Utajená vina

Najnovším filmom s názvom Spiaci účet otvára druhú desiatku svojej hranej dlhometrážnej tvorby režisér Miloslav Luther. Debut – rozprávku Kráľ Drozdia brada – nakrútil presne pred štyridsiatimi rokmi. O päť rokov neskôr zaujal filmom Chodník cez Dunaj (1989), neskôr historickou drámou Anjel milosrdenstva (1993) a komediálnou drámou Tango s komármi (2009). Jeho doteraz posledným filmom bol Krok do tmy (2014), kde riešil morálnu dilemu – prežiť a kolaborovať s komunistami, alebo ohroziť seba a svojich blízkych.

Vo filme Spiaci účet sa Luther autorsky opäť zameral na historický motív a s ním súvisiacu morálnu dilemu. Sleduje dva mladé manželské páry, pričom Adam a Hela žijú v súčasnosti, zatiaľ čo príbeh Jozefa a Mariky, Adamových starých rodičov, plynie paralelne a je situovaný do ich mladosti počas obdobia tzv. slovenského štátu. „Žijeme síce v inom svete, než aký bol v našich temných dejinách, v existenčne a morálne devastovanej Európe, ale prítomnosť je predznačená minulosťou a pretrváva v budúcnosti. Je to banálne poznanie. Preto odmietam obvyklé povrchné posudzovanie a odsudzovanie postojov a konania našich predkov. Domnievame sa, že od nich preberáme len to dobré, zveľaďujeme zdedené duchovné aj materiálne statky, až nadobúdame pocit, že my sme ich tvorcami, a vytesňujeme všetko negatívne, čo s tým súvisí. Pre pochopenie minulosti si skladáme obraz veľkých dejín z ukončených udalostí, ktoré nám slúžia ako zreteľný morálny príklad,“ hovorí režisér a autor scenára Miloslav Luther v autorskej explikácii. 

Adam a Hela v príbehu pátrajú prostredníctvom obrazu po rodinnej minulosti a sú konfrontovaní s jej temnými stopami. K téme filmu Spiaci účet Luthera podľa vlastných slov inšpirovala kniha Prípad Wisliceny. Nacistickí poradcovia a židovská otázka na Slovensku historičky Kataríny Hradskej, ktorá sa zaoberá deportáciami slovenských Židov z územia Slovenskej republiky v rokoch 1942 – 1944. „Keď som uvažoval o námete filmu, uvedomil som si, ako málo toho viem o svojich starých rodičoch, napokon aj o rodičoch. Keď bol čas dozvedieť sa viac o ich osobných príbehoch, bol som opantaný svojím vlastným. Buď som sa podrobnejšie nevypytoval, alebo som časom väčšinu pozabúdal. (...) Napadlo mi, že pátranie po pravde o minulosti je vždy svojím spôsobom detektívka. Preto som pri štruktúre rozprávania zachoval takmer rovnováhu medzi scénami zo súčasnosti a minulosti. Udalosti spred mnohých desiatok rokov nie sú vo filme iba krátkymi zábleskami alebo útržkami spomienok. S kritickým odstupom a bez dobového sentimentu prezrádzame, ako sa voľakedy tie najdôležitejšie udalosti naozaj stali. V prúde rozprávania sa tak divák priebežne dozvedá to, po čom hrdinovia v súčasnosti zmätene pátrajú. Dramatickejšie a zainteresovanejšie prežíva ich správanie, lebo už vie to, čo oni ešte nevedia,“ hovorí v materiáloch k filmu Luther. 

„Myslím, že poznanie a prijatie minulosti nám dnes môže pomôcť hlbšie pochopiť naše vlastné životy. Každý sme súčasťou našej rodovej línie a všetci pred nami sú istým spôsobom v nás,“ hovorí predstaviteľka hlavnej postavy Hely, herečka Dominika Morávková. „Myslím si, že každý mladý človek vníma tieto veci inak. Niekomu na tom, čo bolo kedysi, záleží, inému nie, jeden má vôľu poučiť sa z chýb predkov, iný pred ich chybami zatvára oči a napokon sa ich dopúšťa rovnako, a dopláca na to,“ dopĺňa ju herecký partner – predstaviteľ Helinho manžela Adama, Richard Autner. Adamových starých rodičov, ktorí sú hlavnými postavami príbehu z minulosti, stvárnili ‒ mladá, vo filme debutujúca herečka Veronika Meszárosová a herec Dávid Uzsák. 

