Filmový archív by sa mal starať o to, aby minulé kinematografické diela boli stále súčasné

Od apríla minulého roku sme na stránkach Film.sk v rubrikách Neviditeľné profesie a SFÚ pohľadom každý mesiac pripomínali 60. výročie založenia Slovenského filmového ústavu. Po roku tieto „malé oslavy“ uzatvárame pohľadom na jeho kľúčovú organizačnú zložku, ktorou je filmový archív, kde sú uložené staršie, novšie a aj tie najnovšie kinematografické diela.

To, že sa film – ako médium i umenie – „narodil“ do priemyselnej éry, charakteristickej technologickým pokrokom a neutíchajúcou riavou inovácií, odrážajú aj filmové archívy. Ich vznik sa začiatkom 20. storočia spájal najskôr s potrebami produkčných a distribučných spoločností viesť si evidenciu vyprodukovaných diel, resp. ich uskladnených alebo prenajatých kópií. Takéto „firemné archívy“ však ani zďaleka neboli pamäťovými inštitúciami s ich typickým poslaním – sústreďovať, uchovávať, ochraňovať a sprístupňovať výskumníkom či verejnosti zbierky a fondy, ktoré sú v nich uložené. Prvé takto koncipované filmové archívy, ktoré majú vďaka svojmu poslaniu bližšie skôr ku knižniciam či múzeám, sa začali objavovať až v 30. rokoch 20. storočia a v širšom meradle až po roku 1945.

Rastúci organizmus

Keď v roku 1963 vznikol Slovenský filmový ústav, jeho súčasťou sa stal aj filmový archív vtedajšej Ústrednej požičovne filmov. Ešte v roku 1958 ho založil filmový pracovník, historik i zberateľ Ivan Rumanovský. „Ak by sme sa pozreli na štatúty Slovenského filmového archívu, ktoré [Rumanovský] vypracoval, s istým zjednodušením môžeme skonštatovať, že v tom prvom z roku 1959 sa sústredil na tvorbu a uchovávanie filmových zbierok. V tom druhom z roku 1961, opravenom a doplnenom, sa viac sústreďuje na katalogizáciu a sprístupňovanie filmov. To sú v skratke základné úlohy každého filmového archívu, hoci sa tak nevyčerpávajú a filmový archív sa nestáva múzeom, ak by som parafrázoval slová Pavla Branka z jeho článku v časopise Film a divadlo z roku 1961,“ povedal pred piatimi rokmi pre Film.skv rozhovore s Martinom Kaňuchom, pri príležitosti 55. výročia vzniku SFÚ, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ Marián Hausner, ktorý do funkcie riaditeľa nastúpil v roku 2016.

Do zbierok filmového archívu SFÚ postupne pribúdali filmy najmä zo Slovenskej filmovej tvorby a vďaka tomu, že SFÚ je od roku 2008 aj zákonným depozitárom vo vzťahu k slovenským audiovizuálnym dielam určeným pre kiná a sprievodným dokumentom k nim, sa tieto zbierky aj dnes stále rozrastajú o novo vyprodukované audiovizuálne diela. Keďže kinematografia prešla od svojho vzniku viacerými technologickými premenami, kinematografické diela, ktoré vznikli v rôznych desaťročiach, sú vo filmovom archíve uchovávané na rôznych prvkoch, resp. nosičoch – od filmových pásov, ktoré takisto majú svoje dejiny (od nitrocelulózových cez acetátové po súčasné polyesterové) až k aktuálnym digitálnym dátovým súborom, napríklad DCP. „Z pohľadu filmového archívu a jeho úlohy uchovávania kinematografických diel nie je žiaden rozdiel v tom, či je dielo na filmovom nosiči alebo v tzv. DCP (Digital Cinema Package),“ hovorí dnes pre Film.sk Marián Hausner. „Prakticky však áno. Ten rozdiel vyplynul z obecnejšej zmeny v kinematografii, ktorá súvisela s postupným prechodom z distribúcie kinematografických diel na 35 mm filmových kópiách k digitálnej distribúcii prostredníctvom DCP. Súčasné kinematografické diela sú už len digitálne. Lenže aj tie minulé je nevyhnutné digitalizovať, a súčasne sa treba starať aj o ich pôvodné nosiče, a to aj prostredníctvom procesu obnovy vo filmových laboratóriách. Ak by sme modifikovali piaty zákon knižničnej vedy od slávneho indického knihovníka S. R. Ranganathana, mohli by sme povedať, že filmový archív je rastúci organizmus. Stále sa vyvíja v čase, jeho zbierky a fondy sa rozširujú, takže potrebuje viacej miesta a v neposlednom rade, pochopiteľne, aj väčší počet ľudí s nenahraditeľnou odbornosťou,“ vysvetľuje Hausner a dodáva, že pre oblasť uchovávania a konzervovania kinematografických diel je preto pre Slovenský filmový ústav kľúčovým najmä Projekt systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky. Ide o dlhodobý prioritný projekt, ktorý je od roku 2006 kontinuálne podporovaný vládou Slovenskej republiky, v súčasnosti s výhľadom do roku 2033.

