Návod na použitie

V slovenskej audiovízii akosi nemáme šťastie na kvalitné filmy o drogovej závislosti. Hoci už celé desaťročia vieme, aké devastačné účinky majú rôzne psychotropné látky na jednotlivca i jeho okolie, naši tvorcovia nevedia a často ani nechcú vedieť, ako sa s týmto problémom vysporiadať. Tým menej, keď sa objavujú aj alternatívne hlasy o užitočnosti niektorých látok, ktoré zostávajú kriminalizované.

V prvej a asi aj poslednej vlne záujmu o túto tému vzniklo niekoľko moralizujúcich televíznych diel, ktoré väčšinou len reprodukovali ambivalentný postoj neskorosocialistickej spoločnosti k mladým– latentný strach z nich, z toho, že namiesto budúcnosti ľudstva by sa mohli stať jej záhubou. Do kín sa z tejto vlny dostal len divácky hit Dušana Rapoša Suzanne, no vzbudil – podobne ako už Fontána pre Zuzanu 2 – rozporuplné a skôr negatívne kritické ohlasy. Pritom šlo nadlho o jediný pokus využiť film na masovú osvetu v otázke drogovej závislosti bez odsúdenia jej užívateľov. Jeho heterogénny postmoderný diskurz a zjavne pozitívne estetizovanie drogovo závislých však vyvolávajú rozpaky dodnes. Čo si v tomto kontexte myslieť o novinke na podobnom poli, pokuse o akčný triler Fentasy? 

Suzanne bola skôr melodrámou s tragickým koncom a pokusom vykresliť rodinnú anamnézu hlavnej hrdinky. Mohli sme ju ľutovať, nechávať na jej krásnej tvári a tele oči, súcitiť s ňou. Hlavná postava a rozprávačka Fentasy ľútosť nevzbudzuje: cielene, no bez akejkoľvek motivácie. Nevzbudzuje však ani odpor a odsúdenie. Je tiež, hoci celkom inak, krásna, no k prepojeniu so svetom drog ju nevedie syndróm opusteného šteniatka ani afinita k umeleckej tvorbe ako protagonistov Rapošovho filmu, ale obyčajná snaha zarobiť a „vypadnúť“. Odkiaľ a kam, to sa vlastne nedozvieme (neurčito sa spomína Rakúsko), posledný záber však sugeruje, že takto sa asi cítime aj my všetci. Všetkým nám azda má ísť hlavne o peniaze a o to, vypadnúť odtiaľto.

Keby takýto záver bol súčasťou narácie s tajomstvom, možno by sa dal akceptovať ako súčasť relativizácie morálnych noriem majoritnej spoločnosti. Napokon, takto sme schopní prijať aj protagonistu zatiaľ asi najlepšieho slovenského filmu k téme drog, ktorého autentickosť pramenila aj zo živelnosti nakrúcania a autentickej skúsenosti hlavného predstaviteľa ‒Punk je hned!

Lenže Fentasy sa inšpiruje naratívne priehľadnejšími populárnymi žánrami policajného filmu a krimifilmu, mieri k širšiemu publiku a snaží sa mu prispôsobiť s dnes až nevídanou dávkou explikačného polopatizmu. Hrdinkina situácia sa prezradí hneď v jednej z prvých replík: má dvadsaťpäť rokov a je pekná, avšak keď vyjde z basy, už nebude. Ako keby to divák nevidel a ako keby to protagonistka sama nevedela; prebytkom papierových dialógov, ktoré často aj dvakrát zopakujú tie isté informácie, trpí celý film. O to viac, že príbeh sa dozvedáme hlavne z úst protagonistky, ktorá ho hovorí policajnému vyšetrovateľovi. Čo na tom, že nakoniec sa jej príbeh ukáže ako klamstvo: korekcia naratívu prebehne tesne pred koncom filmu a opäť dosť ilustratívne, na základe využitia prostého kontrastu protagonistkiných slov a reálnych situácií. Žiadne veľké prekvapenie sa nekoná.

Hoci filmu nemožno uprieť snahu osloviť mladé publikum, motivácie, prečo práve touto témou, sú nejasné. Rovnako záverečné nasmerovanie na o.z. Odyseus ako na jedinú organizáciu, ktorá by mohla so závislosťou pomôcť. Odsúdeniu drog sa na základe samotného filmového naratívu priveľmi nedá veriť. Síce hneď v úvode zaznie, že fentanyl zabíja a spôsobuje masívny telesný rozklad, zaznie to však z úst nespoľahlivej rozprávačky, a film s informáciou ďalej vizuálne ani inak nepracuje. Fentanyl je ďalej reprezentovaný v rámci bežného naratívu filmov o drogách. Sem-tam simulácia drogového tripu, občas sa niekto predávkuje, ale až na najlepšiu kamarátku protagonistky všetci prežijú. Tak, ako sa nedá veriť slovám o nebezpečnosti reálne nebezpečnej, no aj na terapeutické účely používanej drogy, nedá sa veriť ani línii s ruskou mafiou. A nielen preto, lebo regionálni herci už pozabudli rusky: ide skôr o snahu navodiť stereotypný pocit ohrozenia protagonistov, hoci reálne vidíme, že mafiu tvoria priemerní kriminálnici obkolesení zavalitými tetuškami a vedení postarším, krotko vyzerajúcim pánom. Prečo sa táto nebezpečná mafia nevie dostať k receptu na fentanyl, a napriek tomu drží protagonistov v šachu, zostáva záhadou.

