„Aj keď ma film preslávil pod celom svete a televízia, rozhlas a dabing dostali do každej slovenskej a českej rodiny, najbližšie mi je divadlo. Milujem hlavy v prítmí,“ vyznal sa Jozef Kroner v knihe Osud tak chcel. Lenže práve vďaka filmu môžu jeho majstrovstvo obdivovať aj generácie, ktoré ho na javisku zažiť nemohli. Víťaz ankety filmových novinárov slovenský herec 20. storočia sa narodil pred sto rokmi – 20. marca 1924.

„Od dojatia mi zmäkli kolená. Bože, veď je to európsky Oscar!“ Opísal prvé pocity zo správy, že za herecký výkon v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach (r. Dodo Bodžakov, 1990) sa dostal do päťky nominovaných na Felixa (tak sa kedysi volala Európska filmová cena). Pozvali ho do Paríža, kde sa 25. novembra 1989 ceny odovzdávali. Felixa mu síce „vyfúkol“ Philippe Noiret, ktorý ho získal za hrdinu romantickej komédie Kino Raj, ale na nakrúcanie v Bulharsku a svojho hrdinu rád spomínal aj po rokoch. Filmová dráma rozpráva o nezvyčajnom priateľstve osemročného chlapca a starého husliara, na ktorého v päťdesiatych rokoch zabudol svet ovládaný komunistickou ideológiou. „Postava starého Henycha mi bola blízka vekom i mentalitou. Ten životom sklamaný starec nechával pretekať svoje skúsenosti do malého človiečika – cára, ako som si nazval Viktora. V tom bolo veľa osudového aj symbolického.“ Aj keď jazyk neovládal, hrdinu nahovoril v bulharčine. „Už aj preto, lebo hlavný hrdina bol Čech. Do Bulharska prišiel v roku 1902 a neskôr tam založil slávnu husliarsku školu.“ Jeho výkon ocenili Zlatou ružou – najvyšším vyznamenaním na festivale bulharského hraného filmu v Sofii.

Hvizd lokomotívy a koľajnice, ktoré sa v diaľke spájajú. Také vraj boli jeho spomienky na detstvo, narodil sa totiž v rodine železničiara v Staškove na Kysuciach. Otec bol vášnivý ochotník, ktorý svojim dvanástim deťom odkrýval mágiu divadla. Železničiarska rodina sa sťahovala zo stanice na stanicu, od pätnástich pracoval ako príležitostný robotník, koncom druhej svetovej vojny bol totálne nasadený v Nemecku. Po jej skončení sa uchytil v Považských strojárňach v Považskej Bystrici ako robotník, neskôr ako vedúci dielne. Popritom sa horlivo venoval ochotníčeniu s tajným želaním, aby si ho všimol niekto z profesionálneho divadla. Nečakal dlho, v roku 1948 prišla ponuka z divadla v Martine. A jeho prvou veľkou postavou na doskách znamenajúcich svet bol prostoduchý mládenec Kubo. „Hlásim sa k nemu, aj keď sa niektorí čudujú, ako sa môžem toľký čas stotožňovať s týmto hlúpym človiečikom. Musím sa ho zastať, on nie je hlúpy, je len prostučký, ale duša čistá a úprimná. V tom mi je blízky a milý aj dnes.“ Vďaka Kubovi našiel aj svoju manželku, ktorá vtedy hrala Aničku. Zamiloval sa, onedlho bola svadba a Kubo sa stal rodinným maskotom.

Postavy milovníkov sa mu vyhýbali oblúkom, zato podstatne starších hrdinov si zahral neúrekom. „Krásavec som nikdy nebol, príroda ma obdarila veľkým nosom, ušami a hlbokými vráskami, čo som jej ako mládenec často nevedel odpustiť, ale neskôr som jej bol ako herec za to vďačný. Bavilo ma paprať sa v duši starých ľudí.“ Pred filmovou kamerou debutoval v komédii Katka (r. Ján Kadár, 1949). Časom vystriedali epizódne postavičky hlavní hrdinovia, napríklad Jožko Púčik v satirickej komédii Statočný zlodej (r. Ján Lacko, 1958) či Valentín Kubiš vo vojnovej dráme Polnočná omša (r. Jiří Krejčík, 1962).

