bednárikovej. Všetky tri filmy boli podporené z Audiovizuálneho fondu, Pura vida a Chlieb náš každodenný v podprogramoch pre školské diela a zahraničnú prezentáciu. Prvým filmom v Cinéfondation bol v roku 2010 krátky študentský film Ďakujem, dobre (2009) Mátyása Priklera, ktorý sa však o podporu z AVF neuchádzal. Podporu získal až rovnomenný celovečerný film, do ktorého bol študentský film zakomponovaný.

Netreba však zabudnúť, že silným rokom bol už rok 2015. Do slovenskej kinematografie priniesol film v réžii Ivana Ostrochovského Koza, o návrate bývalého olympijského boxera do ringu, ktorý mal svetovú premiéru na MFF Berlinale v sekcii Forum, a tiež hraný debut dokumentaristu Marka Škopa Eva Nová, v ktorom Emília Vášaryová stvárnila alkoholičku, bývalú herečku snažiacu sa nájsť si cestu k svojmu synovi, a ktorý získal Cenu FIPRESCI na 40. MFF v Toronte. Oba filmy boli podporené v programoch určených na produkciu, distribúciu ako aj prezentáciu na zahraničných podujatiach, Koza v celkovej výške 260 670 eur a Eva Nová sumou 339 000 eur.

Film Trhlina (r. Peter Bebjak, 2019) prilákal do kín 262 588 divákov a diváčok. Adaptácia knihy komerčne úspešného autora trilerov Jozefa Kariku o záhadných zmiznutiach v pohorí Tribeč bola z Audiovizuálneho fondu podporená sumou vo výške 20 % oprávnených výdavkov (program 5) a v programe pre distribúciu, celkovo sumou 80 633 eur.

Výraznými filmami z pohľadu diváckej návštevnosti boli počas rokov 2023 a 2024 Nikdy nehovor nikdy (r. Braňo Mišík, 2023), Invalid (r. Jonáš Karásek, 2023) a Jedeme na teambuilding (r. Zuzana Marianková, 2024). Romantická komédia Nikdy nehovor nikdy aj čierna komédia Invalid zaznamenali vysokú návštevnosť počas otváracích víkendov, nakoniec ich celkovú návštevnosť v nami sledovanom období prekonala s 242 102 divákmi a diváčkami snímka Jedeme na teambuilding, uvedená do slovenských kín 11. januára 2024. Zatiaľ čo projekty Nikdy nehovor nikdy a Jedeme na teambuilding sa uchádzali o podporu iba v programe 5 (203 044 eur a 283 936 eur), Invalid bol z fondu podporený aj vo vývoji, produkcii a distribúcii (celkom 589 314 eur).

Ďalšie festivalové úspechy

Audiovizuálny fond tiež podporil mnohé z filmov, ktoré sa dostali do výberov prestížnych zahraničných filmových festivalov. Okrem už vyššie spomenutých to bol napríklad Dom režisérky Zuzany Liovej, ktorý bol na MFF Berlinale uvedený v sekcii Forum. Intímna dráma o vzťahu otca a dcéry bola z Audiovizuálneho fondu podporená celkovou sumou 263 090 eur. V rovnakej sekcii neskôr uviedli aj dva filmy Viery Čákanyovej – FREM (2020) a Poznámky z Eremocénu(2023). FREM bol z AVF podporený celkovo sumou 46 000 eur a Poznámky z Eremocénu 41 125 eur.

Do sekcie Encounters na MFF Berlinale sa v roku 2020 dostal aj film Služobníci v réžii Ivana Ostrochovského. Príbeh zasadený do prostredia kňazského seminára počas normalizácie bol podporený z Audiovizuálneho fondu celkovou sumou 624 000 eur. Ostrochovského ďalší (spolu)režijný projekt Svetloplachosť, na ktorom režijne spolupracoval s Pavlom Pekarčíkom, mal zase svetovú premiéru v rámci Autorských dní v Benátkach, odkiaľ si odniesol cenu Europa Cinema Label, udeľovanú sieťou kín Europa cinemas. Z prostriedkov Audiovizuálneho fondu bola Svetloplachosť podporená celkovou sumou 426 316 eur vrátane účasti na MFF Benátky a slovenskej distribúcie. Ostrochovský bol tiež autorom námetu, producentom a spolu s Petrom Kerekesom autorom scenára k filmu Cenzorka, ktorý si zo sekcie Orizzonti na MFF Benátky v roku 2021 odniesol cenu práve za scenár. Cenzorku fond podporil dotáciou 300 000 eur na produkciu, 14 000 eur na slovenskú kinodistribúciu a 22 000 eur na prezentáciu na cenách Európskej filmovej akadémie. 