I keď naratívne film pokrivkáva a vizuálne patrí skôr k lepšiemu televíznemu priemeru, divákov si isto nájde. Aký odkaz ohľadom nebezpečenstva drogového priemyslu, alebo nebodaj ich užívania, však bude mať, ostáva v nedohľadne. Skôr by sa dalo povedať, že tak ako sa nie príliš inteligentná mafia nevie dostať k návodu na výrobu drogy, tak na základe chýb protagonistov môže divák ľahko získať návod, ako byť v budúcnosti šikovnejší. Atraktívna žánrová matrica a sympatickí herci v hlavných úlohách opäť raz len zatraktívňujú prostredie drogovo závislých bez jasného morálneho postoja či odkazu.

Fentasy (Slovensko, 2024) RÉŽIA Anastasia Hoppanová, Samuel Vičan SCENÁR Anastasia Hoppanová KAMERA Maroš Žilinčan STRIH Jakub Podmanický HUDBA Ondřej Brousek HRAJÚ Kristína Kanátová, David Švehlík, Noël Czuczor, Viktória Šuplatová, Tomáš Magát MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE ● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 3. 2024

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: BeOnMind

Poetika elipsy

Zóna záujmu je len štvrtý hraný film britského režiséra Jonathana Glazera. Opäť ide o adaptáciu, tentoraz rovnomenného románu Martina Amisa z roku 2014. Glazer však z Amisovej „love story v koncentračnom tábore“ čerpal len voľne, viac sa sústredil na skutočne žijúce osoby, ktoré boli predlohami pre jeho protagonistov – Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného i vyhladzovacieho tábora Auschwitz, a jeho ženy Hedwig. Spolu s ich piatimi deťmi takmer 4 roky obývali luxusnú vilu hneď za jeho múrmi.

Snímka je formálne vystavaná na centrálnej figúre definujúcej celú jej poetiku: elipse. Štylistika ju definuje ako zámernú výpustku, vynechanie podstatnej informácie z výpovede. Vo filme je tým podstatným „nezvestným“ holokaust a jeho absentujúca vizualizácia. Niekedy však práve neprítomnosť toho, čo chýba – a pritom sa neustále niečím pripomína – upozorňuje na trhlinu v zdanlivo hladkej tkanine reality.

Holokaust vo filme nie je vidieť, je len počuť. Divák je totiž zámerne inštalovaný v pozícii rodiny Hössovcov, chránenej pred pravdou vysokým múrom. Režisér dokonca zvukovú štruktúru snímky (Oscarom ocenený zvukový dizajnér Johnnie Burn) označil za „druhý film“, a dokonca práve „ten film“. „Sú tu v skutočnosti dva filmy,“ povedal v interview pre britský The Guardian. „Jeden vidíte a ten druhý počujete.“ Ustavičná ambientná kakofónia výkrikov, štekotu psov a esesáckych povelov, príležitostných výstrelov, zvukov priemyselných strojov v pozadí..., preniká za múry s ostnatým drôtom len ako tlmená ozvena. A do toho Hedwig pyšne ukazujúca matke utešené záhony: tu sú pelargónie, rozmarín, červená repa...

Dva svety stoja vedľa seba (ironická juxtapozícia), avšak práca elipsy sa prejavuje ich dôslednou separáciou. Koridory rodiny Hössovcov sú starostlivo oddelené, izolované od koridorov, ktorými sa pohybujú mátožné postavy pomyselných väzňov tábora. Tušíme však za tým nevyslovené násilie: otec rodiny večer zamyká všetky dvere na tri západy. Udržovať ilúziu oddelenia vyžaduje koncentrované úsilie: tento krásny malomeštiacky domov je nutné obohnať ostnatým drôtom.

Princíp elipsy ilustruje už plagát k filmu: nad zabávajúcou sa spoločnosťou v záhrade s úhľadným trávnikom a bazénom (emblémy buržoázie) sa za jasného dňa vznáša tma. Nie je to však noc, ale vymazanie, zatemnenie toho, čo predstavuje zjavnú pointu celého obrazu: múrov koncentračného tábora. Pretože sa týčia doslova v intímnej blízkosti meštiackeho rodinného šťastia symbolizovaného ironickou „rajskou záhradou“, bolo potrebné ich vymazať, vytesniť.

Cez figúru elipsy v mnohých podobách – napríklad eufemizáciu, maskovanie, zamlčanie podstaty veci zjemňujúcim slovníkom (viď názov filmu), či odmedzenie genocídy na morálne indiferentný, čisto technický problém výlučným sústredením sa na jej praktickú stránku (iba časť, jeden aspekt: metonymická vynechávka) – film reprezentuje vzťah k primárnemu obrannému mechanizmu: vytesneniu. Tú otázku si okamžite po odhalení hrôz lágrov položili hádam všetci: Naozaj nevedeli? Napríklad manželky vedúcich vyhladzovacích táborov: skutočne netušili, čo sa deje hneď za múrmi ich domácich kráľovstiev? Alebo len – nechceli vedieť? Je to naliehavá otázka. Zaiste museli vidieť a nepochybne aj cítili onen čierny dym, ale... – čo je to vlastne dym?