„Už počas prvého čítania som bol ako obarený a chvíľami mi chodili po chrbte zimomriavky. To nebol obyčajný scenár, cítil som, že to bude veľký film. Podobné pocity mali aj ostatní. Je na tom čosi pravdy, že veľké dielo sa od začiatku tvorí úplne ináč ako ostatné diela.“ Inštinkt ho nesklamal. Dráme Obchod na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965) tlieskali v Cannes, Paríži, Londýne i New Yorku, americkí akademici ju vyznamenali Oscarom. Odohráva sa v čase druhej svetovej vojny, no nie je o nej. Ale o norimberských zákonoch, ktoré počnúc rokom 1942 kruto poznamenali životy desaťtisícov obyvateľov Slovenska. Príbeh naivného „arizátora z donútenia“ panovačnej chamtivej ženy a švagra – člena Hlinkovej gardy sa zo sna o významnejšom postavení v spoločenskej hierarchii malého mestečka mení na nočnú moru bezvýznamného stolára Tóna Brtku, ktorý si uvedomí, čo vykonal. Považuje ho za najvýrečnejšiu zo svojich postáv „...lebo hovorí o najväčšej obludnosti ľudského rodu. A práve preto dodnes film vzrušuje diváka. Smutné je iba to, že sme nepolepšiteľní a stále sme obklopovaní zlobou, nenávisťou a netolerantnosťou. A ešte smutnejšie, že nič proti tomu nezmôžeme a často sa len nečinne prizeráme.“ 

Sláva mu otvorila dvere do sveta, prišla aj ponuka z Hollywoodu, ako herec neovládajúci angličtinu mal hrať hluchonemého vo filme Srdce je osamelý lovec (r. Robert Ellis Miller, 1968), za ktorú však poďakoval. Úrady ho nechceli pustiť a sám emigrovať nemienil. Na rozdiel od Kadára, ktorý ostal za oceánom a chcel Kronera obsadiť do úlohy židovského obuvníka vo filme Anjel Levine (1970). Jeden z hlavných predstaviteľov a producent Harry Belafonte bol ale proti, obával sa, že by film priveľmi pripomínal slávny Obchod na korze. Aj z druhého amerického projektu tak zišlo, zato výrazné charakterové postavy mu vo svojich filmoch ponúkli naši južní susedia – maďarskí režiséri Gyula Maár (Nakoniec, 1974, Okolky, 1976), Károly Makk (Za tehlovým múrom, 1979, Tvárou v tvár, 1982, Posledný rukopis, 1987) i Péter Gothár (Čas sa zastaví, 1981). Ako ideologicky neprijateľné pre normalizátorov sa tieto tituly zväčša nedostali do slovenských kín.

Kým výrazných postáv na javisku ubúdalo, úloh vo filmových i televíznych projektoch pribúdalo. K „nesmrteľným“ postavám z tohto obdobia patria zbojnícky kapitán z komédie Pacho, hybský zbojník (r. Martin Ťapák, 1975) a múdry svetácky starec Martin Pichanda z filmovej ságy Tisícročná včela (r. Juraj Jakubisko, 1983). A keď vedenie Slovenského národného divadla (jeho členom bol od roku 1956) malo pre neho už len bezvýznamné epizódne roličky, dal hrdý muž výpoveď hneď, ako dovŕšil šesťdesiatku. Hoci ponúk už nebolo tak veľa, filmári na neho nezabudli. Dokonca ani po „nežnej“. V komornom príbehu Cudzinci (r. Jaro Rihák, 1992) o dvoch emigrantoch, ktorí sa v cudzom svete hrajú na návrat domov, si zahral s Jurajom Kukurom. V tom čase to bola mimoriadne aktuálna téma a kritika film vychválila. Jaro Rihák mu zveril úlohy aj v ďalších dvoch televíznych filmoch: Albert, Albert(1995) a Smutný valčík (1996). V oboch išlo o postavu fotografa, v prvom o fotografa krajiny, v druhom o módneho fotografa. „Je obdivuhodné, ako presvedčivo a organicky do nich dokázal vniesť životnú múdrosť i svoje osobité herecké skúsenosti a vytvoril kreácie, ktorými sa vlastne postupne rozlúčil s obidvoma polohami žánrového spektra, ktoré ho prakticky sprevádzali na celej jeho pozoruhodnej filmovej ceste,“ napísal Vladimír Mlčoušek v príspevku do zborníka Jozef Kroner – talent, intuícia, pokora herca (2003). 

