Dobrý, zlý a tak trochu televízny

Rudolfa Biermanna sme dlho poznali najmä ako jedného z najdôležitejších producentov 90. rokov. Produkoval väčšinu filmov Martina Šulíka, ale aj viaceré debuty jeho i nastupujúcej generácie tvorcov (Vášnivý bozk, Modré z neba, Quartétto) a len výnimočne niečo populárne ako Fontána pre Zuzanu 2. Podpísal sa tak pod trvalé hodnoty dekády, ku ktorej sa vracia vo svojom režijnom debute. 

Na rozdiel od filmov, ktoré v 90. rokoch produkoval, sa v ňom však k dobe nevyjadruje prostredníctvom artových utópií a podobenstiev, ale prostredníctvom žánrového filmu priamo zameraného na fenomén, ktorý vyššie zmienené filmy skôr obchádzali alebo pomenovávali len nepriamo: fenomén kriminalizácie štátnych štruktúr, prepojenia vládnucej moci i polície s mafiou.

Po diváckom úspechu, ale tiež rozpačitej kritickej odozve filmu Sviňa, ktorý nakrútil spolu s Marianou Čengel Solčanskou, sa tentoraz už ako samostatne debutujúci režisér vracia k predlohe Arpáda Soltésza. Vojna policajtov by mohla byť prequelom Svine, ktorá podobný fenomén štátnej moci prerastenej mafiou prepojila s konšpiráciami o tretej vláde Róberta Fica. Našťastie však Vojna policajtov takýmto prequelom nie je, nezachádza do insinuácií zvrátenosti konkrétnych politických aktérov a aj žánrovo je jednotnejšia, rozprávačsky konvenčnejšia, ale aj ucelenejšia. Omnoho viac sa blíži k fikcii, i keď inšpirovanej tým, čo si dnes o 90. rokoch rozprávame, myslíme a čo nám ponúkajú médiá. Jedna z mála, ak nie aj jediná skutočne explicitná narážka na reálnu historickú postavu sa tak objaví celkom nevinne, pri lúštení krížovky, keď jedna z postáv chce vyplniť namiesto slova „premiér“ jeho aktuálne priezvisko – „Mečiar“. Postavy príbehu sú však fiktívne, niet tu násilných pokusov prepojiť fiktívne osoby s tými historickými – skôr len s inštitúciami ako Slovenská informačná služba a štátna polícia. Inak sa film pohybuje v overených žánrových vodách, i keď overených skôr televíziou ako filmovým plátnom.

 Tomu zodpovedá aj jeho estetika (napr. spomalené zábery pri policajnej akcii, vyhýbanie sa priveľkej spektakulárnosti i okázalosti, či už v erotických alebo násilných scénach) a čiastočne aj typológia postáv (dobrý či zlý policajt so špecifickým koníčkom, ktorým je v tomto prípade počúvanie platní s opernými skladbami najmä pri plávaní, jeho milenka s temným, ale zas nie príliš temným tajomstvom a skorumpovaní nadriadení sú sformovaní skôr repertoárom televíznych seriálov než invenčnými filmami žánru). Vyhýbanie sa okázalosti a prílišnej explicitnosti, či už v narážkach na reálne osoby, alebo v zobrazovaní násilia, je však len plusom, najmä po skúsenosti s predchádzajúcim filmom Sviňa. Týka sa to nielen vyhýbania sa príliš drasticky nakrúteným scénam, ale aj celkového spôsobu inscenovania doby (výnimkou je postava Inžiniera – jeho sadistické praktiky aj drastické mučenie sú však naznačené skratkovito a nepôsobia realisticky, skôr ako vytrhnuté z iného filmu). Neuvidíme ani žiadne priveľmi farebné obleky a šuštiakové súpravy, dobová móda je v najviditeľnejšej podobe sprostredkúvaná hudbou – a taktiež kultúrou pitia a večerného trávenia času v pochybných zafajčených podnikoch. Niektoré scény sú v tomto zmysle skoro exotistické, film až priveľmi zdôrazňuje hity pre pamätníkov. A najmä – diskotékové scény pôsobia viac ako retro párty súčasnej mládeže než ako autentické zábery doby s jej divokosťou a vlastným tanečným štýlom. 

