Tomáš Hudák

filmový publicista

Už dlhšie na sebe pozorujem, že mám tendenciu zaujímať sa o festivaly – bez ohľadu na ich veľkosť – s medzinárodnou prestížou, a nedoceňovať tie, ktorých primárnym cieľom je prinášať filmy lokálnemu publiku. Viac ma zaujíma vkus niekoľkých festivalov a jeho formovanie na úkor otázky, aké publiká film v skutočnosti vidia. Aj ja podlieham tejto hre, ktorá rozdeľuje festivaly na (medzinárodne) „relevantné“ a „zvyšok“, čo má následne dopad na vnímanie jednotlivých filmov: keď pri filme vidím napísané, že sa premietal napríklad na Visions du Réel, je to pre mňa hodnotnejšia informácia, ako keď vidím vypísaných päťdesiat mne neznámych festivalov. Nepovažujem ho automaticky za lepší, nejde o kvality filmu ako takého, skôr o jeho pozíciu v diskurze. O to, akú hodnotu pridávajú filmom uvedenia na festivaloch.

Niektorí ľudia to majú naopak a zdôrazňujú, na koľkých festivaloch sa film premietal. Kvantita vytvára prestíž iným spôsobom a čísla sa určite aj ľahšie komunikujú smerom k širšej verejnosti. Je to relevantné, film videlo množstvo divákov a diváčok v rôznych krajinách a kontextoch – možno je to naozaj viac ako uvedenie na jednom „dôležitom“ festivale. Samozrejme, pokiaľ ide o skutočné festivaly, nie predátorské či falošné, ktoré v neprehľadnom svete tisícok festivalov zneužívajú túžbu tvorivých tímov po tom, aby sa ich filmy dostali k publiku, ktoré vytvárajú ilúziu prestíže vo svete kladúcom dôraz na ceny a festivalové uvedenia, čo môže ovplyvňovať nielen symbolický status režisérov a producentiek, no najmä ďalšie možnosti ich tvorby. Môžeme sa hnevať, krútiť hlavou alebo sa smiať, keď sa takýmito festivalmi nejaký film hrdí, no zároveň nám odhaľujú systematické problémy filmového priemyslu práve tým, že na nich parazitujú.

Profesionálne prostredie vrátane médií by malo byť schopné reflektovať existenciu predátorských festivalov a prekuknúť zaštiťovanie sa nimi. Je trápne, ak to nevie. Preto je dobré, že redakcia Film.sk sa im v tomto čísle venuje, je nutné byť voči nim kritický. No myslím si, že nemôžeme ostať iba pri nich, skepsu a kritiku musíme rozšíriť aj na „relevantné“ festivaly a ich gatekeeping, na ekosystém workshopov a prezentačných fór, na mediálnu reflexiu okamžitej spotreby, na celú „ekonómiu prestíže“.