„Hľadal som ich na dvakrát, lebo pôvodne sme mali nakrúcať o pár rokov skôr,“ objasňuje Luther proces výberu hlavných postáv. „Zakaždým som si osobne porovnával a upravoval moju ideálnu predstavu s vytipovanými mladými ľuďmi. Jedným z dôležitých aspektov hľadania bol vek postáv. Voľakedy sa muž či žena okolo dvadsiatky ponáhľali založiť si rodinu a budovať kariéru, dnes si mnohí chcú čo najdlhšie užívať samostatnosť. Na nejednoznačnú náročnú postavu Mariky som napokon šťastne objavil šarmantnú a talentovanú študentku VŠMU Veroniku Meszárosovú. Rozhodol som sa nechať všetkým hercom dostatok tvorivej voľnosti, aby do svojich postáv vložili kus vlastného temperamentu a osobitosti. S výsledkom som spokojný a verím, že diváka presvedčia a citovo upútajú, tak ako mňa. Ostatné ústredné postavy som mal premyslené, ako vždy doteraz, už počas prác na scenári.“ Vo filme sa objaví aj česká herečka Iva Janžurová a herec Vladimír Polívka. 

Za základnú tému svojho najnovšieho filmu považuje Miloslav Luther morálny relativizmus. „Ak si nebudeme znovu a znovu pripomínať, že s rovnakými problémami ako my, sa vyrovnávali aj naši predkovia, urobíme tie isté chyby, aké urobili oni. A s dôsledkami sa budú moriť tí, čo prídu po nás, tak ako sa s tými zdedenými trápime my,“ vysvetľuje. Producentom filmu je Marian Urban zo spoločnosti ALEF FILM & MEDIA, slovenským koproducentom je RTVS, českými koproducentmi sú Fulfilm a Filmové Ateliéry. Film Spiaci účet vstúpi do slovenských kín 18. apríla. 

Spiaci účet (r. Miloslav Luther, Slovensko/Česko, 2024) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 2 097 500 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 867 000 eur + 73 734 eur v programe na podporu audiovizuálneho priemyslu 5.1, vklad RTVS: 170 000 eur, vecný vklad 93 461,90 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP

Barbora Nemčeková 
foto: ALEF FILM & MEDIA

Za všetko môže tajomný vietor

Prichádzajú do kúpeľov uprostred hôr, aby si oddýchli a načerpali sily. Záhadný vietor k nim však priveje tragickú záhadu. Režisér Peter Bebjak opäť prichádza s trilerom, ktorý spája prvky krimi a mystiky. Tak ako v prípade filmu Trhlina, aj tentoraz Bebjak vychádzal z úspešnej knihy Jozefa Kariku. 

„Halný vietor duje, kto má rozum, ten sa skryje. Má starý čierny kabátec, kto ju zazrie, s tým je koniec. Šepká sladko fujavica, kto pozná jej meno? Veternica.“ Toľko legenda o vetre fönového typu, ktorý vraj mení nielen prírodu, ale i správanie ľudí. V miestach, kde sa objavuje, narastá počet migrén aj psychóz. Podľa legendy – keď sa vám veternica pozrie do očí, bude vás prenasledovať až na kraj sveta, kým vás nezničí... 

Forenzný psychológ Martin Lang (Tomáš Maštalír) sa s manželkou (Anna Geislerová) vyberie do kúpeľov, kde sa pokúšajú oživiť svoj vzťah. Ich pobyt však naruší príchod tajomnej zásielky – balíka s dôkazovým materiálom z vyšetrovania jedného tragického prípadu. S prípadom známym ako „jazda smrti“ potrebuje kolega Langovu pomoc. Štyria ľudia zomreli, jediný preživší čelí viacerým obvineniam, tvrdí však, že on nikoho nezabil a za všetko môže halný vietor. 

„Jozef Karika si opäť vybral reálny základ rozprávania svojho príbehu, a to vždy dodáva jeho knihám pocit autentična, skutočného sveta, do ktorého sa dostáva niečo nevysvetliteľné, niečo mystické. Spolu so scenáristom Petrom Balkom sme film obohatili o linku manželského páru, ktorý je na liečení a chce spolu tráviť čas plný procedúr a pokoja. Ale presne, ako to vždy v mysterióznych trileroch býva, nič z toho sa im nesplní,“ približuje režisér Peter Bebjak, ktorý sa vo svojom filme odklonil od knižnej predlohy. „Knihy Jozefa Kariku majú jedinečný štýl rozprávania, ktorý sa nedá len tak preklopiť do filmovej podoby. Dôležité preto bolo nájsť ten správny pomer v tom, čo z neho zachovať, aby si príbeh udržal svoj charakter a atmosféru, a ako ho rozvinúť, aby vznikol kompaktný celok, ktorý si budú môcť užiť rovnako fanúšikovia tvorby Jozefa Kariku ako aj tí diváci, ktorí knihu nečítali,“ vysvetľuje producent Rasťo Šesták. Podľa neho je mysteriózny triler medzi divákmi populárnym žánrom preto, lebo „predstavuje príbehy, pri ktorých veríme, že by sa naozaj mohli stať. Potvrdilo sa nám to aj pri našej predošlej spolupráci s Karikom na filme Trhlina“.