Nielen podľa neho bol Jozef Kroner vynikajúci tragéd, aj vynikajúci komik, čo sa stáva málokedy. Kritika hovorila o chaplinovských črtách jeho herectva, on pripúšťal, že práve Chaplinovi sa chcel niekedy aspoň trochu podobať. „Nie ho však napodobňovať, to by som si nikdy nedovolil.“ S radosťou sa pasoval so zložitými charaktermi hlavne v tragikomédiách. Aj bez toho, aby niekedy absolvoval štúdiá herectva, bol Jozef Kroner majstrom svojho remesla. „Celé svoje herecké umenie som odpozoroval od ľudí. Ak som si nevedel s niektorou postavou rady, vybral som sa do terénu. Stačilo sa len pozerať a počúvať.“ Svoje osemdesiate štvrté narodeniny už neoslávil, zomrel 12. marca 1998. 

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/Václav Polák – Tisícročná včela (1983)

„Oboch Igricov mám v rohu knižnice a Slnko v sieti sa mi rozbilo,“ priznáva s úsmevom Juraj Nvota. Divadelný, televízny a filmový režisér, ktorý 1. 3. oslávi sedemdesiatku.

„Veľmi často stretávam auto, ktoré hlása, že zbiera staré batérie, staré počítače, staré motory, staré matere, a chlapi z kabíny ma zdravia: Ahoj, poštár.“ Jeho poštára Jakuba z poetickej komédie Ružové sny (r. Dušan Hanák, 1976) poznalo viac divákov ako jeho divadelné inscenácie. „Naposledy sme si v Ivou Bittovou – v čase covidu – zaspomínali na naše Ružové sny na Brízgalkách, drevenej osade v horách. Priatelia si premietali film pod holým nebom na posteľné plachty.“ Ústredný hrdina smutnosmiešneho príbehu o láske mladého poštára a krásnej Rómky bol prvou z viac ako dvoch desiatok postáv, ktorým prepožičal svoju tvár. Za všetky spomeňme aspoň filmy Ja milujem, ty miluješ (r. Dušan Hanák, 1980), Tichá radosť (r. Dušan Hanák, 1985), Všetko čo mám rád (r. Martin Šulík, 1992), Modré z neba (r. Eva Borušovičová, 1997) či Ja, Olga Hepnarová (r. Tomáš Weinreb, Petr Kazda, 2016)

 Za herca sa ale nepovažuje. „Pred kamerou netreba niekoho hrať, ale niekým byť. Ak sa mi podarí filmovú situáciu prijať ako vlastnú, tak pamäť vyhrabe spomienky na veľmi podobné chvíle z vlastného života a potom si už len treba, popri technických požiadavkách, udržať náladu, ktorú ponúka emocionálna pamäť. Ako herec si takto s nadhľadom rád pripomeniem svetlé či temné okamihy vlastného života. Je to ako dramaterapia,“ hovorí pre Film.sk.

Ako stredoškolák sa rodený Bratislavčan koncom 60. rokov, aj pod dojmom z predstavení vtedy vychyteného Divadla na Korze, rozhodol pre štúdium divadelnej réžie na VŠMU. Po jej absolvovaní režijne debutoval v trnavskom Divadle pre deti a mládež inscenáciou Tom Sawyer(1977). Talentovaného divadelníka skoro objavila aj televízia. Nemal ani tridsať, keď režíroval svoj prvý televízny stredometrážny film o priateľstve dvoch chlapcov a starého filatelistu Paradajka za rohom (1981) „Za tú príležitosť vďačím spisovateľovi a scenáristovi Dušanovi Dušekovi. Potom chcel, aby som v dramaturgii Jany Kákošovej režíroval všetky jeho adaptácie a scenáre televíznych filmov.“ Boli to napríklad Tajomstvá pod viečkami (1990) či Prášky na spanie (1996). Ako hosťujúci režisér Radošinského naivného divadla preniesol na obrazovku aj niekoľko populárnych komédií Stanislava Štepku ‒ Ženské oddelenie (1991) a Čierna ovca(1997). Aj záznamy inscenácií svojho, od začiatku 90. rokov, domovského divadla Astorka Korzo ’90: Armagedon na Grbe (1995), Macocha (1997) či Gazdova krv (2014).