Tak, ako je tlmená farebnosť interiérovej aj kostýmovej módy, tlmené je aj herectvo – niekedy však až príliš. Viaceré postavy vrátane niektorých kriminálnikov a hlavnej ženskej postavy pôsobia trocha strojene, akoby len odriekali naučené a scenárom predpísané frázy. Reklamný trik s angažovaním populárneho rapera Rytmusa do roly mafiánskeho bossa situáciu nezachraňuje – i keď sa úlohy zhostil pomerne dôveryhodne a je obsadený typovo vhodne, dostal príliš malý priestor a vo svojej odlišnosti od „kolegov“ pôsobí skôr ako maskot vytŕčajúci z davu. Krutosť dobových praktík je zdôraznená skôr v náznakoch a bez množstva explicitnej krvi (o to strašidelnejšie potom pôsobí „video-nahrávka“ mučenia Inžiniera v závere filmu). 

Film prakticky stojí najmä na postave drsného, ale spravodlivého, už trocha unaveného, avšak stále rebelského policajta stvárneného Alexandrom Bártom. Epizódne a sprievodné postavy ho len dopĺňajú, rovnako silná a herecky zvládnutá postava sa objaví až v závere ako jeho fatálny súper v podaní Mariána Mitaša – toho však vidíme na plátne len krátko. Napätie vyplýva tiež najmä zo strachu o hlavnú postavu. Dokonca aj Bártova milenka je silná skôr pri neverbálnych prejavoch, jej repliky naopak pôsobia neautenticky. Napokon aj názov vyznieva zavádzajúco: tá skutočná vojna policajtov totiž nie je predmetom filmu, začína sa až jeho záverom. Po odhalení veľkého podvodu mocných, ktorým sa nepohodlný pešiak práve vymkol z rúk.

Vojna policajtov (Slovensko/Česko, 2024) RÉŽIA Rudolf Biermann SCENÁR R. Biermann, Arpád Soltész KAMERAMAN Martin Štrba DRAMATURGIA Peter Nagy HUDBA Vladimír Martinka STRIH Ondrej Azor HRAJÚ Alexander Bárta, Juraj Loj, Róbert Jakab, Patrik Vrbovský, Jakub Štáfek, Marián Mitaš, Jakub Rybárik, Ady Hajdu, Petra Dubayová, Bronislava Kováčiková MINUTÁŽ 150 min. HODNOTENIE ●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 1. 2. 2024

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: CinemArt SK

Za poznaním 

Film Chudiatko otvára mnoho tém, a ako píše Gabrielle de la Puente pre White Pube, dalo by sa od neho odvinúť tisíc esejí – o súhlase, (ženskej) sexualite, o smrteľnosti, otcoch, sexuálnom oslobodení, o medicínskom pokroku a jeho etike, o nemožnosti absolútneho poznania. 

Doktor-experimentátor Godwin Baxter sa dostane k telu mladej tehotnej ženy, ktorá skočila do rieky. Rozhodne sa ju „oživiť“ transplantáciou mozgu jej dieťaťa. Hlavná hrdinka Bella Baxter tak má telo ženy, no v čase, keď ju publikum spoznáva, kognitívne funkcie batoľaťa – pozná len obmedzené množstvo slov, jedlo, ktoré jej nechutí, vypľúva a rada sa hrá mrzačením mŕtvol v pitevni doktora Baxtera. Aj on sám je však traumatizovaný – psychicky aj fyzicky – svojím otcom-lekárom, ktorý robil pokusy na jeho tele. 

Yorgos Lathimos pri tomto filme opäť spolupracoval s kameramanom Robbiem Ryanom, ako pri Favoritke. V oboch použili (extrémne) širokouhlé objektívy a zoomy, ktoré skresľujú priestor a dávajú mu surrealistický, mystifikačný charakter. Výtvarnosť obrazov je takmer manieristická – od zrnitej čiernobielej v gotickom úvode v honosnej vile doktora Godwina Baxtera, cez presaturovaný, gýčovito farebný Lisabon, kam Bella odchádza za dobrodružstvom s milencom (alebo skôr predátorom), až po chladný grading Paríža, kde okúša nezávislosť. Lanthimosa fascinuje taktilnosť; už v úvodných titulkoch ponúka obrazy vyšívané na vypolstrovaný satén, podobné jazvám po chirurgických zákrokoch (aj na tvári) doktora Baxtera. Sugestívne pracuje s výjavmi, ktorých psychosomatická odpoveď je zhnusenie, šteklenie na krku, zimomriavky. Znepokojenie a napätie zosilňuje autorská hudba Jerskina Fendrixa, občas pripomínajúca tinitus. Detaily rezu skalpelom, „porciovanie“ mozgu, vypľúvanie jedla, Bellino pomočenie sa na drevené parkety, nemotorné olizovanie uší odkazujú na Lanthimosovu skoršiu tvorbu, pevnejšie spätú s takzvanou gréckou „divnou“ vlnou. 

