Jaroslav Hochel

filmový publicista

V našich kinách sa objavuje čoraz viac filmov predstavujúcich „nočnú moru v podobe projektov, ktoré spadajú do rodiny slovensko-českých komédií“ (Mirka Spáčilová). Platí to aj o snímke Jedeme na teambuilding (v úvodných titulkoch sa písmenko d v slove Jedeme na zlomok sekundy zmení na b) v réžii Zuzany Mariankovej, ktorá debutovala kópiou talianskeho filmu – Známi neznámi. Jej druhý film je kópiou rumunskej predlohy. A vraj komédia. Humoru je v nej nadostač: smädný účastník teambuildingu sa napije z bidetu namiesto umývadla, iný nahlas masturbuje pri porne a celkom nevinné činnosti vyzerajú v tieňohre na stene stanu ako sexuálne aktivity. A tak ďalej a tomu podobne.

Myslím si, že niektoré filmy treba recenzne proste odignorovať, lebo už tým, že o nich vôbec píšeme (hoci negatívne), ich zbytočne zvýznamňujeme. Recenzovať povedzme Slúžku i Teambuilding je podobné, ako písať o výstave v Slovenskej národnej galérii a o obrazoch miestneho babráka ponúkaných na radvanskom jarmoku. Ale keď už recenzujeme, ide o to ako.

Prekvapilo ma, koľko recenzií Teambuildingu vyšlo. Uviesť presný počet sa nedá, lebo recenzia dnes často splýva s informatívnym článkom alebo s amatérskym názorom. Čo si myslieť o recenzentoch s menami CROM, EvilPhoEniX či dokonca admin?

Ale nachádzame i známe mená. A nebude náhoda, že kritickí sú práve tí starší a skúsenejší recenzenti, resp. recenzentky. Mirka Spáčilová: „Výsledok zodpovedá silvestrovskej zábave na jednorazové použitie v najvyššej núdzi.“Věra Míšková: „[I]de výhradne o typ zábavy, ktorá sa rada zaštiťuje slovom ľudová, lenže v skutočnosti je hlúpa, vulgárna a sexistická.“ Kristína Kúdelová: „[T]ento pomerne rozšírený spoločenský jav zostal zobrazený iba tak povrchne, vulgárne, navyše bez zápletky.“

Domnievam sa, že ide o generačný jav: mnohí ďalší (mladší?) recenzenti boli síce kritickí, ale stále akoby chceli nájsť v Teambuildingu čosi hlbšie, ospravedlniť jeho zjavnú prázdnotu a primitívnosť. Tomáš Stejskal: „Tím režisérky Zuzany Mariankovej stavia na najnižšie pudy, čo by v žánri nutne nevadilo... Áno, je to hrubozrnný humor hodne ,od pľúcʻ, ale miestami sa podarí ho predať.“ Michal Korec: „Celkovo ide o ľahký nadpriemer i fajn komédiu na jedno pozretie.“ Tom Bejvl: „[I]de... o českú komédiu, kde sa dá product placement prežiť, v jadre vlastne skrýva nejaký potenciál a rozhodne má hercov s komediálnym talentom.“ Logika niektorých výrokov až udivuje: „Je tu kopa primitívnych vtipov (...), ale sú vydarené.“ (Karolina Benešová) A elaborát Sofie Prétorovej v Pravde vyzerá, akoby autorka videla celkom iný film: je v ňom „množstvo originálnych nápadov, tvorcovia sa nespoliehajú na ,otrepanéʻ vtipy“. „Dokonca sa zdá, že... sa v závere inšpirovali nezabudnuteľnou scénou z českej klasiky Slunce, seno a pár facek.“Čo dodať?

Záplave filmového „odpadu!“ („termín“ z Česko-slovenskej filmovej databázy) sa zrejme nevyhneme, ale to neznamená, že by recenzenti mali strácať súdnosť. Hoci o amatérskych „recenziách“ na ČSFD mám veľké pochybnosti, jej používateľ tomik99 trafil klinec po hlavičke, keď v súvislosti s Teambuildingom píše o „lobotómii v priamom prenose“. V istom zmysle strčil do vrecka niektorých profesionálnych recenzentov.