Hausner zdôrazňuje, že pre verejný filmový archív je rovnako podstatné to, čo sa v ňom uchováva, i to, ako sú jeho zbierky usporiadané a ako sa o nich komunikuje: „Pre oblasť katalogizácie a filmografickej činnosti je pre nás rovnako dôležitý aj dlhodobý projekt informačného systému SK CINEMA. Spolu s projektom systematickej obnovy je nevyhnutný pre digitalizáciu a digitálne reštaurovanie filmového dedičstva Slovenskej republiky, ktoré zas vytvárajú predpoklady pre jeho digitálne uchovávanie, ale i pre súčasné digitálne sprístupňovanie.“ 

Ak sa jedno filmové dielo nachádza v archíve uložené na viacerých prvkoch, či dokonca existuje v množstve kópií – vrátane tých, ktoré sú uložené v iných inštitúciách filmového dedičstva, má vlastne pre filmových archivárov zmysel uvažovať o tom, ktorá z nich je „originál“? „V prípade technicky reprodukovateľného umenia je rozprava o origináli trochu zavádzajúca. Každý filmový prvok je unikátny, takže podstatnejšia je skôr ich genealógia a diferencia vznikajúca v produkčnej a distribučnej histórii,“ vysvetľuje Hausner. „Pre kinematografické diela je príznačná vlastnosť práve ich multiplicita. Mnohosť inštancií kinematografického diela sa prejavuje už v jednotlivých dochovaných artefaktoch – od východiskových (napríklad negatív obrazu alebo negatív zvuku), ktoré sú kľúčové, cez rozmnožovacie materiály (napríklad duplikačný pozitív). Tieto však nikdy neboli určené pre divákov, na to slúžili až z nich vyrobené filmové kópie – a tie zas môžu mať špecifický charakter, ktorý niekedy nie je možné preniesť iba z predchádzajúcich prvkov. Vidieť a počuť ho môžu až diváci v kinosále, vďaka premietačovi a premietacím prístrojom – v prípade kombinovaných kópií pohyblivý obraz zväčšený na plátne svetlom a zvukovú stopu prechádzajúcu budičom zvuku, reprodukovanú v priestore kinosály. No a pre filmové archívy je základnou stratégiou uchovávania na jednej strane konzervovanie pôvodných filmových prvkov, ale súčasne aj ich duplikácia alebo reštaurovanie.“

Kinosála ako výstavný priestor

Naznačili sme už, že medzi filmovým archívom a múzeom či galériou existuje paralela – všetky tieto inštitúcie majú svojich historikov, archivárov, kurátorov, ale i priestory na bádanie, no predovšetkým – všetky majú zbierky, z ktorých vystavujú len časť. Výstavným priestorom filmového archívu je kinosála. Slovenský filmový ústav má vo svojich priestoroch kinosálu, ktorá slúži najmä na bádateľské účely, no prevádzkuje aj štvorsálové Kino Lumière, určené pre širokú divácku verejnosť, od milovníkov súčasnej kinoprodukcie, až po zasvätencov, ktorí vyhľadávajú špecializované a kurátorsky zostavené programy v jeho Filmotéke. Všetky štyri kinosály Kina Lumière sú vybavené nielen súčasnými digitálnymi projektormi, ale aj filmovými projektormi pre 35mm kópie. Samozrejmosťou je, že SFÚ poskytuje slovenské kinematografické diela zo svojich zbierok, ku ktorým vykonáva práva, aj iným kinám alebo filmovým podujatiam.