Lanthimosa a jeho gréckych generačných súputníkov a súputníčky nepochybne zaujíma prebúdzajúca sa (ženská) sexualita a jej deviácie v kombinácii s prostredím kontroly a obmedzení. V Chudiatku, ako aj v predchádzajúcejFavoritke, je prítomný dobový aspekt – opulentná honosnosť interiérov dotvára charakter filmu, v štúdiu nakrúcané scény z Lisabonu miestami evokujú gýčovosť farieb obrazov generovaných AI. Výstrednosť a zmrzačené či zmutované telá ľudí a zvierat však Chudiatko prikláňajú k Alici z krajiny zázrakov: Bella je zo svojej podstaty malého dieťaťa držaného v izolácii naivná – nepozná spoločenské konvencie a nerozumie vydeseným reakciám domácnosti, keď začne masturbovať vo svojej izbe alebo keď sa pri stole v jedálni uspokojí i s jablkom a chce sa o svoj objav bezprostredne podeliť a pomôcť „k radosti“ aj mrzutej slúžke/opatrovateľke. Všetci muži v jej živote ju chcú s úplnou samozrejmosťou ovládať, privlastniť si ju a diktovať jej, čo môže robiť a kam ísť. Najprv Godwin Baxter – stvoriteľ, ktorého Bella oslovuje God, „Boh“, neskôr právnik Wedderburn a nakoniec manžel ženy, ktorá spáchala samovraždu a v ktorej tele Bella žije. 

Keď Bella vylezie na strechu domu, odkiaľ má výhľad na celé mesto, hneď zatúži po poznaní vonkajšieho sveta. Baxter v snahe pokračovať v experimente ponúkne Maxovi zásnubnú zmluvu, ktorej predmetom je Bella a podmienkou zotrvanie páru v jeho sídle. Bellou je však očarený aj donchuan Duncan Wedderburn a navrhne jej „dobrodružstvo“. Film neposkytuje informáciu o tom, koľko má Bella v tejto fáze rokov, no nepopierateľne je ešte dieťaťom, a preto je Wedderburnovo „groomovanie“, respektíve všeobecnejšia absencia ohľadu na to, že Bella nie je napriek svojmu telu dospelá osoba, asi najznepokojivejším aspektom Chudiatka.

Film však tenduje k subverzívnej feministickej satire – odmietnutím konceptu obete (ako naznačuje ironicky názov) aj tým, že Bella chce – a uspeje vo svojej snahe – objavovať svet, hedonisticky si užívať, zjesť toľko pastéis de nata, koľko jej hrdlo ráči, čítať filozofiu, „tancovať, akoby sa nikto nepozeral“ a pýtať sa – neoblomne a nekorektne. A tiež súcitiť či bojovať za autonómne práva sexuálnych pracovníčok. 

Nespútanosť hlavnej protagonistky a jej túžba po poznaní a zlepšení sveta však končí pomerne konvenčne, najmä v porovnaní s Lanthimosovými skoršími filmami. To je ale vzhľadom na konvenčnejšiu štruktúru filmu očakávané. Chudiatko sa totiž pohybuje v limitoch štýlu, spájaného s kinematografiou konkrétneho socio-politicko-geografického priestoru, a smerujúceho k mainstreamu.

Chudiatko (Poor things, USA, 2023) RÉŽIA: Yorgos Lanthimos SCENÁR: Tony McNamara , Alasdair Gray KAMERA: Robbie Ryan HUDBA: Jerskin Fendrix HRAJÚ: Emma Stone, Mark Ruffalo, Ramy Youssef, Willem Dafoe MINUTÁŽ: 141 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 8. 2. 2024

Barbora Nemčeková
foto: CinemArt SK

(Podržať a strácať) znaky, vlákna, priamky

Roztrúsený po tokijskej štvrti Šibuja stojí drobný, no významný systém stavieb rozvrhnutých a nadizajnovaných špičkami vo svojich odboroch – verejné toalety. Hlavná postava Dokonalých dní, Hirayama, pracuje ako ich údržbár. Ručí za funkčnosť a čistotu. Filmový štáb by mohol ručiť podobne. Napríklad za celkom vrúcnu koncentráciu a vetvenie obrazov.

