Ako uvažuje o dokumentárnom filme nastupujúca generácia?

Publikácia Vysokej školy múzických umení v Bratislave Päť úvah o dokumentárnom filme prináša 5 autorských textov, absolventských teoretických prác Ateliéru dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte. Zostavila ju vedúca ateliéru Ingrid Mayerová. Kniha má predstaviť, ako o dokumentárnom filme uvažuje nastupujúca generácia dokumentaristov a dokumentaristiek z FTF VŠMU.

Edo Cicha v texte O užitočnosti dokumentárneho filmu uvažuje o pozícii dokumentárneho filmu v spoločnosti. Vychádza pritom z vlastnej študentskej skúsenosti a kriticky komentuje nielen vlastné práce, ale aj štúdium ako také: „Mám podozrenie, že naše školské prostredie (...) produkuje nedostatočný tlak na tvorbu postojov voči spoločenským témam.“ Cicha v texte objasňuje svoj posun od intímnych esejistických tém k angažovanému magisterskému filmu o Základnej umeleckej škole Petra Breinera v Humennom. Tvorba Cichu tak funguje ako unikátne svedectvo o vytváraní akéhosi vnútorného manifestu samotného autora. Cicha pomenúva problém súčasnej slovenskej autorskej dokumentárnej tvorby – absenciu reportážnych postupov, a presvedčivo háji angažované uchopovanie súčasnej sociálnej a politickej reality Slovenska. Slabinou práce je jej štruktúra: vedie od nie celkom jasného zámeru a popisu premien postojov autora až k pasáži, ktorá formou kopíruje grantový text zamýšľaného projektu. Napriek tomu je Cichov príspevok vďaka pomenovaniu aktuálnych tém a problémov slovenskej dokumentaristiky podnetný.

Menej osobným je príspevok Daniela Svoreňa Manipulácia s realitou v dokumentárnom filme, s témou, ktorá dominuje teórii dokumentárneho filmu od jej vzniku. Svoreň sa v texte odráža od diela Mareka Urbana Film ako dokument (2013) a predstavuje cezeň ťažiskové pojmy svojej práce: manipuláciu, autentickosť, divácku pozíciu a dôveryhodnosť. Následne prináša poctivý sumár uvažovaní o téme zobrazovania reality v dokumentárnom filme. Svoreň čerpá z kľúčových teoretikov a koncepcií: Billa Nicholsa, Davida Bordwella, Françoisa Josta a textov slovenských autorov a autoriek Martina Palúcha, Márie Ferenčuhovej a Kataríny Mišíkovej. Teóriu prepája s analýzou režijných postupov v konkrétnych slovenských dokumentárnych dielach.

Práca Štefana Straku skúma reprezentáciu rómskeho etnika v slovenskej dokumentárnej tvorbe. Podobne ako Cicha, aj Straka rámcuje text vlastnými spomienkami a úvahami. V tomto prípade však spojenie naráža na viacero problémov. Hlavným je opúšťanie pôvodného výskumného rámca analýzy filmových diel smerom ku sociologickému komentáru, ako napríklad: „Osobne sa zamýšľam nad tým, že napriek nárastu individualizmu v modernej spoločnosti sa Rómovia stále držia spoločnej komunity. Nejde však o tradičné viacgeneračné spolunažívanie, ale o komunitu sociálne vylúčenú – marginalizovanú. Rómovia sú skrátka nútení žiť spolu, aj keby nechceli.“ Podobné závery pôsobia bez opory v sociológii ako laická generalizácia a inak podnetnú prehľadovú štúdiu potápajú. Text je prínosný predovšetkým vďaka analýze samotných diel či porovnaní rozdielov reprezentácie Rómov v slovenskej kinematografii pred a po roku 1989.

Ostatné dva príspevky v zbierke vypĺňajú prázdne miesta v slovenských, respektíve českých filmologických biografiách. Denisa Parobeková sa zamerala na filmársku kariéru Deža Ursinyho. V práci vidieť dokumentaristické pozadie autorky, ktorá po vzore rešerše k biografickému filmu vychádza predovšetkým z osobných interakcií s Ursinyho blízkymi. Tento postup bol tiež jediným možným vzhľadom na absenciu literárnych zdrojov k jeho dokumentárnej tvorbe. Parobeková sa zároveň nevyhýba osobným recenzným postrehom o jeho dielach, ktoré však bez presvedčivej argumentácie pôsobia dojmologicky. Aj napriek týmto nedostatkom je jej práca priekopníckym portrétom dôležitej osobnosti dokumentu 70. a 80. rokov minulého storočia. 

Katarína Jonisová sa sústredila na stále aktívnu autorku Janu Ševčíkovú. Text rozdelila na dve časti – v prvej sa zameriava na Ševčíkovej život a filmografiu, jej tvorbu zasadzuje k dielam Hanáka a Slivku, v ktorých línii nachádza bližšie prepojenia než pri českej tvorbe z daného obdobia. Biografickú časť dopĺňa analýza viacerých motívov Ševčíkovej tvorby: kolektívna pamäť, zvyky, rituály, spiritualita a dejiny malého človeka v kontexte veľkých historických etáp. Zatiaľ čo prvá časť má neutrálny a odborný charakter, v druhej, ktorú tvorí rozhovor so samotnou režisérkou, ide takmer až o intímny dialóg, vďaka ktorému môžeme spoznať Ševčíkovú cez jej intuitívny a bezprostredný prístup k tvorbe a svetu. 

Ako je z opisu jednotlivých príspevkov zjavné, hlavnou nevýhodou je ich kvalitatívna nevyváženosť, ako aj absencia úvodu. Ten by mal výber textov odôvodniť a zarámcovať z perspektívy osôb, ktoré tieto absolventské práce viedli. Kniha Päť úvah o dokumentárnom filme aj napriek tomu prináša vzácny vhľad do toho, aké témy sú pre študentstvo Ateliéru dokumentárnej tvorby aktuálne a dôležité.

Ingrid Mayerová (zost.) : Päť úvah o dokumentárnom filme, 204 strán, VŠMU, Bratislava 2023 

Adam Straka, filmový distribútor a doktorand na Katedre filmových štúdií FTF VŠMU