Na ceny Európskej filmovej akadémie nominovali animovanú snímku Umelohmotné nebo, ktorá vznikla v slovensko-maďarskej koprodukcii. Animované sci-fi režisérskeho dua Tibora Bánóczkého a Sarolty Szabó, odohrávajúce sa v roku 2123, malo svetovú premiéru v sekcii Encounters na MFF Berlinale v roku 2023 a v kategórii dlhometrážny nezávislý film bolo tiež nominované na ceny Annie Awards, ktoré udeľuje Medzinárodná asociáciou animovaného filmu (ASIFA). Umelohmotné nebo, ktoré produkovala spoločnosť Artichoke, získalo z AVF dotáciu na produkciu v sume 300 000 eur a 227 563 eur v programe 5 Podpora audiovizuálneho priemyslu na Slovensku. Účasť na festivaloch bola podporená sumou 8 700 eur a slovenská distribúcia filmu 15 000 eur. 

Systematická podpora je kľúčová pre rozvoj a stabilnú kinematografiu – vidno to na náraste počtu vyprodukovaných filmov a tým aj ziskov, z ktorých časť sa vracia späť do AVF vo forme príspevkov od distribútorov a kinárov a cez systém zhodnotenia filmového projektu, a 

vidno to aj festivalovej účasti a cenách pre slovenské filmy. Tie zvyšujú povedomie o slovenskej kinematografii doma a v zahraničí, preto je dôležité podporovať začínajúcich filmárov a filmárky aj projekty, ktoré nemajú potenciál generovať veľké finančné zisky, no vytvárajú umelecké hodnoty. Rozpočet Audiovizuálneho fondu by mal zohľadňovať infláciu a zvyšovať sa priamo úmerne s ohľadom na nárast nákladov na výrobu filmov a tiež životných nákladov, v opačnom prípade dochádza k (seba)prekarizácii najčastejšie autorov a autoriek diel na autorských pozíciách.

Barbora Nemčeková
foto: Hulapa film, Punkchart films, BFILM

V tomto texte sa dotknem len nepatrného množstva okamihov, ktoré mi aktuálne rezonujú v pamäti. Bez podpory mnohých priateľov, filmárov a podporovateľov, menovaných aj nemenovaných, by tento štafetový maratón vedúci k vzniku AVF neuspel.

Bolo za ním neskutočné množstvo poznávania, úsilia, synergie, priazne a porozumenia, ktoré nám vytvorili podmienky pre úspešný prerod myšlienky na fungujúcu organizáciu. A zdôrazňujem, že základ tvorila filmárska spolupatričnosť a tolerancia. To bol „genetický kód “  úspešného vzniku  AVF.  Taká výnimočná zhoda politickej priazne, tvorivosti, úsilia a harmonickej súčinnosti veľkého množstva ľudí sa nerodí často. A preto by sa mal každý filmár zapojiť do tohto úsilia a ochranovať AVF,  tento výnimočný „dar“ nášho spoločného  úsilia. Mal som to šťastie, že som istý čas niesol pomyselný kolík myšlienkovej maratónskej štafety a v cieli som ho víťazne zdvihol nad hlavu. Týmto ďakujem všetkým, ktorí nám v tomto dôležitom úsilí pre slovenskú kinematografiu pomáhali.

Myšlienka vzniku audiovizuálneho fondu v audiovizuálnom priestore začala svoj štafetový pretek už pred prelomom tisícročí. Neskôr, v roku 2002 pripravoval prvý návrh zákona do parlamentu za ministerstvo kultúry Dušan Trančík. Jeho iniciatíva sa pre zásahy rôznych politických a lobistických subjektov vtedy na zákon nepremenila. Ale prosba Dušana Trančíka, aby sme presadzovali tento zákon spoločne, zasiala vo mne túžbu premeniť ho na realitu.