Príbeh je neustále preplachovaný, tavený snom o akomsi príbehu. Ale predsa je (!): je citlivo, polnocou nulovaný aj obnovovaný. Krivolako, no suverénne „otvorený“, resp. podržaný v tomto otváraní sa. Dokonalé dni, priehľadná ľudská oscilácia. Dni vedené neznámym a nevysloveným. Jemné rozrúšanie ich tvarov. Nanajvýš presúvanie, voľné spriadanie.

Hirayama po zobudení otvára okno, chvíľu v polodrepe drží a číta Williama Faulknera alebo Patriciu Highsmith či Aya Kōdu. Rosí kvietky, nábytok v izbe je iba minimálny, takmer vypudený. Pripraví sa a cestuje záhadnou urbánnou ríšou, aby mohol odznova začať ošetrovať. Námaha pri čistení týchto kabinetov váži toľko, čo nečakaná, no súrna potreba uzdraviť sa z neopätovaného gesta. A potom zase: Fumihiko Maki, Šigeru Ban, Tadao Ando (…). Svety bez melancholických nánosov. Po práci Hirayama ešte možno stíha zopár interakcií; jedine, že by sa im vyhol, alebo že by sa ony vyhli jemu, alebo že by sa zázrakom vyhol aj tomuto vyhýbaniu sa. Bicykluje, túla sa uličkami. Rovnaké práva má analógový fotoaparát, telekomunikačná veža i toaletný papier. Stále v malých svetoch: The Animals, Patti Smith, Van Morrison a ďalší. Deň končí čítaním pri lampe. Listy sa letmo pokúšajú čosi preťať. Ktosi zametá.

Otrasy z „otvorenia“ sa a existencie Hirayamovho sveta, Hirayamovo vlastné otváranie aj otvorenie sa filmového sveta vôbec – ale i prax odvíjania a pretáčania, sťahovania či navíjania, a prečo nie aj zrkadlenia, škrtania či zatvárania – sa rozkladajú podľa daných, nepoddajných poriadkov, vzorov, signálov a mantier. 

Črtajú sa okrem iných nasledovné možnosti: a) keďže každé „otvorenie“ je vždy jedinečné a jestvuje ako neopakovateľný osvit, vstup a výstup, ide tu predovšetkým o pohyb očisťujúci aj prijímajúci, terapeutický aj biografický, politický až po výsostne hirayamovskú a wendersovskú prítomnosť a nahotu. Film sa odvracia od minulých vplyvov, je príbehom o hľadaní alternatívnej definície či spôsobu. (Je aj nachádzaním?) Prezentuje lásku k obrazom, hru aj stratu hry: Dokonalédni, film-satori uskutočnený vo svojej prázdnote; b) tu treba začať fragmentom, kde Bordwell a Thompson píšu: „[Jasudžiro] Ozu rozprávanie nevypúšťa, ale otvára ho.“ Ozuove filmy zosúlaďujú rozprávanie so štýlom, špecificky sa tak po-otvárajú do priestorových a časových štruktúr. Zaklínajú, resp. odklínajú ich. Wim Wenders si drží svoj triezvy dištanc, v Dokonalých dňoch však „ozuovské” otváranie aj tak zostáva rezonovať ako parakoncept, vibrácia, zátišie. Výsledkom je osobitá snaha sňať viečka z už otvorených očí. Sústrediť povrchy, obrazy, hluky a tváre. Hiroyamov (ne)príbeh hibernuje až kdesi za živým dialógom dvoch majstrov; c) stále najmä Ozu, ale inak. Ide o reflexiu audiovizuálneho stroja v jeho praskaní a miznutí. Dokonalé dni: kompozičný a rozprávačský dojazd Príbehu z Tokia, ale hneď i privieraný, de-formovaný a mazaný súčasným filmom a svetom; d) (fotografický) zápis vecí a obzorov hlavne ako fatálna dezorientácia, vychyľovanie sa zo stredovej osi a neodmysliteľná rozorvanosť. Tiene rozrážajú svetlo: tiene na fotografiách, tiene anonymov aj tieň, keď hrá Lou Reed. Myslí Hirayama na Noriko a jej tiene? Tma je vlastne neohraničený tieň, ale v tieni koho alebo čoho sa teda odohrávajú dokonalé noci? Nepokoj, rana: opakované „otváranie“ ako postupná, latentná (michauxovská) luciferácia meditácie. (…)

Po bolesti však zvykne prísť krása, žiara, možno zázrak. Treba počkať. Dokonalé dni presvedčivo svedčia. Afirmujú nevyhnutnosť povlakov aj vieru v poctivé čistenie. Knihy, toalety, obzory, sny. V spánku je možné na chvíľu prestať. Umením je byť nablízku, striehnuť, nemariť, plynúť: Hirayama večer skromne skladá ruky, kniha ale stále zostáva otvorená po jeho boku. (Ne)konečná.

