Začiatok stránky, titulka:
Pokračovanie obsahu:
Marek Maďarič
minister kultúry v rokoch 2006 – 2010 a 2012 – 2018
Slovenský film sa začiatkom tisícročia nachádzal v kritickej situácii. Vďaka akej-takej podpore ministerstva kultúry prežíval, no pripomínal pacienta na prístrojoch bez perspektívy.
V roku 2006 si Ministerstvo kultúry dalo záväzok utvoriť podmienky na oživenie audiovizuálnej kultúry. Málokto vtedy veril, že dokáže tento sľub splniť.
Muselo sa stretnúť viacero priaznivých okolností, aby sa vec podarila. Identifikácia akútnej potreby bola východiskom. Dôležitú úlohu zohrala politická sila vedenia rezortu. No kľúčové bolo pochopiť, že na udržateľný rozvoj audiovízie nestačí založenie fondu, ale treba sa postarať o celý reťazec súvisiacich inštitúcií a nástrojov.
V prvom rade bolo treba finančne pomôcť Slovenskej televízii. Tzv. zástrčkový zákon poslúžil na zlepšenie výberu koncesionárskych poplatkov. Za pár rokov sa ich výber zdvihol z úrovne 50 na takmer 100 percent. Ďalším krokom bolo uzákonenie Zmluvy so štátom, cez ktorú dostávala STV financie výlučne na pôvodnú tvorbu. Tieto faktory umožnili, že STV sa stala dôležitým filmovým koproducentom a hlavným partnerom Audiovizuálneho fondu.
Pre založenie funkčného fondu bolo nevyhnutné získať aj súkromné televízie, ktoré sa mali stať z povahy svojho podnikania jeho prispievateľmi. Ich očakávaný odpor bol prekonaný rokovaniami a uistením, že štát nemieni zvyšovať podiel reklamy v STV, čo zodpovedalo filozofii verejnoprávneho vysielania, ktoré nemá závisieť od reklamy. Neskôr sa potvrdil predpoklad, že práve STV bude z fondu najviac profitovať.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že princíp spolupráce bol základom uskutočňovaných zmien. Mali sme ešte v pamäti neúspešný pokus o založenie Audiovizuálneho fondu v roku 2002. V tom čase proti zákonu protestovali súkromné televízie, ale aj majitelia kín a videopožičovní a pri konečnom hlasovaní dostal podporu iba od 39 poslancov. Trvalo 6 rokov, kým sa obdobný návrh opäť dostal do parlamentu. V novembri 2008 zaňho zahlasovalo 122 poslancov.
Hoci by v danej chvíli stačila koaličná väčšina, ukázalo sa prezieravé, že pre fond sa získala široká politická podpora. Aj ona prispela k tomu, že nový minister kultúry v roku 2010 nepodľahol nabádaniu poradcov, aby fond zrušil.
Založením Audiovizuálneho fondu sa aktivity ministerstva kultúry neskončili. Boli však o to ľahšie, že už malo pri sebe inštitúciu, s ktorou ich mohlo rozvíjať. Takýmto koordinovaným procesom bola digitalizácia jednosálových kín, vďaka čomu sa podarilo zachrániť stovku kín po celom Slovensku. Tieto sa prirodzene stali faktorom zvyšovania návštevnosti slovenských filmov a ich lepšej ekonomizácie. Posledným z dôležitých opatrení v spolupráci s fondom bolo zavedenie systému takzvaných vratiek z roku 2014, ktorý sa neskôr ďalšími novelizáciami vylepšil.
Audiovizuálny fond sa za 15 rokov existencie stal formujúcou kultúrnou inštitúciou. Treba pripomínať, že bol postavený na princípe spolupráce a takej miere nezávislosti, aká je potrebná pre slobodnú tvorbu.