Porovnávanie v umení nemá rád, ale zo všetkých televíznych projektov najradšej spomína na krátkometrážny poetický Rýchlik (1990). „Výpravca vlakov v malej staničke, kde vlaky nestoja, zbadá, že sa zastavili hodiny. V poslednej sekunde života sa mu premietne celý jeho príbeh. Pozrie z okna, z tunela vychádza žena v čiernom, pred stanicou zastaví ozdobený vlak a na plošine ho víta jeho najlepší kamarát z detstva, ktorý už dávno zomrel. V radostnom objatí vchádzajú do tunela. Železničiara hral pán Jozef Kroner, kamaráta jeho brat Lajko Kroner.“

Mal takmer päťdesiat rokov, keď debutoval celovečerným filmom pre kiná Kruté radosti (2002). „Tak, ako som sa nebál slobodne ukázať, čo viem, tak som sa slobodne nebál ukázať aj to, čo neviem. Preto som o spoluprácu na Krutých radostiach požiadal tých najlepších (kamera: Jan Malíř, strih Alois Fišárek, masky Juraj Steiner – pozn. red). Ale natáčaniu predchádzala spolupráca s mladou autorkou scenára Scarlett Čanakyovou. Hľadali sme, ako Janko a Marienka, cestu z lesa nápadov, aby sme sa v príbehu otca a dcéry, ktorí sa prvýkrát stretnú až v sedemnástom roku jej života, nestratili.“ Rozdiel medzi divadlom a filmom vidí v spôsobe rozprávania príbehu. V divadle sa podľa neho viac rozpráva, vo filme viac mlčí. Celovečerný filmový debut vyniesol Nvotovi Igrica.

O päť rokov neskôr získal ďalšiu sošku Igrica za réžiu Muziky (2007), v ktorej premenil totalitu na úsmevnú absurditu. „V pohľade cez spätné zrkadlo sa ostnaté drôty, udávanie, strach, skúšanie muzikantov zo vzťahu k Sovietskemu zväzu zdalo minulosťou. Dnes žijeme dôsledky toho, ako sme si na príkaz Moskvy v 50. rokoch vygumovali našu inteligenciu a teraz si gumujeme našu odvekú príslušnosť k Európe. Nikdy sme nepatrili na východ, ani za Svätopluka. Depresia Muziky dnes už nie je úsmevná, ale výstražná.“ Príbeh o priateľoch, snoch a túžbe po slobode získal jedenásť Sĺnk v sieti, jednu sošku dostal aj Juraj Nvota. Nasledovali triler Eštebák (2011), rodinná komédia o chlapčenských dobrodružstvách odohrávajúca sa koncom 60. rokov Rukojemník (2014) i rozprávka Johankino tajomstvo (2015). Plány ešte sú, ale... „Divadlo je moja rodná zem. Svet filmu ma v päťdesiatke vzal na palubu a mám pocit, že v sedemdesiatke mu už s vďakou kývam z prístavu. Každá výletná plavba sa raz skončí.“

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/Vlado Vavrek – Ja milujem, ty miluješ (1980)

Hoci na pražskej FAMU Katedra strihovej skladby vznikla už v druhej polovici 70. rokov minulého storočia, na slovenskej VŠMU sa strih dal samostatne študovať až po roku 1992. Viacero filmových strihačov – a najmä strihačiek – sa tak k strihu ako umeleckej filmovej profesii postupne prepracovalo cez prax. To bol aj prípad Aleny Spustovej, ktorá v prvých filmoch v titulkoch figurovala ako Alena Pätoprstá. V marci sa dožíva 70 rokov.

„Alenka pracovala v strižni v televízii, kde sme robili dabingy, ako jedna z asistentiek. Nebola moja asistentka, ale keď do strižne prišla Tisícročná včela, bolo potrebné zapojiť celý kolektív a Alenka bola súčasťou systému, ktorý som vtedy pre urýchlenie dokončenia filmu vymyslel. Tam sa začala naša tvorivá spolupráca,“ hovorí o spoločných pracovných začiatkoch s Alenou Spustovou pre Film.sk producent a strihač Patrik Pašš. „Alenka spravovala materiál a robila celú agendu organizácie práce aj evidenciu materiálu. Už vtedy vynikala zodpovednosťou, dôslednosťou, trpezlivosťou, aj láskavosťou nad ostatnými – v práci, aj v komunikácii. Dokázala aj náročné situácie preklenúť s úsmevom, s humorom. Ale najdôležitejšia v tej pozícii, v ktorej pracovala, bola práve jej zodpovednosť a spoľahlivosť. Keď dostala do ruky filmový materiál, mohol som si byť istý, že aj o pol roka, aj o rok nájde to jedno políčko, čo mi vo filme chýba – vždy nájde to správne a donesie ho, stačilo povedať a ona v tej množine 300 krabíc presne vedela, kde je, a vždy to bolo veľmi rýchlo a načas. Charakterizovala ju trpezlivosť, pracovitosť a sústredenosť na to, čo robí.“