Dokonalé dni (Perfect days, Japonsko/Nemecko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Wim Wenders KAMERA: Franz Lustig STRIH Toni Froschhammer HUDBA Craig Armstrong HRAJÚ Kódži Jakušo, Min Tanaka, Tokio Emoto, Tomokazu Miura, Jumi Asó, Aoi Jamada, Sajuri Išikawa MINUTÁŽ 123 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 29. 2. 2024

Jakub Lenčéš, filmový publicista
foto: Filmtopia

Žena na roztrhanie

Ľudia sa so životom neraz vôbec nemaznajú, nechce sa nám prekračovať vlastné zabehané rubikony. Nezabúdame na staré previnenia, naopak, kopíme na ne nové. Kladieme si navzájom pod nohy polená, život sa potom len vyplašene krčí v kúte, možno sa niekedy škodoradostne smeje, ak je toho všetkého priveľa. Aj o takomto dačom je film Prišla v noci režisérskej dvojice Jan Vejnar a Tomáš Pavlíček, ktorý významne bodoval na nedávnom udeľovaní Cien českej filmovej kritiky a je mixom čiernej komédie s drámou so stopami hororu. 

V podstate sa film pohybuje v rámci subžánru home invasions, teda príbehov pracujúcich so strachom z vniknutia neželaných návštevníkov medzi štyri steny súkromného domáceho priestoru. (Jednou z prvých takých snímok bola dvanásťminútová Griffithova The Lonely Villa z roku 1909, jednou z najznámejších Hanekeho americká verzia Funny Games z roku 2007.)

Byť doma v dobrom prípade znamená cítiť sa v bezpečí, môcť sa uvoľniť, oddeliť sa zamknutými dverami od trmy-vrmy verejného exteriéru, doma to máme usporiadané podľa vlastného gusta. Doma sa odohráva naša najskrytejšia intimita, tam sa skrývame pred svetom, dobrovoľne hocikoho dnu nevpustíme. 

Práve tak to majú zariadené aj Anet s Jirkom, stredostavovský manželský pár, tridsiatnici, ona pracuje ako ergoterapeutka v nemocnici, on prekladá z lotyštiny anekdoty z totalitných čias. Obývajú pekný byt, Jirka ho zdedil po otcovi, potomkov nemajú, ale občas ich aj, zatiaľ nenarodených, spomenú. Napríklad keď prídu na návštevu detní kamaráti. Anet s Jirkom si žijú pokojne, trochu stereotypne... až kým raz v noci necengne zvonček a vo dverách sa neobjaví Jirkova matka Valerie, zabalená v mokrom pršiplášti, s veľkým jedovato žltým kufrom pri boku. Predstaví sa neveste, a keď tá podotkne, že sa už predsa videli – na pohrebe Jirkovho otca? – svokra zahlási: „Jéé, promiň, já sem tě ňák nefixovala.“ V jedinej vete sa odzrkadľuje veľký kus Valeriinej nátury, jej prístupu k okoliu. Votrelkyňa prekročila prah domova, family home invasion sa práve začala.

Vejnarov a Pavlíčkov film Prišla v noci stojí (ale nepadá) na dokonalom hereckom koncerte Simony Pekovej ako Valerie. Je skvelá. Keď ju človek sleduje, najradšej by ju roztrhal v zuboch. No vzápätí sa kdesi z hĺbky ozve divákov súcitiaci hlások a pýta sa: Je Valerie agresorkou či obeťou? Ak agresorkou, tak prečo? Ak obeťou, tak koho? „Rád hovorím, že to je film o celospoločenskom napätí, pretože aj keď je tam jeden hlavný zdroj nejakého teroru, nie je zďaleka jediný a tie postavy zažívajú permanentný nepokoj tak doma, ako aj vonku s ďalšími rôznymi ľuďmi a nakoniec i medzi sebou navzájom. Náš film zachytáva určite pocit, ktorý sme s Tomášom v poslednom čase obaja cítili a snažili sme sa s ním vysporiadať s humorom,“ povedal Jan Vejnar v interview pre Český rozhlas Plus. 