Freudovský pojem vytesnenie zahŕňa mechanizmy potlačenia, popierania, zabudnutia. Glazerov film je majstrovskou „štúdiou extrémnej kognitívnej disonancie“ zachytávajúcou, ako to výstižne vyjadril nemecký kritik Hanns-Georg Rodek, v jedinej záhrade vnútorný konformizmus „národa, ktorý túžil nevedieť nič“. Vytesnenie reality genocídy umožňuje žiť si svoj život a eventuálne prosperovať. Sladká ignorancia. Zarážajúca a pritom dokonale spontánna neprítomnosť akéhokoľvek súcitu, empatie i svedomia je skutočným označovaným, ku ktorému ukazuje filmový znak absencie, chýbajúca vizualizácia tábora.

Podobne ako elipsa, ktorá zanecháva zreteľnú ruptúru v zobrazení sveta, aj rôzne scudzujúce prvky filmovej komunikácie akoby smerovanej priamo na diváka, ako napríklad náhly prechod obrazu do červeného tónu, vkladanie sekvencií zo súčasnosti či použitie termovízie, odkazujú na godardovskú intelektuálnu líniu kinematografie ako nástroja na myslenie (ktorá zasa odkazovala na Brechtovo epické divadlo a princíp odcudzenia). Tieto efekty nútia diváka klásť filmu otázky. Nevnímať ho pasívne ako autoritu, ktorej „totálny“ režim plne ovláda naše imerzívne ponorenie do prezentovaného príbehu. Tak ako bol svet Hössovcov fikciou plnou ruptúr, trhlín, ktoré bolo nutné neustále zaceľovať, aj fikcia o ňom je rovnako porózna a nerovná a môže byť jeho zrkadlom práve preto, že to nie je zrkadlo s hladkým a dokonale vylešteným povrchom.

Zóna záujmu (The Zone of Interest, Spojené kráľovstvo/Poľsko/USA, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Jonathan Glazer KAMERA Łukasz Żal HUDBA Mica Levi STRIH Paul Watts HRAJÚ Christian Friedel, Sandra Hüller, Johann Karthaus, Luis Noah Witte, Nele Ahrensmeier, Lilli Falk, Anastazja Drobniak, Cecylia Pekala, Kalman Wilson, Medusa Knopf MINUTÁŽ 105 min. HODNOTENIE ●●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 4. 4. 2024

Daniel Kováčik, filmový a literárny publicista
foto: ASFK

K suchej, zúfalej skale

Narýchlo načrtnuté dni. Nahrubo zakreslené telá, trenie, pásy zeme. Tušenie „vyschnutého“ základu súčasných poriadkov. Iba tušenie, Sucho Bohdana Slámu je totiž filmom, kde sucho rezonuje ako zvláštny, temne kódovaný a neľahko čitateľný komplex. Ak by však sucho malo byť predsa kľúčom, tak najväčšmi k stavu istej ľudskej, znásobujúcej sa meravosti. 

Sucho – nedostatok vlahy, dažďa či okamžite prístupnej a krotkej vody; odklad či neschopnosť výmeny tekutín a feromónov – pôsobí v prazáklade obrazov ako vágne a iritujúce, skryté, no neodbytné zdanie, ako plazivý fatamorganický úkaz. Nie je to žiadne extrémne sucho, ale zdá sa, že na postavy od začiatku tlačí a je akýmsi subverzívnym opiátom (ako inak si v pozitívnom zmysle vysvetliť tú ich psychologickú neduživosť až inertnosť, ak nie cez pohyby „bábok“ pod vplyvom „sucha-demiurga“?). Účinky takéhoto sucha sú badateľné o. i. najmä ako mentálne väzenie, neproduktívne vytrženie, strach, afekt alebo hystéria. Opakovane teda hľadajú únik a ten neprekvapivo vedie k vode, ktorá ale tiež: neprestáva opíjať.

Voda nevyvažuje pomery, neposkytuje uspokojenie. Nehasí a nečistí. Nie je pendantom sucha, skôr sucho predlžuje a rozširuje. Akoby voda bola len jedným zo suchu vlastných, agonicko-nihilistických, od života sa odkláňajúcich sťahov. Vody pritom nie je málo ‒ všetko nasvedčuje tomu, že stačí. Kuriózne, že film Sucho má trochu bližšie k vode než k jej absencii, ale áno, ukazuje sa, že v tomto „zohavenom“ svete vodnatého sucha a suchej vody ide takmer o jedno a to isté. Na ktoromsi konci dediny sa koná aj súťaž v rýchlosti roztáčania a zapájania hasičských hadíc. Ženám to ide lepšie a čerpadlá fungujú. „Sucho“ sa rinie, strieka. V studni je „sucho“ tiež. „Sucho“ vyžaduje námahu, treba ho nosiť vo vedrách, vylievať ho zvieratám, zohrievať ho.