Vďaka tomu spolupráca Patrika Pašša s Alenou Spustovou pokračovala aj na ďalších snímkach Juraja Jakubiska, na koprodukčnom seriáli Frankensteinova teta i na jeho filmovej verzii Pehavý Max a strašidlá (1987). „Keď sme napríklad prevážali plný nákladiak materiálu z Frankensteinovej tety na spracovanie a zostrih do Nemecka, práve ona ho dostala na starosť a tak, ako to v Bratislave naložila, tak to v Mníchove vyložila – nič sa nehľadalo, nič sa nestratilo, vždy bolo všetko na správnom mieste,“ spomína Patrik Pašš. Aj vďaka týmto skúsenostiam sa ich spolupráca stále posúvala a vyvíjala: „Keď som robil film Papierové hlavy (1995) s Dušanom Hanákom, Alenka už pracovala ako moja kolegyňa – mala na starosti archív, množstvo archívneho materiálu, mala v pamäti 50 hodín materiálu, zoraďovala a vyberala presne to, čo sme s režisérom potrebovali. Vtedy sa prvýkrát aktívne zapájala aj do kreatívneho procesu. Pri filme Všetci moji blízki (1999) sme už strihali spoločne. Tu začala pracovať metódou, že postavila príbeh, a ja som potom pracoval štylisticky s Matejom Mináčom na kondenzácii toho príbehu.“

Významným míľnikom pre ďalšiu prácu Aleny Spustovej bolo vysokoškolské štúdium. Keď začiatkom 90. rokov na FTF VŠMU vznikla Katedra strihovej skladby, začala na nej popri zamestnaní študovať a stala sa jednou z prvých absolventiek tejto formy štúdia. Na VŠMU oceňovala najmä to, že tu získala novú schopnosť špecificky myslieť – analyzovať, syntetizovať aj konštruovať. „Tento spôsob dramaturgického pohľadu na dielo ako materiál mi prináša nesmiernu radosť a ľahkosť v hľadaní riešení, aj keď sa prvotný problém alebo otázka javia ako nejasné a neznáme,“povedala o prínosoch vysokoškolského štúdia strihu pre Film.sk v roku 2000. Práve vďaka VŠMU a kontaktu so študentmi iných odborov vznikli aj jej ďalšie tvorivé spolupráce. Pracovala ako strihačka nielen študentských filmov, ale aj pozoruhodného celovečerného debutu absolventa katedry réžie Vlada Adáska Hana a jej bratia (2001). Neskôr strihala Kruté radosti (2001) Juraja Nôtu, Dážď padá na naše duše (2002) Vlada Balca, debut Kataríny Šulajovej O dve slabiky pozadu (2004), koprodukčnú Colette (2013) Milana Cieslara či animovanú voľnú adaptáciu Andersenovej Malej morskej panny Malá z rybárne (2015, r. Jan Belej) i viacero dokumentov.

„Alenka sa stala pevnou súčasťou všetkých filmov, ktoré som robil, a musím povedať, že v snímkach, ktoré teraz opúšťajú TRIGON, či je to Sila ľudskosti alebo Nickyho rodina, Zlatá lýra alebo Dežo Hoffmann – fotograf Beatles, je už výrazne zapísaná ako človek, ktorý vytvoril dielo a strihovú skladbu. Bez Alenky by som ako producent dnes už neurobil dobrý film,“ uzatvára oblúk spolupráce s Alenou Spustovou producent Patrik Pašš.

mf
foto: SFTA/Robert Tappert – Patrik Lančarič, Alena Spustová a Patrik Pašš so Slnkom v sieti za film Dežo Hoffmann – fotograf Beatles (2022)

Herec, režisér a pedagóg Pavol Mikulík by v týchto dňoch oslávil 80. narodeniny. Narodil sa 2. 3. 1944 v Prešove. V roku 1965 úspešne ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení. Bol členom Činohry SND, Divadla Na korze, ako aj Divadla Nová scéna v Bratislave, kde v rokoch 1977 až 1980 pôsobil tiež vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal na svojej alma mater učiť a od roku 1990 zastával funkciu prorektora.