Prišla v noci je dobrým príkladom snímky typu za (relatívne) málo peňazí veľa muziky. Scenár vznikol za sedem mesiacov, film sa nakrúcal 17 dní, odohráva sa v autentických (a štábu spriatelených) bytoch či chatách. Prológová scéna fotografovania rodiny v parku udáva tón. Celý čas balansujeme na ostrí noža ukovaného z vtipných a nepríjemne nervných atribútov.

Film sa v rámci žánru, ako inak, odohráva najmä v interiéri jediného bytu, len sem-tam sa dostaneme von, no ani tam nepanuje pokoj, aj tam sú nepríjemní pacienti, drzí spolucestujúci, agresívni návštevníci parku. Svet akoby sa proti Anet a Jirkovi sprisahal – a nastavuje im tým (ale paradoxne aj samému sebe) povestné zrkadlo. Postupne srandy ubúda a v deji prituhuje. Odhaľujú sa (medzi)generačné ruptúry. Neschopnosť či neochota počúvať aj niekoho iného než seba je ako hrdza, rozožiera. Hocičo nás raz môže dobehnúť. 

Ak aj niečo skončí, môže sa začať odznova.

Prišla v noci (Přišla v noci, Česko, 2023) SCENÁR A RÉŽIA Jan Vejnar, Tomáš Pavlíček KAMERA Šimon Dvořáček STRIH Jakub Vansa HRAJÚ Simona Peková, Annette Nesvadbová, Jiří Rendl, Judit Pecháček, Jan Vondráček a ďalší MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 3. 2024

Zuzana Mojžišová, spisovateľka a filmová kritička
foto: ASFK

Nevera po fínsky

Jednou z funkcií filmového umenia je otvárať diskusiu na dôležité témy. Film tu prestáva byť výlučne umeleckým dielom a nevyhnutne sa z neho stáva politikum. K témam, ktoré v súčasnosti vyvolávajú značné politické napätie, patria aj otázky spojené s partnerskými vzťahmi a sexualitou.

Pokus o „redefiníciu toho, čo v dnešnej dobe znamená partnerstvo,“ priniesol napríklad minulý rok dokument Šťastně až na věky českej autorky Jany Počtovej. Jedným z jeho respondentov bola polyamorická trojica, muž a jeho dve partnerky. Miluje obe a každá z nich miluje jeho. Inokedy má každý z vrcholov troj- či X-uholníka (bi)sexuálnu i citovú afinitu k obom ďalším (Tri Toma Tykwera). Konfigurácie môžu byť rôzne. Spoločným prvkom „poly-lásky“ je, že by mala byť konsenzuálna, založená na slobodnom a dobrovoľnom súhlase s vopred stanovenými pravidlami. Podľa zástancov polyamorie, ktorí odmietajú porovnávanie s promiskuitným životným štýlom, ide o variáciu stabilného vzťahu, zahŕňajúcu často podobnú vzájomnú exkluzivitu ako monogamia, ibaže sa vzťahuje na viac ako jedného partnera.

S touto témou pracuje aj snímka Štyria mladí dospelí. Stretávame v nej pastora Matiasa a političku Juuliu, manželský pár s dospievajúcim synom; Enni, druhú partnerku Matiasa, a Miska, druhého partnera Juulie; a tiež jeho druhého partnera Ingveho, ktorý má tiež viacerých ďalších partnerov... V skratke, všetci sa majú radi a tvoria spolu svojráznu „cirkev“ plurálnej lásky. Ich krkolomné vzťahové prešmyčky sa však nezaobídu bez citových zranení.

Polyamoria je zložitá téma, na ktorej analýzu nemáme priestor. Pokúsme sa však predbežne od seba odlíšiť diskusiu o nej od spôsobu jej stvárnenia vo filme. Ako teda k tejto kontroverznej téme pristupuje snímka Selmy Vilhunenovej?

Asi nechcene, no žiaľ, trochu bulvárne. Dej uvádza klišé: trpké zistenie manželky, že jej muž ju podvádza. Juulia sa však nečakane rozhodne navrhnúť cudzoložníkom, aby vo svojom vzťahu pokračovali. Netrvá dlho, a sama sa „zamiluje“ tiež. Až to vyzerá, akoby s manželom v tejto disciplíne súťažili. Aby to nebolo príliš konvenčné, citom zahorí k transgender osobe. A prečo nie? Prečo by sa aj žena na prahu menopauzy nemohla na počkanie zamilovať, vážne, trebárs do mladého pohľadného bisexuála so speváckym talentom?