Sú to iste znervózňujúce, priam chúlostivé, avšak premárnené ryhy a zväzky: film si nedokáže všimnúť toto „sucho“ ako špecifickú deformáciu, resp. ako nový, alternatívny a funkčný typ spoločensko-kriticky zameranej formácie. Na to mu chýba skutočný cit aj imaginácia. „Sucho-uzurpátor“ (nezámerne) presakuje a film nedrží krok, nezmocňuje sa. Zostáva výsostne ambivalentný.

Druhé, „suchu“ sa vzďaľujúce univerzum, paralelný, ale dominantnejší film Sucho, do deja nezapája spleť svojsky opojených individualít, namiesto toho sú konvenčne zakríknuté a zmätené (tínedžeri), cynické a pragmatické (na agrofarme), zranené a chorľavé (na ekousadlosti).

Osemnásťročný Míra žije cez školský rok v Prahe u matky, tam sa aj zúčastňuje protestov za klimatickú spravodlivosť. Cez letné prázdniny prichádza na dedinu k otcovi-poľnohospodárovi. Chod firmy zakúša Míra bezprostredne, mnohé sa mu nepozdáva, všetko pasívne sleduje, nanajvýš úsmevne komentuje. Znovu stretáva aj šestnásťročnú Žofku, pri doučovaní ju drží za koleno. Žofka je dcérou prísneho otca – vraj bol kedysi inžinierom, teraz všade chodí bosý, žiaľ, o jeho motiváciách a presvedčeniach sa nedá veľa dozvedieť – a utiahnutej matky, ktorá pracuje pri prasatách. Manžela záhadne zrkadlí. „Paralelné sucho“ najviac, zdá sa, zvýrazňuje primárnejší aspekt: nepružnosť či tvrdosť (alebo šeď) ľudských a iných stykov a povrchov. Žofka vyrastá s dvomi mladšími súrodencami bez technológií aj bez elektriny. Leto je ťažké a prázdne, voľba padá na útek s Mírom. Ich útek ale nie je vzopretím sa a ani znovuožívaním.

Film nerozväzuje zmluvu so suchom, hoci mu ani neumožňuje naplno sa uskutočniť. Rezignuje, nešťastne mäkne, trhá sa, očividne chce rozprávať skôr… o čom vlastne? O dospievaní či o spoločnosti? Nie. Klimatický aktivizmus usúvzťažňuje s mladíckym rozmarom a ťažkú chorobu si inde mýli práve s klimatickým aktivizmom. To sú trestuhodné(!) dotyky. 

(Paralelné) Sucho tak zostáva suchom resentimentu, suchom suicidálnym. Smutne (ne)rozviazaným. Neetickým, nikam nevedúcim, takmer vytrateným.

Sucho (Česko/Nemecko/Slovensko, 2024) RÉŽIA A SCENÁR Bohdan Sláma KAMERA Diviš Marek STRIH Jan Daňhel HUDBA Jakub Kudláč HRAJÚ Martin Pechát, Magdaléna Borová, Marek Daniel, Judit Pecháček, Boleslav Polívka, Dorota Šlajerová, Tomas Sean Pšenička MINUTÁŽ 112 min. HODNOTENIE ● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 3. 2024

Jakub Lenčéš, filmový publicista
foto: ASFK

Islandsko-slovenská Samota

Jakub Viktorín z nutprodukcie sa prvýkrat s tvorbou režisérky Niny Pálmadottir stretol na francúzskom festivale Les Arcs. Oslovili ho jej dva krátke úspešné filmy Paperboy (2019) a All Dogs Die (2020). Film Samota je tak prvou islandsko-slovenskou koprodukciou a premiéra celovečerného debutu Niny Pálmadottir na TIFF v Toronte naznačuje úspech snímky; festivalové ovácie však môžu zavádzať.

Jednoduchá narácia filmu Samota sleduje starnúceho muža obklopeného pustou islandskou prírodou, kde mu jedinú spoločnosť robí stádo koní. Gunnar sa stará o rodinnú farmu, až kým nie je nútený svoj domov opustiť. Pozemok mu totiž vyvlastnil štát z dôvodu výstavby novej priehrady a jeho rodný dom bude čoskoro zaplavený. Za mierne premrštené odškodné sa osudovo presťahuje do mesta. Čo bude so zvyškom peňazí, ostáva tajomstvom, ktoré má publikum držať v napätí. 

Gunnar nie je stvorený na stiesnený život v meste a tvorcovia nám to počas filmu budú niekoľkokrát pripomínať tak zveličene, až môžeme mať pocit, akoby Gunnar prišiel z minulého storočia a nie z vidieka. Samotné situácie spoznávania nového prostredia však nenaznačujú, že by mala hlavná postava s hocičím problém. Napriek tomu hneď v prvý deň zázračne stretne malého chlapca Ariho, ktorý, ako vysvitne, je jeho susedom. Ariho nový obyvateľ štvrte uchváti. Nezištne Gunnarovi dáva do schránky noviny, hoci starý muž nezvyknutý na ľudský kontakt pokus o nadviazanie priateľstva opakovane odmieta. Ari sa nevzdáva. K vybudovaniu ich vzťahu prispievajú aj náhodné stretnutia, ktorých je príliš mnoho, aby pôsobili uveriteľne.