Herectvo ho fascinovalo od detstva. Ako sedemročný začínal v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Počas vysokoškolského štúdia založil so spolužiakmi ochotnícky krúžok, aby sa počas štúdia mohli neustále vo svojom fortieli zdokonaľovať. Podľa Mikulíkových slov ich zoskupenie doslova „povymetalo“ niektoré prestížne zahraničné festivaly. Mimoriadneho prijatia sa im dostalo v parížskom Divadle národov s predstavením Komedie česká o bohatci a Lazarovi(1964), v ktorom hral so spolužiakmi Mariánom Labudom st. a Stanom Dančiakom. 

Pavol Mikulík počas svojej hereckej dráhy účinkoval približne v 500 filmoch a inscenáciách. Objavoval sa vo filme, televízii, divadle aj v rozhlase. Svoje prvé dramatické skúsenosti si vyskúšal najprv v televíznych projektoch, kde vystupoval nepretržite od ukončenia školy. Za všetky spomeňme Mŕtvi nespievajú (r. Andrej Lettrich, 1965), Živý bič (r. Martin Ťapák 1966), Slávni detektívi a volské oko (r. Peter Mikulík, 1969), Schody z mramoru (r. Miloslav Luther, 1975 ), Netrpezlivosť srdca (r. Miloš Pietor, 1974), Chrobák v hlave (r. Pavol Haspra, 1983) či šesťdielny televízny seriál Alžbetin dvor (r. Andrej Lettrich, 1965).

Profesionálnu filmovú kariéru začal drámou Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Neskôr v 80. rokoch účinkoval v dvoch kultových dielach Juraja Jakubiska – v Tisícročnej včele (1983) ako Julo Mitroň a v Perinbabe (1985) ako richtár, otec hlavnej hrdinky Alžbetky. Zaskvel sa aj v úlohe Pavla Gondu v Južnej pošte (r. Stanislav Párnický, 1987), natočenej podľa knižnej predlohy Ladislava Balleka. Štefan Uher ho obsadil do hlavnej úlohy svojho posledného filmu Správca skanzenu (1988).

Život však zasvätil najmä divadlu. Jeho záber bol naozaj široký. V repertoári hral postavy lyrické, ironické, tragické aj groteskné. Pracovnú vyťaženosť Pavla Mikulíka potvrdili viacerí jeho priatelia. Stano Dančiak spomínal, že Paľo robil príliš veľa. Nakrúcal a presúval sa z jednej strany republiky na druhú, jeden deň bol v Košiciach a druhý pokojne v Prahe. Upozorňovali ho, aby spomalil. Sám Mikulík však herectvo charakterizoval ako maratón. 

V roku 1993, keď nemal ešte ani päťdesiat rokov, dostal mozgovú príhodu. Hoci zostal do konca života pripútaný na invalidný vozík, svojmu osudu vzdoroval. Veľkou oporou mu boli hereckí kolegovia a priatelia. Na divadelné dosky Malej scény v Bratislave sa vrátil v roku 2000 v inscenácii Na konci hry, kde si pod režisérskou taktovkou svojho brata Petra Mikulíka zahral postavu s podobným osudom. Za stvárnenie Jaspera bol ocenený Krištáľovým krídlom. Do Siene slávy cien OTO (Osobnosť televíznej obrazovky) vstúpil v roku 2006. Pri preberaní sošky sa divákom prihovoril svojím nezabudnuteľným „vydržať, vydržať, vydržať a ďakujem“. 

Pavol Mikulík zomrel v Bratislave v novembri 2007 na zlyhanie srdca. Súputníci a študenti si ho pamätajú z divadla, filmoví a televízni diváci najmä z Mária a kúzelníka, Tisícročnej včely či Južnej pošty, a Bratislavčania zo Sadu Janka Kráľa, kde v okolí Leberfingera trávil čas prechádzkami na vozíku. Paľo Mikulík bol krásny a láskavý človek, obľúbený pedagóg, herec par excellence a tiež gurmán. Keď sa ho v jednom z dobových rozhovorov pýtali, či je varenie veda alebo umenie, odpovedal, že určite umenie. „Ako pre každý kumšt, aj pre túto činnosť potrebujete totiž cit a fantáziu.“

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Dušan Dukát – Správca skanzenu (1988)

Dokumentátorka, filmografka a spoluzakladateľka Bienále animácií Bratislava Gabriela Gavalčinová by v marci oslávila 80. narodeniny.