Bi- či hetero-, na tom nezáleží. Ide o to, že na takejto pikantnej aférke sa zabávali snáď už naši predkovia pri táborovom ohni! Divák si nevdojak kladie otázku, či to celé nie je myslené ako karikatúra. Totiž, to, čo sa naozaj odohráva, má trochu iný význam, než je ten predstieraný, „travestovaný“ (travestia: vysoký námet spracovaný nízkym štýlom s úmyselnou komickou intenciou; ak je neúmyselná, ide o paškvil). Hypotéza o „láske“ a trvalom partnerskom vzťahu pôsobí nanajvýš nepresvedčivo, ba až komicky. O čo sa opiera? Nevedno, láska je predsa osudová, nepredvídateľná! Lenže v Juulinom prípade ide naopak o vyložene očakávateľné, stereotypné klišé. Veď kto by po rokoch manželskej monotónie nezatúžil zažiť pestrofarebnú noc plnú nečakanej vášne s... nebinárnym cudzincom, trebárs? Trvať na tom, že to budeme hneď nazývať „láska“? Používať takéto veľké slová, ktoré potom už nič určité neznamenajú?

Film balansuje medzi sympatiou s rozhodnutiami hrdinov a ich jemne naznačenou kritikou (istý odstup vyjadruje už názov odkazujúci na nezrelosť dospelých hrdinov). Čoskoro sa ukážu aj typické protirečenia: Ako stíhať dva vzťahy, venovať obom partnerom rovnakú pozornosť? A čo deti? Ako sa eticky vysporiadať s potrebou zabrániť nechcenému počatiu? Konflikty síce sú naznačené, ale následne akýmsi čarovným strihom v zásade bezproblémovo zmazané. Cítiť tu snahu o obrúsenie hrán. Napokon sa všetci, zatiaľ len obrazne, „zídu v jednej posteli“, respektíve kostole, aby spoločne oslávili „veľkú ekuménu“. Šťastní, spokojní, akosi mechanicky, nikto netrpí, neprotestuje. Takéto riešenie ale vyznieva falošne.

Vo voľnomyšlienkárskom Fínsku sú možno skrátka ďalej. Štyria malí dospelí prinajmenšom otestujú vaše (pseudo)liberálne inštinkty. Pre menej tolerantných konzervatívcov to bude len červené súkno v aréne kultúrnej vojny, ďalší dôkaz o zhubnej pliage nezriadeného životného štýlu, egocentrizmu, narcistického sústredenia sa len na vlastné šťastie na úkor druhých, najmä detí. A pre liberálov? Obávam sa, že bohužiaľ len konverzačná téma, ktorú by radšej prešli mlčaním.

Štyria malí dospelí (Neljä pientä aikuista, Finsko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Selma Vilhunen STRIH Antti Reikko KAMERA Juice Huhtala HRAJÚ Alma Pöysti, Eero Milonoff, Oona Airola, Pietu Wikström MINUTÁŽ 122 min. HODNOTENIE *●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 8. 2. 2024

Daniel Kováčik, filmový a literárny publicista
foto: Film Europe

Na čom zarába Vejdělek?

V Aristokratke vo vare sa režisér Jiří Vejdělek vracia k predlohe Evžena Bočeka. Znova sa stretávame s modernými českými aristokratmi na mizine a ich zámockým personálom. 

Žiarivé farby, kone, romantizovaná príroda a vidiecka idylka sú atribúty, ktoré by možno stačili na polovičaté vianočné sledovanie snímky v televízii. Vianoce však už boli, film beží v kine a zázrak sa nekoná ani napriek cameu národného pokladu Helenky Vondráčkovej, ktorej persóna zohráva vo filme dôležitú rolu. 

Film zamýšľaný hádam ako ľahká oddychovka si jednoducho uťahuje z vecí, s ktorými nie je schopný inteligentne pracovať. Využíva stereotypy, niektoré z nich sa následne snaží alibisticky poprieť. To sa mu však nedarí a tento postup je v zle realizovanej komédii pochybný a odpudzujúci. Ani niekoľko naozaj drsných, ale funkčných vtipov tak nepadne na úrodnú pôdu. 