Hlavnú úlohu v Smršti stvárňuje Tomáš Maštalír, ktorý si zahral aj v Trhline. „Tieto filmy sú iné obsahovo, formálne, aj príbehovo. Spoločné alebo podobné znaky môžeme vidieť v poetike motívov. Rovnako je tu istá nepredvídateľnosť deja, ktorá je zdrojom napätia v príbehu. Zároveň je tu to typické zahrávanie sa s psychikou postáv, ktorým sa v príbehu začnú diať naozaj zvláštne, divné a ťažko vysvetliteľné veci. Jednoducho povedané: To, čo bolo dobré a fungovalo v Trhline, je v Smršti ešte lepšie a ide ešte ďale,“ hovorí Šesták.

Nakrúcanie prebiehalo v hmlistom novembrovom počasí v známych kúpeľoch Sliač so strohou funkcionalistickou architektúrou, pričom oba prvky dotvárajú atmosféru filmu. „Pamätám si na svoj prvý príchod na pľac do Sliača. Bola noc, polovica novembra. Išla som sama autom, počúvala som detektívku a keď som potom prechádzala temnými posezónnymi kúpeľnými chodbami a hľadala svoju izbu, tak som sa rozhodne bála. Atmosféra kúpeľov mimo sezóny je naozaj špecifická. Strašidelná. To bol začiatok, ale inak bolo nakrúcanie super,“ spomína herečka Anna Geislerová, ktorá, podľa svojich slov, vníma všetko, čím si jej postava Pawla prechádza: „Zlyhanie, smútok, bolesť, zhnusenie, choroba, žiarlivosť. A obrovský neznesiteľný pocit viny. Dá sa povedať, že si vytiahla čierneho Petra na celý život. Cítim s ňou a je mi jej ľúto. Smršť je aj o strachu – takom, ktorý nedokážeme popísať, ale uvedomujeme si, že nás ovplyvňuje.“ O strachu hovorí aj producent Rasťo Šesták: „Vo filme zaznie jedna veta, ku ktorej sa často vracali diváci, ktorí film už videli – ‚tesne pred smrťou uvidíte v očiach veternice svoj najväčší strachʻ. Keď sme sa o tom potom rozprávali, väčšinou nehovorili o sebe. Hovorili o svojich obavách z toho, ako zlo v rôznych podobách preniká do našich životov, a o strachu, či každý z nás robí dosť preto, aby sme to zastavili.“

Okrem Maštalíra a Geislerovej sa vo filme predstavia Éva Bandor, Michal Režný, Adrian Jastraban, Ladislav Bédi, Ivan Letko či Marek Geišberg.

Smršť (r. Peter Bebjak, Slovensko/Česko, 2024)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 200 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 261 000 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

Zuzana Sotáková
foto: DNA Production/Michal Smrčok

Vyplniť medzery blednúcej spomienky

Ján Mančuška sa narodil v roku 1972 v Bratislave, no ešte ako dieťa sa presťahoval do Česka, kde študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Prahe a v roku 1998 absolvoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Počas svojej kariéry absolvoval stáže v ISCP v New Yorku, v berlínskom Künstlerhaus Bethanien a v Neue Galerie v Grazi, vystavoval v Centre Pompidou alebo newyorskej MoMA. Práve o Mančuškovom živote a diele je dokumentárny film Chýbanie, ktorý po svetovej premiére na MFDF Ji.hlava 2023, príde 11. apríla do slovenských kín. 

Mančuška bol konceptuálnym vizuálnym umelcom, „jeho práca vychádza z pozorovania najintímnejších stránok okolia a z jemnej sociálnej analýzy. Materiály, ktoré používa, nájdeme v každej kúpeľňovej skrinke, v šuflíku v kuchyni alebo v papiernictve za rohom. Jeho tvorbe dodávajú intimitu a blízkosť, ktorá je v umení vzácna. Zároveň sú však použité exkluzívnym spôsobom, ktorý netkvie v luxusnosti tovaru, ale skôr v tom, že je určený (alebo lepšie povedané: dostane sa k) iba úzkemu okruhu konzumentov,“ napísala o jeho diele historička umení a kurátorka Pavlína Morganová pre Artlist – databázu súčasného českého výtvarného umenia v roku 2005. O šesť rokov neskôr, vo veku 39 rokov, Mančuška zomrel po dlhom boji s diagnózou hemolytickej anémie. 