Stále v pohybe, s obrovským entuziazmom a novými nápadmi ako vylepšiť Medzinárodný festival BAB, ako získať do programu najhorúcejšie animované novinky, ako pritiahnuť na Slovensko svetové osobnosti animovaného filmu a zároveň pripraviť pre nich atraktívny program, vďaka ktorému budú hostia na Slovensko radi spomínať... Medzinárodný festival Bienále animácie Bratislava bol jej dieťaťom a jej veľkou srdcovou záležitosťou. Tak si ju pamätám z našej – síce nie veľmi dlhej, ale zato intenzívnej a inšpirujúcej spolupráce. Gabriela Gavalčinová patrila k tým šťastlivcom, pre ktorých bola práca koníčkom a ktorej obetovala všetok svoj pracovný aj voľný čas. 

Jej profesionálna dráha bola mimoriadne bohatá. Spoluzakladala po Slovensku filmové kluby, sama 10 rokov viedla bratislavský filmový klub pri PKO. V Slovenskom filmovom ústave pracovala 37 rokov ako filmografka a dokumentátorka. Vydala niekoľko publikácií o československom filme, zopár filmových zborníkov, prispievala do rôznych odborných časopisov. Stretávala sa s mladými filmármi, zapájala sa do organizovania rôznych podujatí, hľadala nové možnosti propagácie slovenskej filmovej tvorby doma i v zahraničí. Vďaka svojej komunikatívnej povahe si dokázala získavať ľudí a presviedčať ich o naliehavosti nápadu, ktorý práve priniesla. A takmer vždy sa jej to podarilo. 

V roku 1985 bola i vďaka nej zaradená do renomovaného kultúrneho podujatia Bienále ilustrácií Bratislava prehliadka animovaných filmov, ktorá sa po troch ročníkoch v roku 1991 pretransformovala na Medzinárodný filmový festival pre deti BAB. Jej zásluhou získal festival v roku 1989 záštitu Medzinárodnej asociácie animovaných filmov ASIFA, v roku 1993 záštitu Medzinárodného centra pre deti a mládež v Montreale – CIFEJ. Po jej boku stáli významní slovenskí tvorcovia animovaných filmov ako Rudolf Urc, Ondrej Slivka, Viktor Kubal a ďalší. Gabriela k sebe priťahovala i mladých začínajúcich animátorov, ktorým dávala príležitosť včleniť sa do medzinárodnej animátorskej komunity. 

Gabriela bola veľmi otvorený a dobrosrdečný človek. O svojich kolegov a spolupracovníkov sa príkladne starala. V podkrovnej kancelárii festivalu BAB v Bibiane nemohli chýbať chlebíčky, koláčiky, káva. Záležalo jej na pohodovej atmosfére a dobrej pracovnej nálade. Príjemnú atmosféru prinášala i počas festivalu. Okrem oficiálneho programu sa konali pre hostí rôzne spoločenské akcie a posedenia plné zábavy a humoru. S osobnosťami ako bol Břetislav Pojar, Jan Švankmajer, Gene Deitch, Giulio Gianini, Faith Hubley si vybudovala nadštandardné vzťahy, ktoré pretrvávali po dlhé roky.

Súkromný život Gabriela prepájala s prácou. Životom ju sprevádzal kocúr Mišo, ktorého nadovšetko milovala. Často vravievala, že Mišo nemá rád, keď odchádza na služobné cesty. Vždy sa jej za to nejakým spôsobom pomstil – napríklad útekom z domu. Mala veľmi blízky vzťah so svojou sestrou Oľgou a jej synmi. „Teta Gaba, ako sme ju my, synovci, volali, bola excentrická dáma, ktorá v nás, synovcoch, podporovala umelecké sklony. Jej knižnica bola plná antickej a novodobej filozofie, vážnej literatúry a samozrejme teórie a histórie divadla a filmu. Poznámky k BABu, korešpondencia, Jakubiskove kresby, čo jej čmáral do zošita na poradách a stretnutiach… Aká bola? Zdanlivo silná, energická veselá, obetavá, štedrá. Vzťahy vždy súviseli s prácou alebo našou rodinou. O práci hovorila neustále a uvažovala nahlas. Z mien ktoré mi utkveli za tie roky z jej rozprávania: Marta Šutovcová, Albín Brunovský, Kornel Földvári, Martin Slivka. Ewald Schorm bol jej blízky priateľ a myslím, že Gabin až encyklopedický záujem o operu súvisel so Schormovým režírovaním opier – do istej miery mu robila externý výskum. Keď zomrel, pri Ewaldovej fotke na sekretári horela po dlhú dobu každý deň sviečka. Teta Gaba bola umelec života,“ povedal o svojej tete gitarista a skladateľ Daniel Salontay.

