Maja Štefančíková

vizuálna umelkyňa

Záhrada, Pásla kone na betóne, Slnko v sieti, Démoni, Hana a jej bratia, Až do mesta Aš, Slúžka, Koza, Líštičky, Môj pes Killer, Hotel Úsvit, Čiary, Biela na bielej. Vybrať zo všetkých obľúbených filmov len jeden či dva je komplikované. Aký kľúč zvoliť? Napokon som vybrala tie, ktoré narábajú s témami feminizmu, kvíru a tanca, konkrétne vo filmoch Juraja Jakubiska. 

Perinbaba a jej skrytý feminizmus v surreálnom rozprávkovom svete – v tejto rozprávkovej ríši, ktorá ma v detstve uhranula vizualitou, ľúbostným príbehom, ale aj originalitou a hlbšími odkazmi, sa odhaľuje skrytý feminizmus. Postava Perinbaby mi otvorila dvere do úžasného sveta pod vedením silných a múdrych žien. Perinbaba, tá, čo riadi atmosféru a počasie, symbolizuje moc a kontrolu nad prírodou samotnou. Druhá postava, Zubatá, starena a mladé dievča v jednom, preberá vedenie v spoločenských záležitostiach. Určuje zrod a zánik. Obe svojím charizmatickým vplyvom formujú nielen svetský poriadok a dynamiku, ale ukazujú, že základom stability a rozkvetu je ženská sila. Pre mňa ako dieťa bola fascinujúca najmä záverečná scéna, v ktorej hlavné postavy tancujú na svadbe. Ich tanec sa mi zdal neskutočne moderný a nie veľmi rozprávkový. 

Do filmu Vtáčkovia, siroty a blázni Jakubisko vniesol množstvo provokatívnych nápadov, akoby chcel využiť posledné okamihy slobody pred nadchádzajúcimi obmedzeniami. Film v mnohom skryto apeluje na politickú situáciu, keďže bol nakrútený po invázii v auguste 1968 a po tragickom čine Jana Palacha. Sloboda sa tu manifestuje bustou Milana Rastislava Štefánika a piesňou Kto za pravdu horí. Dovolím si upriamiť pozornosť na scénu, ktorá sa odohráva vo vykričanej štvrti Vydrica. V miestnom podniku sa tancuje. A tancujú nielen muži, ale aj divoká mládež. Nie je dôležité, kto je on a kto ona. Všetci tancujú a bavia sa spolu.