Gunnar zo svojho bytu pozoruje neschopnosť Ariho rodičov dodržiavať pravidlá striedavej starostlivosti, čo ho obmäkčí natoľko, aby k sebe chlapca pustil. Naučí ho hrať šach, venuje mu čas a pozornosť. Stáva sa Ariho náhradným otcom. Chlapcova prítomnosť zase vypĺňa Gunnarove dni. Vzájomne si k sebe vybudujú náklonnosť a pomáhajú si vo svojej samote, ako naznačuje názov filmu.

Vedľajšou linkou je kritika postoja islandských úradov voči utečeneckej kríze, ktorá sa na povrch derie nasilu a ktorú film rieši zbytočne plocho a predvídateľne. V rádiu sa objavujú správy o zamietaní politických azylov pre ľudí z Afganistanu. Gunnar však pozoruje rôznorodosť ľudí v meste a sám spomína na obdobie, keď Island čelil ekonomickej kríze, pre ktorú sa časť jeho rodiny musela presťahovať do Kanady. Starnúci Gunnar vyberá z banky štátne odškodné za zaplavený dom a 50 miliónov v hotovosti venuje utečeneckému centru.

Scenárista filmu Rúnar Rúnarsson tak hlavnej postave pripisuje ďalšie dobré vlastnosti, čo spôsobuje, že sa pozeráme na archetyp dobráčiska ubíjaného životom a očividnou úlohou obecenstva je pociťovať ľútosť. 

Ariho rodičia aj naďalej zneužívajú Gunnarovu dobrosrdečnosť, až kým staršieho muža nezačnú upodozrievať z pedofílie, čo im nevyvráti ani samotný Ari. Vidí totiž, že sa vďaka tomu rodičia zblížili a on tak s nimi konečne môže tráviť plnohodnotne čas. Gunnar stráca úplne všetko. Rúnar Rúnarsson tak ku koncu ešte očividnejšie tlačí na city publika a vyvoláva dojem nespravodlivosti sveta. Gunnar je pritom zaujímavým charakterom a má potenciál, aby s ním publikum prežilo oveľa viac.

Impulzívne navštevuje svoj zaplavený dom a najbližšiu bytosť – koňa Godiho, ktorý ho jediný nikdy nesklamal. Zatiaľ čo Gunnar uvažuje o samovražde, Ari hovorí rodičom pravdu. Môžeme mať dojem, akoby sa režisérka v tomto bode nevedela rozhodnúť ako a kde film ukončiť. Gunnar totiž poľahky vyjde z topiaceho sa auta a vráti sa do mesta, aby si uvedomil, že aj v samote má dôvod žiť. Silné posolstvo, no situácie sledujúce tento myšlienkový proces sú oproti samotnému Gunnarovmu rozhodnutiu slabé, čo spôsobuje, že napriek vizuálnosti a subtílnosti na film pravdepodobne ľahko zabudneme.

Samota ( Einvera, Island/Slovensko/Francúzsko, 2023 ) RÉŽIA Ninna Pálmadóttir SCENÁR Rúnar Rúnarsson KAMERA Dušan Husár HUDBA Pétur Thór Benediktsson STRIH Ivor Šonje HRAJÚ Thröstur Leó Gunnarsson, Hermann Samúelsson, Anna Gunndís Guðmundsdóttir, Hjörtur Jóhann Jónsson, Jóel Sæmundsson MINUTÁŽ 75 min. HODNOTENIE ●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 21. 3. 2024

Ema Nemčovičová, absolventka Ateliéru scenáristickej tvorby FTF VŠMU
foto: ASFK

Duna sumarizuje, kam sme ako ľudstvo dospeli

Keď sa adaptácie prvých dvoch sci-fi románov knižnej série Duna amerického spisovateľa Franka Herberta ujal ako režisér a spoluscenárista ambiciózny Kanaďan Denis Villeneuve, amygdala v nejednom mozgu začala produkovať očakávania. Režisér novátorských sci-fi Arrival a Blade Runner 2049 pristúpil k Dune s úprimnou vášňou a cítiť to v každom obraze.

Paul Atreides (Timothée Chalamet), hlavná postava prvých dvoch kníh zo 60. rokov, sa stal v prvom filme štvancom a ako mučeník nesúci proroctvo je tlačený do roly vykupiteľa. Herbert nachádzal inšpiráciu v rytierskych príbehoch, v postave Robina Hooda či v biblickom podobenstve o Mojžišovi, ale aj v islamskom náboženstve a v neposlednom rade v mágii prírody a drog, ktoré dovoľujú vidieť za okraj zahnutej reality.

Očakávania, že Villeneuve posunie východiská predlohy do vizionárskej alegórie na súčasné politické zápasenie o vzácne zdroje, padli za obeť iným prioritám, aj keď príbeh istým spôsobom reflektuje aj aktuálny stav sveta. Režisér však uprednostnil záľubu v gigantických kompozíciách, precíznu choreografiu dokonale vypočítaných bojových scén, avšak bez náznaku ideálov, za ktoré sa bojuje – hraničné situácie vyrážajú dych tak často, až radšej prestanete dýchať – a exploatáciu krutosti pre estetiku krutosti.