„Filmový archív by sa mal starať o to, aby minulé kinematografické diela boli stále súčasné. Na jednej strane je to teda udržiavanie filmovej tradície. Na druhej strane ju jej prirodzená otvorenosť umožňuje rozširovať o nové, meniť pohľady, upriamiť pozornosť na nepovšimnuté,“ vysvetľuje Hausner a dodáva, že tieto dve línie – orientácia na filmovú tradíciu, ale i na jej aktualizáciu – sa dajú vidieť aj na publikáciách, ktoré nedávno vydal Slovenský filmový ústav. Pri príležitosti jeho 60. výročia takto vyšla kniha Rodinné filmové striebro a pri príležitosti 100. výročia prvého slovenského hraného dlhometrážneho filmu Jánošík (1921) zas kniha Abecedár slovenského filmu 1921-2021, nadväzujúca na dlhodobú prehliadku filmov vo Filmotéke, ktorá je pevnou programovou zložkou Kina Lumière. 

SK CINEMA – vstupná brána do filmového archívu SFÚ 

„Kinosála je teda výstavným priestorom pre kinematografické diela, tým to však pre filmový archív nekončí,“ hovorí Marián Hausner. „Pokiaľ totiž chce komunikovať svoj ,obsah‘, či už sú to kinematografické diela, alebo rozličné súvisiace dokumenty, artefakty, texty a pod. z celého ich životného cyklu, alebo informácie, fakty a poznatky, musí na to vytvárať aj nástroje a pomôcky. Tie môžu byť rozličného typu, kedysi to boli napríklad tlačené filmografické súpisy. Z pohľadu súčasnosti je však najefektívnejšie, ak sú v štruktúrovanej elektronickej podobe, ako je to v prípade filmového portálu SK CINEMA, ktorý vychádza z jednoduchej myšlienky siete. Všetko spolu môže nejako súvisieť a malo by to byť funkčne poprepájané.“

Dlhodobý projekt informačného systému SK CINEMA sa začal realizovať už v roku 2002. Je určený na spracovávanie, uchovávanie, prepájanie, organizáciu, vyhľadávanie a prezentáciu informácií, ktoré sa získavajú, vytvárajú a napokon aj využívajú pri práci jednotlivých oddelení SFÚ. Dnes je filmový portál SK CINEMA, samozrejme, prístupný aj verejnosti. Na jeho napĺňaní informáciami sa podieľalo množstvo pracovníčok a pracovníkov z oddelení Národného filmového archívu – filmoví historici, filmografi, archivárky a knihovníčky. Databázy sa, pravdaže, kontinuálne dopĺňajú, a to nielen o nové informácie. Pribúdajú do nich aj digitalizované textové či obrazové dokumenty. K niektorým z nich je však prístup pre verejnosť možný len z počítačov v študovni knižnice Slovenského filmového ústavu, z ktorých je možné vstúpiť aj do databázy FIAF International Index to Film Periodicals Database – tá takisto obsahuje nielen článkovú bibliografiu z 345 periodík, ale aj plné texty z približne 70 periodík venovaných filmu a audiovízii. 

Vráťme sa však k špecifikám systému SK CINEMA. Z hľadiska architektúry tohto informačného systému ide totiž o unikátny projekt. „Formálne SK CINEMA obsahuje tri databázy, v ktorých je možné vyhľadávať samostatne alebo naraz prostredníctvom federatívneho vyhľadávania,“ objasňuje Hausner. „Prvou z nich je Slovenská filmová databáza, čo je filmografická databáza. Môže obsahovať aj informácie o tých slovenských filmoch, ktoré sa považujú za nezachované. Druhou je Katalóg, ktorý informuje najmä o tom, čo je súčasťou rozličných zbierok a fondov (knižnice, dokumentácie, fotoarchívy, mediatéky, atď.). Treťou je Heslár, ktorý obsahuje informácie o súvisiacich entitách v podobe hesiel – o filmových tvorcoch a hercoch, výrobcoch audiovizuálnych diel, filmových festivaloch a podobne. Všetko je to vzájomne previazané, pričom v oblasti filmových archívov, ale aj iných pamäťových inštitúcií, je takýto prístup pomerne vzácny.“

Filmové archívnictvo ako profesia 

O filmové archívy, ich zbierky a fungovanie sa stará množstvo profesií. Okrem filmových historikov a filmografov, archivárov, knihovníkov a filmových archivárov sú to aj odborno-technické profesie – reštaurátori obrazu a zvuku, filmoví laboranti, informatici, až po technickú kontrolu filmových kópií. Slovenský filmový ústav pri viacerých špecializovaných činnostiach spolupracuje aj s množstvom domácich či zahraničných externých odborníkov. 

