Peter Budinský

režisér animovaných filmov

Filmy, ktoré ma ovplyvnili, by som mohol rozdeliť do dvoch skupín – tie, ktoré som sledoval skôr, ako som filmy začal sám robiť, a tie, ktoré som spoznal až ako filmár.

Prvým zásadným filmom bol pre mňa Trainspotting Dannyho Boyla. Kúpil som si ho na VHS-ke v siedmej triede na základnej škole. Okolo tohto filmu vzniklo niečo ako kult a tajne sme ho pozerali vždy, keď sa dalo. Báli sme sa totiž, čo by na taký film povedali rodičia. A keď sa nedal pozerať film, tak sme si aspoň púšťali soundtrack. Mne Trainspotting učaroval svojím rozprávaním – v tej dobe to bolo niečo úplne nové v porovnaní s filmami o apačskom náčelníkovi. 

Postupne som podobným spôsobom spoznával ďalšie filmy, ktoré sa mi dostali pod kožu a otvorili mi úplne nové obzory. Keď si na to takto spätne spomínam, mali vždy výrazný soundtrack, čo je pre tínedžera asi často dominantný element. Tak to bolo aj pri filme Jima Jarmuscha Ghost Dog – Cesta samuraja. Ďalším zásadným filmom v mojej pamäti je film, ktorý som videl asi v trinástich rokoch. Náhodou sa mi podarilo v noci dostať k televízoru a o jedenástej v noci začala rozprávka. Tak som vtedy definoval animovaný film. Bol to film Ralpha Bakshiho Kocúr Fritz. V nemom úžase som si ho celý pozrel a aj keď som mu v tom čase nemohol rozumieť, bol to pre mňa zásadný míľnik. Vďaka nemu som zistil, že animovaný film nemusí byť iba rozprávka pre deti.

Najväčším zlomom pre mňa však bola stredná škola, na ktorej som začal študovať animovanú tvorbu a dostal som sa k filmom, s akými som sa dovtedy nestretával. Šlo najmä o japonské manga – Akira, Ghost in the Shell, Princezná Mononoke a ďalšie. Nechápal som, ako môžu vznikať takéto veľkolepé filmy a seriály, a u nás sa skoro vôbec nevysielajú a ani nepremietajú v kinách. Pamätám si, ako sme so spolužiakmi cestovali do piešťanskej knižnice, kde sa robilo premietanie manga filmov a prišlo tam len pár desiatok „freakov“. 

Po prijatí na VŠMU sa mi otvorili ďalšie dvere do sveta animovaného filmu a začal som spoznávať a vychutnávať si tvorcov krátkych animovaných filmov. Prinášali mi opäť niečo nové. V tomto prípade išlo často o kombináciu špecifického rozprávania deja (ak vôbec išlo o naratívne filmy) a veľmi originálneho výtvarného spracovania. Spomeniem hlavne autorov ako Piotr Dumala a jeho Czarny Kapturek, George Schwizgebel s filmom 78RPM alebo Alexandr Petrov a jeho film Starec a more. Často to boli veľmi náročné filmy, ktorých tvorba trvala veľmi dlhú dobu, čo sa však odrazilo aj na výsledku.