V tom čase som pracoval na filme Sila ľudskosti, ktorý veľmi ovplyvnil môj pohľad na život aj moje hodnotové kritériá. Film o Nicolasovi Wintonovi nám priniesol významné svetové ocenenia a pod vplyvom eufórie z tohto úspechu som si povedal: „Dobre, Patrik, získal si veľa radosti aj uznania – čo spravíš pre to, aby si poďakoval tým, ktorí ti to umožnili?“

V priestore audiovízie som vyštudoval, dala mi radosť z práce, dala mi rodinu, vlastne krásny a šťastný filmársky život. A tak bolo mojou hlavnou pohnútkou nejako to tomu priestoru vrátiť. Po získaní ceny EMMY som pociťoval taký silný osobný morálny tlak, že som musel pre spoločnosť urobiť niečo prospešné.

Ohrozenie televíznej audiovizuálnej tvorby a pokusy o novelu zákona

V roku 2003 nastúpil do Slovenskej televízie nový manažment, ktorý začal s ozdravnými procesmi STV. Jedným z jeho krokov bolo rozhodnutie úplne zrušiť pôvodnú tvorbu a výrobu pôvodných audiovizuálnych diel, lebo sú drahé. Vtedy som si uvedomil, že ak nebudeme konať, nové príležitosti na ďalšiu filmársku prácu jednoducho nebudú. Tiež som si uvedomil, že každý riaditeľ, ktorý nastúpi do televízie, predsa nemôže voluntaristicky rozhodovať, či v STV budú, alebo nebudú vznikať nové pôvodné audiovizuálne diela. Podarilo sa mi motivovať skupinu významných slovenských filmárov, s ktorými sme podporovali novelu zákona o STV. Snažili sme sa v nej presadiť, aby sa isté zákonné percento z jej rozpočtu použilo na výrobu nových audiovizuálnych diel. Spolu sme lobovali, presviedčali parlament, ale parlament obiehal aj náš zdatný a politicky skúsenejší protivník. Ja ako naivný a hrdý umelec som nešiel za komunistami, aby nás podporili. Protivník s nimi však rokoval a práve pomocou ich hlasov návrh, s ktorým prišli filmári, neprešiel. Keď sa toto stalo, prišiel za mnou môj bývalý študent Marek Maďarič, v tom čase už poslanec NRSR, ktorý môj zápas v parlamente videl, a povedal: „Patrik, mne ide o vec a vidím, že aj vám. My vám s tým pomôžeme. Pracujte na tom, prosím, ďalej.“

Súčasťou „ozdravného procesu“ v STV bolo aj prepustenie veľmi múdreho a skúseného profesionála Ivana Králika. Ako malý nezávislý producent som ho ihneď angažoval, aby skúmal a analyzoval, ako sa nezávislá audiovizuálna tvorba podporuje v zahraničí, ako funguje vzťah medzi britským parlamentom a verejnoprávnou BBC. Pán Králik dva roky usilovne a cieľavedome pracoval. Ja som zase na rôznych zahraničných stážach zbieral informácie o fungovaní fondov. V jednej chvíli sa nám podarilo zosumarizovať zásadné nástroje a princípy, podľa ktorých by mohol fungovať ten náš. Do tejto práce som filantropicky vkladal energiu aj vlastné finančné prostriedky a finančne mi s ňou pomáhala SAPA s Marianom Urbanom, Petrom Dubeckým, Ivom Brachtlom. Naďalej som sa stretával s pánom Maďaričom a niekoľko rokov sme spolu riešili systémové problémy audiovízie. Pri jednom sedení v reštaurácii, kde sme sa stretávali, som mu povedal: „Marek, raz nad týmto stolom bude visieť ceduľka – ,Na tomto mieste Marek Maďarič vytvoril podmienky pre rozvoj STV a vznik Audiovizuálneho fondu.‘ Marek na to s úsmevom odpovedal: „Patrik, politikom sa ceduľky s uznaním nevyrábajú.“ Preto tú pomyselnú ceduľku prišpedľujem aspoň do tohto textu.

Zákon o Audiovizuálnom fonde

Zrazu politická strana, v ktorej bol Marek Maďarič, zostavovala vládu a práve Marek Maďarič sa stal ministrom kultúry. Keďže potreboval rozvoj audiovízie zakotviť do programového vyhlásenia vlády a dostať koncepciu fungovania fondu do legislatívnej podoby, ponúkol nám na spoluprácu tím odborníkov z ministerstva. Pri výbere spolupracovníkov z oblasti audiovízie sme mali voľnú ruku. A tak do tímu pristúpil, teraz už oficiálne, ďalší člen štafety Martin Šmatlák. Od ministra kultúry sme mali zásadné usmernenia: spracovať návrh do podoby zákona a vyriešiť, či fond bude štátna alebo verejnoprávna inštitúcia. Z dlhoročnej skúsenosti som vedel, že politika často mocensky zasahovala do procesov v štátnej inštitúcii, a tak, aby sa priame zásahy ideológie do AVF minimalizovali, som bol jednoznačne za verejnoprávnosť. 