Dej by mohol znieť približne takto: Na zámok Kostka prichádza tínedžerka Denisa, ktorej otec ponúkne rodine finančnú odmenu za to, že si u nich ,,odloží" nevychovanú dcéru. Najmladšia Kostková – Mária III. sa bojí, že jej chudšia a skúsenejšia Denisa preberie priateľa – to je prvá časť filmu. Na zámok následne zavíta aj hygienik a hrozí uzatvorením zámku pre verejnosť. Jeho obyvatelia sú ochotní spraviť všetko pre to, aby sa tak nestalo – to je jeho druhá polovica. 

Keby zápletky neboli vystavané na body shamingu, zľahčovaní úplatkárstva, alkoholizmu a drogovej závislosti, vrátane podania omamných látok nič netušiacej osobe za účelom zmanipulovať ju, charakteroch z vyššej vrstvy neochotných generovať nový finančný príjem prácou, či premise, že dievča s iným výzorom musí užívať drogy, byť promiskuitné a navyše aj hlúpe, ale (vďakabohu!) zábavné, možno by to bola aj dobrá komédia.

Aristokratka vo vare (Česko/Slovensko, 2023) RÉŽIA Jiří Vejdělek SCENÁR Jiří Vejdělek KAMERA Vladimír Smutný STRIH A HUDBA Ondřej Hokr HRAJÚ Hynek Čermák, Tatiana Dyková, Yvona Stolařová, Eliška Balzerová, Simona Lewandowska, Martin Pechlát, Pavel Liška MINUTÁŽ 99 min. HODNOTENIE ●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 25. 1. 2024

Žofia Ščuroková, poslucháčka katedry filmových štúdií na FTF VŠMU
foto: Forum Film SK

Plán na záchranu sveta

Česká umelkyňa a vysokoškolská pedagogička Marta Kovářová vo svojej dlhometrážnej „globálnej home eseji“ Svet podľa môjho tatka ponúka neprikrášlený, dojemný pohľad na snahy zachrániť svet pred zhoršujúcou sa klimatickou krízou. 

S otcom Jiřím, ktorý je špičkovým fyzikom, sa vydáva na niekoľkoročnú cestu – metaforickú, ale i reálnu, s cieľom presadiť jeho koncept zavedenia celosvetovej uhlíkovej dane a dividend pre všetkých.

Dvojica preniká do sveta aktivizmu a klimatických summitov, stáva sa jeho súčasťou, ale ani zďaleka voči nemu nie je nekritická. Kovářovej snímka nemá tendencie publikum burcovať k akcii prostredníctvom emocionálneho nátlaku či bedákania nad súčasnou situáciou. Prostredníctvom rozhovorov s environmentalistami, environmentálnou ekonómkou, klimatológom, sociológom i poslancami sa pokúša rozkrývať dôvody, prečo je problémom presadiť v princípe jednoduchú a efektívnu myšlienku. 

Okrem globálneho aspektu majú snahy protagonistov aj význam intímnejšieho charakteru – vo vzťahu otca a dcéry predstavujú stmeľujúcu aktivitu. Environmentálnu rovinu tak obohacuje sila generačnej previazanosti a zjednotenia sa v boji za budúcnosť svojich potomkov. Z protagonistov srší otvorenosť, vyžarujú pocit možnosti bezprostredného priblíženia sa im. Bezhlavý fanatizmus nahrádza srdečný humor, prelievajúci sa aj do hudobnej zložky dokumentu, tvorenej autorskými skladbami režisérky. 

Nazeranie na klimatickú krízu s nadhľadom, schopnosťou priznať frustráciu a odvahou postaviť sa zoči-voči neúspechom je perspektíva, vďaka ktorej má snímka predpoklad osloviť aj publikum, ktoré environmentálne témy bežne nevyhľadáva. Z pohľadu otca totiž z boja vyjdete ako víťazi nie vtedy, keď uspejete, ale vtedy, keď sa rozhodnete robiť správnu vec. A ak to svet prijme, je to len čerešnička na torte. 

Svet podľa môjho tatka (Jiříkovo vidění, ČR/SR, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Marta Kovářová KAMERA Marta Kovářová, Petr Kačírek ZVUK Klára Jašková STRIH Varvara Šatunova HUDBA Budoár staré dámy MINUTÁŽ 77 min. HODNOTENIE ●●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 22. 2. 2024

Žofia Ščuroková, poslucháčka katedry filmových štúdií na FTF VŠMU
foto: CinemArt SK