Paul, očarený bojovými schopnosťami Fremenov a Fremeniek, už v prvom momente vidí v ich ovládnutí naplnenie svojich zámerov. Apropriuje ich kultúru predstierajúc, že sa asimiloval, aby to napokon omámený korením dotiahol až na hráča medziplanetárnej politiky. Ako spasiteľ rozpúta svätú vojnu, ktorá je referenciou na moslimský džihád. Cieľom svätej vojny by malo byť víťazstvo nad zlom a ak sa dočkáme tretieho pokračovania, Villeneuve môže s rozporuplnou postavou Paula ešte prekvapiť.

Spektákel v pokračovaní Duny drží opraty príbehu tak pevne, že bráni akémukoľvek pokusu o imagináciu. Čo sa povie, to sa aj duplicitne ukáže. Rozprávková premisa je pritom zrozumiteľná a jednoduchá: vojna oligarchov na území „rozvojovej“ planéty, kde pre ich zámery ovládať svet najväčšmi trpia Fremeni ako pôvodné obyvateľstvo, a alúzia na utláčané národy Blízkeho východu. Fremeni sú menejcenní voči dobyvateľom (kto vidí v tvári Vladimíra Harkonnena Putina?), aj voči svojmu novému vodcovi, do ktorého vkladajú nádej na vykúpenie. 

Zatiaľ čo prvý diel bol vnímavý voči jemným nuansám a pôsobí ako enigmatický, tajuplný a sľubný, pokračovanie tieto prednosti zničilo zámerom uspokojiť naozaj všetkých. Otočilo sa tak chrbtom diváctvu, ktoré chce viac ako len nepresvedčivo vypočítanú politickú telenovelu s nechcene trápnym „tiktokerským“ humorom.

Popkultúra však má svoje priority a tie Duna: Časť druhá plní na výbornú – nemožno jej uprieť sexepíl ani štýl. Villeneuveovej až manieristickej mizanscéne kraľujú krásne tváre Timothéeho Chalameta, Austina Butlera, Léy Seydoux, Zendaye aj Florence Pugh. To, ako hviezdne nosia kostýmy špičkovej kostýmovej dizajnérky Jacqueline West, je odzbrojujúce. 

Držať krok s príbehom je však podobne vyčerpávajúce ako osedlať púštneho červa. Postava Paula nemá charakterokresbu ani vnútorný konflikt, ktorý by mohol precítiť, a tak mu zostáva len utrápený pohľad a detinská náladovosť. Ak by sa mu vďaka scenáristom a manipulatívnym čarodejniciam toľko nesnívalo, mohla by jeho postava plasticky ožiť a celý príbeh, aj s jeho popovými trblietkami, autenticky uniesť.

Ale! Duna: Časť druhá aj kladie dôležité otázky. Nabáda premýšľať, s akým zámerom sme si odobrili vojny, uplatňujeme nadvládu, zaberáme územia a páchame genocídu. Zobrazením krutosti zdôrazňuje požiadavku nenásilia a zrušenia kultúry vojny, mylne chápanej ako jediný nástroj na dosiahnutie mieru. Duna je už retro, ale pre plánovanie novej budúcnosti môže byť poučením.

Duna: Časť druhá (Dune: Part Two, USA/Kanada, 2024) RÉŽIA Denis Villeneuve SCENÁR Denis Villeneuve, Jon Spaihts, Frank Herbert KAMERA Greig Fraser STRIH Joe Walker HUDBA Hans Zimmer HRAJÚ Timothée Chalamet, Rebecca Ferguson, Zendaya, Florence Pugh, Austin Butler, Javier Bardem, Stellan Skarsgård MINUTÁŽ 166 min. HODNOTIENIE ●●●½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 29. 2. 2024

Roberta Tóthová, filmová kritička
Foto: Continental film

Tma na konci tunela

Režisér Alexander Payne vyviazol zo slepej uličky, v ktorej posledné roky blúdil kvôli sci-fi filmu Zmenšovanie (2017). Divákov potešil návratom k svojim starým dobrým zvykom, t.j. k tvorbe komédií s obsahovo zaujímavými príbehmi.

Dej snímky Zimné prázdniny sa odohráva v období vojny vo Vietname, na ktorú film odkazuje prostredníctvom postavy zosnulého študenta. Payne sa k „sedemdesiatkam“ priznáva aj cez filmovú formu, využitím dobových postupov – najvýraznejší je formát a zrnitosť obrazu, ale napríklad aj strihové prechody. 

Sledujeme príbeh vytvorený s použitím známeho, priam až klišé scenáristického modulu – respektíve tomu všetko nasvedčuje. Traja ľudia, mladý rebel bez príčiny Angus, profesor s (nielen) zrakovým postihnutím Hunham a trúchliaca kuchárka Mary ostanú počas zimných prázdnin „uväznení“ v priestoroch chlapčenskej internátnej školy. Nič iné im ani neostáva, keďže nemajú rodiny, s ktorými by mohli vianočné sviatky osláviť.

Ako diváci oboznámení so svetom filmových konvencií vieme jasne predpovedať vývoj naratívu. Nešlo by o prvý film, do ktorého sa priplietol vianočný zázrak a z nepriateľov sa náhle stali priatelia... Režisér však dokázal populárnu príbehovú kostru poohýbať do originálnejšej podoby a nedal sa zlákať prvoplánovými ideami. Okrem fungujúcej komediálnej roviny je vo filme silne zakorenený smútok, od začiatku indikujúci nulové šance na happy end v pravom zmysle slova. 