„Pre Jána Mančušku som niekoľko rokov pracoval ako asistent. Bol veľmi náročný – ako na seba, tak na ostatných. Pre mnohých bol príliš drsný, iní ho mali za kariéristu. Ja som vídal človeka, ktorý je hnaný až sebazničujúcou silou. Na to, že neustále umieral, to bol dosť veselý človek. Niekedy sa smial tak, že sa lámal v kolenách a padal na zem. Vždy ma zarážala súvislosť medzi týmto živočíšnym zlomyseľníkom a dokonalou myšlienkovou a formálnou precíznosťou jeho umenia. Zostáva pre mňa stále rozporuplným tajomstvom, s ktorým sa potrebujem hlbšie vysporiadať. Zdá mi, že chýba aj v celospoločenskom kontexte. Pri najlepšej vôli nenachádzam nikoho, kto by vystupoval s takto dobre podloženou, verejne prejavovanou radikalitou. Zároveň je Mančuškovo dielo aj výrazným počinom na poli rozkrývania neuvedomelých mytológií – neustáleho boja s mentálnou lenivosťou, ktorá sa prejavuje najmä v ochote prijímať veci ako dané,“ hovorí v autorskej explikácii režisér Štěpán Pech. Anglický názov dokumentárneho filmu – You will never see it all... odkazuje na Mančuškovo dielo z roku 2003, Chybění zase na autorskú knihu, ktorú Mančuška vydal v spolupráci s teoretikom Vítom Havránkom v roku 2007 vo vydavateľstve tranzit.cz.

Film vznikol v česko-slovenskej koprodukcii, českým producentom je Marek Dusil (Mannschaft) a slovenskou producentkou Anna Mach Rumanová (filmsomnia). Koproducentmi sú aj Česká televízia a RTVS. „Zaujala ma miera režisérovho ponoru do Mančuškovho diela a života a zámer vytvoriť formálne netradičný portrét. Motiváciou pre mňa, samozrejme, bolo aj podieľať sa na filme o umelcovi, ktorého dielo mi imponuje. Zároveň som tento projekt pokladala za výzvu, pretože najmä na Slovensku je Mančuška napriek svojim celosvetovým úspechom takmer neznámym pojmom,“hovorí Rumanová pre Film.sk „Biografický film, tradične rozprávaný od detstva po smrť, je tu prevrátený a odvíja sa v opačnom smere. Tento genealogický ponor je inšpirovaný Mančuškovou divadelnou prácou Reverse play. Verím, že týmto spôsobom, keď sme najskôr konfrontovaní s následkom rozhodnutia a až neskôr s rozhodovaním, sa zdôrazní dôležitý motív Mančuškovho života – vzťah medzi osudom a slobodnou voľbou. Stretávame sa tu so zásadnou, všeobecnou otázkou vo veľmi obnaženej podobe: Nakoľko sme pánmi vlastných životov a nakoľko o nich rozhodujú vplyvy, ktoré sú úplne mimo našej kontroly? Oproti tradičnému chronologickému usporiadaniu sa v tomto poňatí dostáva viac do popredia participácia diváka. Kladie naň väčšie nároky, ale zároveň mu dáva viac slobody. Vyznenie postavy Jána Mančušku vyvstane až ex-post, v obraze založenom na divákovej mentálnej práci,“ vysvetľuje svoju koncepciu v explikácii režisér Pech. „Myslím, že Štěpánovi sa do veľkej miery podarilo predstaviť Jánov spôsob tvorenia, žitia a uvažovania, a zároveň tieto postupy dokázal využiť, resp. autorsky spracovať vo filmovom rozprávaní. Film má mnoho vrstiev, nie je to portrét v klasickom zmysle slova. Otvára napríklad tému traumy, alebo otvorene a bez pátosu hovorí o tabuizovanej téme smrti,“ dopĺňa Rumanová. Hudbu k filmu skomponoval Jonatan Pastirčák a zvuk mal na starosti Michal Horváth. 