Choroba Gabriely Gavalčinovej prišla nečakane všetkých nás hlboko zasiahla. Gabriela však aj počas najťažších chvíľ neprestávala myslieť na filmy a na festival. Zomrela 20. 9. 2006 vo veku 62 rokov.

Lívia Filusová, filmová producentka
foto: archív SFÚ

František Velecký sa narodil 8. 3. 1934 vo Zvolene. Hoci v roku 1950 ukončil stavebnú priemyslovku a trinásť rokov pracoval ako stavebný projektant, o umenie, najmä o to výtvarné a divadelné, sa vždy zaujímal. Svoj profesionálny život nakoniec venoval herectvu. Okrem krátkeho obdobia (Divadlo pre mládež v Spišskej Novej Vsi) si užíval život herca na voľnej nohe. Svoj talent a charizmu predviedol predovšetkým na striebornom plátne. Mal totiž nezabudnuteľnú uhrančivú tvár s hustými čiernymi vlasmi, ktorá ho predurčovala k nestálym až záporným postávam a ktorá sa plne uplatnila práve na filmovom plátne. 

Filmovo debutoval na začiatku 60. rokov minulého storočia vedľajšou postavou v komédii Jána Lacka Skalní v ofsajde(1960). K väčším a zásadnejším rolám sa dostal neskôr. S Eduardom Grečnerom spolupracoval hneď na dvoch filmoch – psychologickej dráme Každý týždeň sedem dní (1964) a Nylonovom mesiaci (1965) podľa predlohy Jaroslavy Blažkovej.

Podľa jeho vlastných slov mu život zmenila až Vláčilova Markéta Lazarová (1967). V baladickom príbehu stvárnil statočného a zároveň surového Mikoláša Kozlíka, ktorý unesie dcéru inej lúpežníckej rodiny a následne sa do nej zamiluje. K postave Mikoláša sa dostal šťastnou zhodou okolností. František Vláčil akurát zháňal hercov do svojho pripravovaného filmu, keď videl pár záberov z natáčania Prípadu pre obhajcu (r. Martin Hollý ml., 1964). A odvtedy František Velecký, podobne ako František Vláčil, delí svoj život na „pred Markétou a po Markéte“. 

Na základe mimoriadne vydareného filmu dostal František Velecký mnoho ďalších ponúk do slovenských, ale aj českých filmov. Za všetky postavy spomeňme úlohu Rotschilda v Herzových Sladkých hrách minulého leta (1969), mariášnika v Trančíkovej Inej láske (1985) či Čierneho princa v Kachlíkovej rozprávke Princ Bajaja (1971). V menšej role zbojníka Stacha sa objavuje aj v slovenskej klasike Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník (1975). 

V závere umeleckej kariéry sa František Velecký na tri sezóny vrátil do spišského divadla. Potom sa presťahoval do Bratislavy a až do dôchodku pracoval ako stavbyvedúci. K filmu sa vrátil po dlhšej odmlke, zahral si epizódnu úlohu starého horala Kutinu v českej vojnovej dráme Želary (r. Ondřej Trojan, 2003). Zomrel mesiac po uvedení filmu vo veku 69 rokov po ťažkej chorobe v Bratislave. Snímka Kliatba bratov Grimmovcov (r. Terry Gilliam, 2005), v ktorej sa objavil popri Heathovi Ledgerovi a Mattovi Damonovi, mala premiéru až po jeho smrti.

Veleckého talent a charizmu totiž oceňovali aj mnohí zahraniční diváci. Okrem hollywoodskych filmov bol súčasťou mnohých nemeckých a maďarských produkcií. Objavil sa vo filmoch režiséra Imre Gyöngyössyho (Kvetná nedeľa z roku 1969 a Synovia ohňa z roku 1974) ako aj vo filmoch Miklósa Jancsóa (Ešte žiada ľud z roku 1971 a Elektra a jej pravda z roku 1974). „Poznal ma zo snímky Kvetná nedeľa a pozval ma na skúšku do svojho filmu Zimný široko, v ktorom hrala Marína Vladyová. Vtedy zo spolupráce nič nebolo, ale Jancsó na mňa nezabudol...,“ povedal o ich spolupráci. 

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ – Helena Šmihulová a František Velecký vo filme Nylonový mesiac (1965)