Snímka exceluje najmä po hereckej stránke, najvýraznejší je Paul Giamatti v úlohe škúliaceho profesora antickej literatúry. Zimné prázdniny sa zaradili na zoznam tzv. feel-good movies. Som presvedčená, že po dlhej dobe vznikol film s potenciálom stať sa vianočnou klasikou, ku ktorej sa budeme vracať rok čo rok.

Zimné prázdniny (The Holdovers, USA, 2023) RÉŽIA Alexander Payne SCENÁR David Hemingson KAMERA Eigil Bryld STRIH Kevin Tent HUDBA Mark Orton HRAJÚ Paul Giamatti, Dominic Sessa, Da'Vine Joy Randolph a ďalší MINUTÁŽ 133 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 22. 2. 2024

Vanessa Suchá, poslucháčka Katedry filmových štúdií na FTF VŠMU
foto: CinemArt SK

Zrážka civilizácií?

Sú filmy, ktoré si obecenstvo získajú formálnym spracovaním, napätím, vizuálnymi efektami, hereckými výkonmi, umným rozvíjaním zápletky, humorom... a potom sú filmy, pri ktorých všetko prebije ústredná téma snímky. Už len ten fakt, že bola nastolená, že má šancu otvoriť spoločenskú debatu či vniesť, napríklad, odvahu do individuálnych ľudských rozhodnutí. Vyššie napísané sa do bodky týka česko-slovenskej snímky Tancuj Matylda.

Súdny exekútor Karel (Karel Roden), suchársky chlapík, milovník dodržiavania pravidiel, rozvedený, s priateľkou a maturujúcim synom stojí na jednej strane. Na druhej zas je jeho matka Matylda, stará žena, bývalá speváčka, už dlho vdova, energická, veselá, svojská. Žili si každý svoj život, v spoločnom priestore im minulosť nastražila nejednu vzťahovú mínu, ale Karel, presne podľa svojho predsavzatia, lebo tak je to správne, matku pravidelne navštevuje, nie často, no predsa. A potom sa začnú odvíjať onakvejšie udalosti a spláchnu syna aj Matyldu pod jednu strechu. Čas nezastavíš, staroba vie byť sviňa, neurodegeneratívne choroby podmienené vekom už nečíhajú za rohom, už sú tu.

Scenáristi Nataša Slavíková a Peter Slavík – on aj v úlohe režiséra – stvorili svoj film so zjavnou hlbokou znalosťou problematiky, až sa zdá, že sú na jeho pozadí aj vlastné skúsenosti, je esteticky príťažlivý, dobré obsadený (najmä Regina Rázlová vyniká), vtipný, ale aj nekompromisný, nebojí sa veci povedať na plné ústa, obohatený o vedľajšie motívy (možno až nadmieru), trochu pridlhý (menej je často viac). Predovšetkým nám však kladie otázky o (dnes tak často zanedbávanej) osobnej zodpovednosti za blízkych, o tom, že aj veci, ktoré sa nám zdajú odpudzujúce, môžu byť bohaté na lásku a zároveň iniciačné. Obohacujúcejšie, než by povedal ktokoľvek, kto to nezažil.

Tancuj Matylda (Česko/Slovensko, 2023) RÉŽIA Petr Slavík SCENÁR Nataša Slavíková, Petr Slavík KAMERA Martin Štrba STRIH Vladimír Bezděk ZVUK Miroslav Hřebejk HRAJÚ Karel Roden, Regina Rázlová, Antonio Šoposki, Zuzana Kanócz, Simona Postlerová, Miroslav Babuský, Eva Leinweberová MINUTÁŽ 113 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 22. 2. 2024

Zuzana Mojžišová, spisovateľka a filmový kritička
foto: VIRUSfilm

Čas nádejí – príbeh na pozadí dejinných kulís

Ak sa prvý historický seriál verejnoprávnej televízie stretol so značným diváckym ohlasom, svedčí to skôr o prebudenom záujme o nové seriálové kulisy než o hlbšom hlade po dejinných reflexiách či orientovaní sa v minulosti prostredníctvom veľkoprodukčného televízneho diela. Napriek istým kladom je akákoľvek spokojnosť v prípade seriálu Čas nádejí falošná.

Ak novodobá seriálová tvorba svojím rozsahom a kinofilmovými postupmi dokázala vytvoriť príťažlivý žáner veľkorozmerných fresiek či epopejí, k určujúcim činiteľom ich kvality patrí situačná a evokačná hodnovernosť. Prvoplánovosť a popisnosť prostredia a postáv však Čas nádejí približuje viac k telenovele ako k modernému televíznemu seriálu. V rovnorodom slede emotívne vyhrocovaných scénok, inscenovaných so stredobodom zafixovaných charakterov a osvetľujúcich dialógov, ani dobré herecké výkony nevedia prekryť tézovité postavy, ktoré hovoria a konajú v jednote s tým, čo si myslia, nemajú žiadne tajomstvo, vnútorné napätie, pohnutými dejinami prechádzajú so skokovými motiváciami ako figúrky na šachovnici a nedokážu zahatať skĺzavanie seriálu ku gýču, paušalizovaniu a frázam či vynahradiť jeho málo sýte prostredia a nevýživnú štylizáciu. 

