Radka Machalová

producentka

Moja cesta k filmu viedla krížom z „baráku“ do malej temnej videopožičovne, s typickou vôňou vystavených prázdnych obalov od kaziet, predstavujúcich najrôznejšie príbehy sveta. Ako dieťa narodené už do samostatnej Slovenskej republiky som mala výber odjakživa široký.
Určite nie som jediná, komu doteraz pri vete „Magic box uvádí…“ naskakujú zimomriavky.

V prvých rokoch, keď sa u človeka už dá hovoriť o sledovaní nejakých filmov, ma najviac ovplyvnil Nekonečný príbeh, ktorý sme dokonca mali na vlastnej kazete doma! Miešal v sebe všetko, čo do dnešného dňa milujem – svet fantázie, dobrodružstvo, cestovanie, úžasných detských hrdinov a nadčasovú myšlienku. Ruku na srdce – kto neplakal, keď sa kôň Artax utopil v bažine smútku?

S Forrestom Gumpom som sa prvýkrát stretla v čase, keď som nemala šancu porozumieť ani polovici z toho, o čom skutočne je. Napriek tomu sa mi dostal do srdca tým, čo som v ňom už ako dieťa cítila – že sa oplatí nevzdávať sa, že sny sa plnia, že láska je ten najčistejší cit, že nádej nesmie umrieť a byť dobrým a slušným človekom je to najdôležitejšie na svete. Odvtedy som ho videla už mnohokrát, zakaždým prekvapená niečím novým, niečím, čo som predtým nevidela.

Omnoho skôr, ako by bolo možno vhodné, som sa vďaka prázdninám u babičky a jej filmovým večerom dostala aj k filmom, ktoré by mi doma určite neprešli: Scorseseho Kasíno alebo Mafiáni, Fincherov Sedem alebo Demmeho Mlčanie jahniat. A tak som zistila, že existujú aj iné žánre, že film môže byť aj drsný, krutý, drásavý a stále fantastický.

Moje filmové dospievanie sa začalo s filmom Skrotená hora. Ako 12-ročná som sa prvýkrát stretla s príbehom hlbokej lásky a pochopila som, že je jedno, medzi kým tá láska vznikne. Dnes sa pri spomienke, ako si ten film rovno po dopozeraní púšťam znovu (už na DVD), usmievam. Vtedy som ešte nemohla tušiť, že raz budem producentkou filmu s rovnako silnou témou.

Alebo Erin Brokovich, ktorá svoju ženskosť a materstvo, za ktoré sa jej v mužskom svete smiali a podceňovali ju, premenila na absolútne víťazstvo.

Myslím si, že nie je náhoda, že všetky spomenuté snímky sú z americkej produkcie. Mladého človeka na konci milénia slovenské či české filmy mohli zaujať len ťažko, pri takmer nekonečných možnostiach, ktoré už v tej dobe ponúkal Hollywood. Na trilógii Pán prsteňov som bola v kine a ten zážitok som dlho nevedela rozdýchať. 

Nechcem tým určite zatracovať našu produkciu – naopak. Keď som už v neskoršom a trochu uvedomelejšom veku objavila filmy ako Krajinka, Južná pošta alebo Obecná škola, pochopila som, že aj u nás vznikajú úžasné filmy a začala som snívať o tom, že sa do sveta filmu raz dostanem aj ja.