Chýbanie (Chybění, r. Štěpán Pech, Česko/Slovensko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET: 138 000 eur, (Podpora z Audiovizuálneho fondu 19 125 eur) RTVS (6000 eur + vecný vklad 288,72 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

Barbora Nemčeková
foto: filmsomnia

Lesnému vrahovi do hlavy nevidno

Zvíťazil v televíznej vedomostnej hre, za peniaze si kúpil zbraň. Jeho príbeh sa premlel médiami a on sa zapísal do českých dejín ako jeden z najznámejších sériových vrahov. Český režisér Radim Špaček nasleduje jeho životnú púť vo svojom novom filme Lesný vrah, ktorý si teraz môže pozrieť aj slovenské publikum.

„Ten prípad pred niekoľkými rokmi rozrušil širokú verejnosť. Po českých a moravských lesoch sa pohyboval muž, ktorý náhodne zabíjal. Na Morave zastrelil starší manželský pár, v Čechách osamoteného chodca. Prípad tzv. lesného vraha fascinoval a desil. Nikto nepoznal vrahov motív. A les, ktorý je cieľom mnohých českých výletníkov, sa stal nebezpečným miestom,“ opisuje v explikácii pre Audiovizuálny fond scenárista filmu Zdeněk Holý. Filmový príbeh Viktora Kalivodu, ktorý si vyslúžil prezývku lesný vrah, sa začína niekedy rok pred jeho zatknutím a končí sa jeho pokusmi o samovraždu a skonom vo väzení. V súlade s tým, že Kalivoda odmietal vypovedať o motivácii svojich činov, pojali autori projekt ako minimalistický film. „Tento vysoko umelecký a tiež oceňovaný žáner sa spravidla sústreďuje na jednu až dve postavy, ktoré sleduje s až fyzickou blízkosťou, pritom však nikdy neukáže ich motiváciu. Filmy rozprávané týmto spôsobom vyvolávajú atmosféru napätia sprevádzanú pocitmi ohrozenia a úzkosti. Diváci sú neustále s postavou, o ktorej toho však veľa netušia, a vytvárajú si hypotézy nestále ako preludy. Nechceme konanie lesného vraha ozrejmiť, chceme sa k nemu len priblížiť, postaviť ho pred divákov ako znepokojujúcu otázku, ktorá by sa im ešte dlho pripomínala,“ hovorí Holý. 

„Lesný vrah nás zaujal svojím presahom do žánru true crime. Režisér Radim Špaček má na konte niekoľko úspešných filmov a seriálov ako Putá alebo Tiene v hmle, čo nás presvedčilo o tom, že dodá Lesnému vrahovipráve to, čo žáner potrebuje,“ hovorí pre Film.sk slovenský koproducent Peter Badač z BFILM. Režisér Špaček priznáva, že pre neho bolo dôležité sústrediť sa v prvom rade na herecké výkony, vizuálnu zložku a výber prostredí. „Do hlavnej postavy som vybral celkom neznámeho herca Michala Balcara, ktorý síce nie je skutočnému vrahovi Kalivodovi nijak podobný, ale na prvý pohľad ma zaujal svojimi očami. Ich pohľad je zvláštnym spôsobom nepreniknuteľný a znepokojujúci. Ako je známe, Kalivoda sa nikomu nezveril s motívom svojich činov, čo rešpektuje aj scenár, a postavu vraha tvaruje ako chladnú bytosť bez prejavov emócií. Nepreniknuteľnosť je to slovo, ktoré by mal mať divák pri sledovaní filmu na jazyku, a verím, že Balcarov angažmán je správna voľba. Pri kastingu som bol fascinovaný jeho suverénnym prejavom, ktorým i pri voľbe totálne minimalistických prostriedkov dokázal navodiť pocit, že má všetko pod kontrolou a všetkým, s ktorými komunikuje, dáva najavo akési ironické pohŕdanie,“ píše vo svojej explikácii režisér. 

Za kameru sa postavil Oleg Mutu. Tvorcovia ho oslovili aj preto, lebo sa film mal nakrúcať v dlhých záberoch, čo je prednosťou jeho filmov. Mutu spolupracoval s Christianom Mungiu na filme 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni či s ďalšími známymi režisérmi ako Sergej Loznica či Tomasz Wasilewski. Zo slovenských filmárov sa na Lesnom vrahovi podieľal architekt Martin Kotúček a kostýmová výtvarníčka Janka Kočišová. Časť nakrúcania prebiehala aj na Slovensku v Bratislave, Pezinku, Novej Lehote a v Telgárte pri Chmarošskom viadukte.

Lesný vrah (Lesní vrah, r. Radim Špaček, Česko/Slovensko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU 904 500 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 97 875 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY DCP, mp4. Nosiče, na akých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: DCP, digital

Zuzana Sotáková
foto: BFILM