Už v snímkach bývalého režimu Sýkorka alebo Námestie svätej Alžbety bol hodnotnejší sociálno-psychologicky náhľad na židovsko-slovenské vzťahy. Ochotnícky predložený domáci odboj v Čase nádejí je len tieňom neo-noir štylizovaných konšpirácií a odboja v Živote na úteku. Oklieštených frontových záberov a povstaleckého ústupu sa mohol seriál radšej vzdať. Vzhľadom na produkčnú mizériu či absenciu režijnej vynaliezavosti pôsobia až trápne. Podstatne hodnovernejší obraz zberného tábora židovského obyvateľstva priniesol Nedodržaný sľub než nepochopiteľný komfort lágrovej ošetrovne v Čase nádejí. Na rozdiel od plastického rozvratu, ktorý vo veľkomestskej domácnosti Slúžkyspôsobil rozpad monarchie, v Čase nádejí je len málo indícií, prečo sa hlavný prešporský hrdina s polovicou nemeckej krvi v roku 1918 stal presvedčeným Čechoslovákom.

 Ak hmloviny, rozostrené náhľady či romantizujúce motívy mali výrazovo dopĺňať „staromódnosť“ zašlých čias, v seriáli pôsobili zastarano. Repliky v Čase nádejí sú neživotné. Tzv. sitcomový tlak na ich charakterotvorné, dejotvorné a dejinné „posolstvo“ dramatický žáner nevie niesť. Hraničný je aj tlak na divákovu ostražitosť, aby sa z lapidárnych dialógov historicky zorientoval. Seriálu bytostne chýba nielen akýkoľvek rozprávačský formát, ktorý by mohol tiež lepšie, osvetovejšie sprevádzať dejinným časom, ale aj širšia epicko-dialogická prístupnosť postáv a rovnocenná hra príznakových predmetov a prostredí. Čas nádejí rezignoval na vytvorenie moderného filmového seriálu s osvetľujúcou evokáciou historického času.

Ak pôvodný historický film kedysi hľadal svojho hrdinu, drvivou väčšinou pochádzal z ekonomicky slabej society vidieka alebo malomesta a v súlade so súdobou kultúrnou politikou mal ľavicový pohľad na svet a cit pre oslobodenie svojej triedy od chudoby a útlaku. Seriálu slúži ku cti, že do centra svojho príbehu postavil dobovú strednú vrstvu ako dôležitého činiteľa domácich dejín. Tú, ktorá v rámci svojej ekonomickej aktivity bola voči vládnucej moci servilná, nereptala voči arizácii, lebo z nej mohla profitovať, ale voči „marxistom“ sa vymedzila a ich praktiky (slovami hlavného hrdinu Gézu) nazvala krádežou. Scénka rozpačitého vítania červenoarmejcov narúša východný osloboditeľský naratív. Ku klasickému „očisťovaniu“ hybnej domácej identity od „hnedej“ náklonnosti tak seriál pridal aj očisťovanie od „červených“ sympatií. Aj keď ťažkopádne, Čas nádejí postupne nastavuje odistené črty domácej mentality – impulzívnosť, hulvátstvo, pomstychtivosť, antisemitizmus. Generačné zápasy vhodne kopírujú spoločenské zmeny a nastavenia, vrátane nečakanej aktualizácie epizódy, v ktorej radikalizujúci sa študenti práva slovne útočia na svojho českého profesora. Ekonomicky servilná, ale v osobnom živote razantná a cieľavedomá, postava Gézu je devalvovaná gýčovým motívom ozajstnej lásky oddelenej od účelovo kladného vzťahu v manželstve. Idealizovaný obraz zakázanej lásky osudovo prechádza i na Gézovho syna. A tak aj psychologicky plytký citový život hrdinov spolu so sentimentalizmom a doslovnosťou seriálovú drámu preklápa do melodrámy.

Ak záverečné titulky mien zúčastnených na tvorbe seriálu idú vyše minúty, jednak to v porovnaní s analogickými titulkami seriálov produkčne a rozsahom podstatne náročnejších trochu zaráža, a zároveň prekvapuje, že osemdielny, široko koncipovaný historický opus ležal na bedrách len jednej scenáristky a jedného režiséra, čo pri takomto type tvorby nie je bežné, rovnako ako absencia ústredného tvorcu s kreatívnou a ideovou supervíziou.

Čas nádejí (Slovensko, 2024) RÉŽIA Ján Sebechlebský SCENÁR Scarlett Čanakyová KAMERA Tomáš Stanek ZVUK Peter Mazáček, Marian Gregorovič HUDBA Vladimír Martinka STRIH Richard Chomo, Michal Kondrla, Zuzana Cséplő SCÉNICKÝ VÝTVARNÍK Tomáš Berka HRAJÚ Michal Ďuriš, Zuzana Mauréry, Daniel Žulčák, Matej Landl, Dana Košická, Dominika Morávková – Zeleníková, Vladislav Plevčík MINUTÁŽ 8 častí à 54 – 60 min. HODNOTENIE ●●½ PREMIÉRA od 7. 1. 2024 na RTVS

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: RTVS