Po napísaní zákona nasledovalo presviedčanie a lobbing v parlamente. Poučení neúspechom z minulosti sme teraz už poctivo rokovali so všetkými parlamentnými zoskupeniami. Prinieslo to aj rad úsmevných situácií – pri jednej z nich pán Dušan Trančík na kultúrnom výbore NRSR tak nakričal na svoju priateľku herečku a na priateľov poslancov, že rokovanie sa muselo prerušiť. Obával som sa problémov, ale na moje prekvapenie to pomohlo. Vášnivý krik spôsobil, že aj posledné opozičné zoskupenie, ktoré nechcelo návrh koalície podporiť, pri hlasovaní zdvihlo palec a zákon o Audiovizuálnom fonde prešiel ústavnou väčšinou. Koalícia aj opozícia hlasovali takmer jednotne. Zrazu v sále nastalo ticho. Poslanci na seba prekvapene pozerali. „Čo sa stalo, ako je to možné?“ Len Marek Maďarič sa šťastne usmieval. S mojím najbližším „parťákom“ Martinom Šmatlákom sme to všetko prežívali na balkóne. A keď po schválení zaznel v sále potlesk, obaja sme pocítili také zadosťučinenie, že sme sa objali. Povedal som: „Martin, vychutnaj si túto chvíľu, takto chutí úspech!“

O pár dní nás Marek Maďarič pozval na ministerstvo kultúry: „Čo ste si vymysleli, teraz aj postavte,“ povedal. A znova sa začala húževnatá, vášnivá práca – postaviť na zelenej lúke funkčnú organizáciu. Čakal nás ďalší rok tvrdej práce a množstvo stretnutí, presviedčania, hľadania nadšencov do tímu, s ktorými sme tvorili funkčné pravidlá, kritériá pre zodpovedný proces výberu a podpory audiovizuálnych diel. 

Nech žije Audiovizuálny fond

Opäť sa to podarilo a fond v roku 2009 vznikol. Stál som na jeho čele na úplnom začiatku a keďže fond mal byť pre všetkých filmárov, požiadal som – ako jeden z filmárov – neskromne o podporu aj svojich projektov. To vyvolalo nevôľu u mnohých kolegov z priestoru a vyvinuli iniciatívu, aby som odstúpil z pozície predsedu Rady AVF. Politická klíma sa medzičasom zmenila a ministrom kultúry sa stal Daniel Krajcer. Pozval si ma a oznámil, že zastaví prítok financií do AVF, ak v ňom ako predseda rady budem chcieť zotrvať. A tak som stál pred veľmi ťažkou dilemou: obhajovať svoju pravdu, že som neporušil žiadny zákon, alebo odstúpiť. V tejto situácii mi pomohlo morálne poznanie človeka, ktorého príbeh ma poznačil vtedy, keď som ho osobne spoznal. Bol som v rovnakej situácii ako rodičia, ktorým Winton zachraňoval deti. Musel som sa rozhodnúť: zachránim naše filmárske „dieťa“, alebo budem trvať na svojej pravde a „dieťa neprežije“. A tak som rezignoval. Rozhodol som sa neobhajovať svoju pravdu, nezničiť myšlienku a úsilie, ktorému som venoval osem rokov života. Prijal som životné a politické okolnosti.

Dnes fond oslavuje pätnásť rokov svojej činnosti. A to množstvo cien, množstvo filmárov a producentov, ktorí sa odvtedy „narodili“ a získali podporu, ma oblažuje osobným zadosťučinením a neskromnou radosťou, že slovenská audiovizuálna kultúra žije, že na každom úspechu každého podporeného filmára mám malilinký milimetrík podielu svojho úsilia, kreativity a energie. Ďakujem všetkým, ktorí mi k tomuto pocitu radosti dopomohli a ktorí pomohli vytvoriť tento prameň života slovenskej kinematografie.

Patrik Pašš, filmový producent
foto: AVF/Teo Bobocký