„Na Slovensku, žiaľ, nie je možnosť študovať filmové archívnictvo alebo širšie audiovizuálne archívnictvo,“ hovorí Marián Hausner. „Neexistuje preň formálne a ani neformálne vzdelávanie, na rozdiel od krajín v zahraničí. Ak by sme ostali v Európe, môžeme spomenúť napríklad Nemecko, Holandsko, Portugalsko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko.“ Ako potom Slovenský filmový ústav zabezpečuje zvyšovanie odbornosti svojich pracovníčok a pracovníkov, ktorí sa starajú o filmový archív? „Riešime to, samozrejme, interne, ale napríklad aj prostredníctvom podpory kolegov, nech sa zúčastnia na workshopoch, seminároch alebo konferenciách, aj v zahraničí. Možno by stálo za to vytvoriť aj špecializovaný kurz alebo kurzy audiovizuálneho archívnictva v oblasti celoživotného vzdelávania, kde bude odborným garantom Slovenský filmový ústav.“ Takáto forma vzdelávania by mohla byť určená napríklad pre absolventov filmového umenia, filmových štúdií, prípadne estetiky, kunsthistórie či histórie. Záujem oň by mohli mať aj iné inštitúcie. „Oblasť audiovizuálneho archívnictva vzhľadom na svoju mimoriadne interdisciplinárnu povahu môže byť zaujímavá nielen pre filmové a televízne archívy, ale i pre iné pamäťové inštitúcie, ako sú galérie, ktoré uchovávajú videoumenie, ale taktiež pre programovú dramaturgiu festivalov, kín či kultúrnych centier, teda pre celú audiovizuálnu kultúru, napríklad aj pri rozvíjaní mediálnej gramotnosti,“ vysvetľuje Hausner. 

Na rozvíjanie odbornosti, reaktívnosti na konštantne sa meniace audiovizuálne prostredie sú pre SFÚ a jeho filmový archív veľmi podstatné aj medzinárodné kontakty. „V súčasnosti sme v čakárni Association des Cinémathèques Européennes a Slovenský filmový ústav delia už len formálne náležitosti od toho, aby bol jej riadnym členom. Toto sme riešili už minulý rok, pričom naše členstvo podporili Österreichische Filmmuseum (Viedeň) a Národní filmový archiv (Praha), čo nás potešilo a sme im veľmi vďační,“ dodáva Hausner.

Budúcnosť filmového archívu, súčasnosť filmov minulých čias

A čo by filmový archív bezprostredne do budúcna potreboval? „Kritickým faktorom pre nás je absentujúci depozit na uchovanie zabezpečovacích rozmnožovacích filmových prvkov, takže nájdenie vhodného priestoru je pre nás veľmi dôležité. Nevyhnutným je aj opätovný reštart digitalizačného pracoviska, aby sme mohli pokračovať v digitalizácii a digitálnom reštaurovaní slovenského filmového dedičstva, a od toho sa odvíja mnoho ďalšieho. Napríklad tzv. veľké dáta a umelá inteligencia, vyhľadávanie v digitalizovanom obraze, ak by som chcel naznačiť aspoň niektoré. Avšak dúfam, že sa nám podarí aj obohatiť program Kina Lumière, kde hľadáme vhodný model, aby sa mohli krátke slovenské filmy, ktoré sú v každej kinematografii menej viditeľné, uviesť pred súčasnými filmami,“ pripomína Marián Hausner. Napokon, aj pre zvyšovanie viditeľnosti týchto filmov sme do Film.sk zaradili pravidelnú rubriku Z filmového archívu do digitálneho kina.

Mária Ferenčuhová
foto: Alexandra Tomičová