Slavo Sochor

vydavateľ a scenárista

Len málo filmov pozerám opakovane, a už vôbec nie doma. Snažil som sa preto rozpomenúť na tie, ktoré som videl viackrát, bavili ma a zároveň vo mne dokázali povzbudiť tvorivé tendencie či dramaturgické myslenie.

V tejto ankete sa často opakuje Záhrada, ale pre mňa je oveľa dôležitejší predchádzajúci film Martina Šulíka, Všetko čo mám rád. Toto hravé rozprávanie o mužovi uprostred krízy stredného veku je pre mňa spolu s bizarným televíznym filmom Baščovanský a zať Tomáša Krnáča kľúčovým svedectvom o kráse & krutosti 90. rokov, ktoré som prežil prevažne v bezpečí detskej izby.

Výber mojich doku-favoritov a favoritiek by bol iste dlhší, ale dnes si za všetkých dovolím spomenúť režiséra Patrika Lančariča a jeho celovečerné snímky o Brezovskom, Válkovi a Hoffmannovi. Na prvý pohľad sú to filmy poskladané z archívov a hovoriacich hláv, ale ich precízna dramaturgická výstavba vzrušujúcim spôsobom nastavuje zrkadlo aj dnešnej spoločnosti. Veľmi rád sa k nim vraciam.

Ak by som bol nútený vybrať jediný film, o ktorom mám napísať, bola by to Eva Nová od Marka Škopa. (Ne)dokonalá titulná hrdinka má v stvárnení Emílie Vášáryovej priam popkultúrny presah. V tomto filme nevyčnieva žiadna scéna, dialógy majú svoje presné miesto a vklad všetkých tvorivých zložiek spoločne vytvára silný a zároveň civilný zážitok.

Nechtiac som si pri tomto osobnom výpočte zapísal aj zopár titulov od českých tvorcov. Z ostatnej dekády napríklad Olma Omerzu a jeho Rodinný film, ale aj veľmi čerstvé Sucho Bohdana Slámu. Koniec koncov, oba vznikli aj s prispením slovenskej koprodukcie.