Do sveta filmu vstúpila ako 17-ročná v úlohe emancipovanej a zmyselnej Jany z Uhrovho Slnka v sieti (1962), keď prvý rok študovala herectvo na bratislavskej VŠMU. Pôsobila nielen vo filme, ale aj v televízii a bola členkou viacerých divadelných súborov. Má skúsenosti z dabingu a dokonca i z politiky. Oľga Šalagová v júni oslávi 80 rokov.

Oľga Šalagová sa narodila v Trnave do liberálnej rodiny, kde sa slobodne diskutovalo aj na politické témy. Matka, ktorá mala chorobu srdca a zomrela, keď mala Šalagová len 19 rokov, ju nielen viedla k samostatnosti, ale ju aj podporovala v rozvíjaní talentu. Otec, ktorý bol do roku 1944 spolupracovníkom guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, po vyjadrení nespokojnosti s novou politickou orientáciou Československa po roku 1948 pracoval ako robotník, no udržal si slobodomyseľného ducha. Účinkovanie v Slnku v sieti Oľge Šalagovej prinieslo nielen úspech, ale aj dočasný tvorivý dištanc, keďže film svojou metaforickosťou neulahodil prvému tajomníkovi ÚV KSS Karlovi Bacílkovi. 

Po štúdiu na VŠMU, kde bol jej ročníkovým pedagógom Mikuláš Huba a spolužiakmi Stanislav Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík, zostala pôsobiť v Bratislave, v kabaretnej Tatra revue. Tesne predtým sa opäť vrátila aj pred kameru – hoci najskôr tú televíznu: hrala v dvojdielnom televíznom filme Mŕtvi nespievajú (1965) v réžii Andreja Lettricha a v snímke Kubo (1965, r. Martin Ťapák). Až v roku 1966 jej Štefan Uher zveril vedľajšiu úlohu v Panne Zázračnici. V rovnakom roku hrala aj v Tangu pre medveďa Stanislava Barabáša a tesne pred sovietskou okupáciou v roku 1968 vznikol aj poviedkový film Dialóg 20 40 60, kde Šalagová dostala vedľajšiu ženskú úlohu po boku Jeana-Pierra Léauda v poviedke Jerzyho Skolimowského. 

Po týchto hereckých kreáciách a po postupnom prenikaní Šalagovej aj do susednej Viedne ju vo filme opäť na niekoľko rokov čakal dištanc. V rokoch 1968-1972 bola členkou nitrianskeho divadla. Tu nielenže zakúsila dobré vzťahy v súbore, ale čakali na ňu aj podnetné dramatické postavy. Neskôr pôsobila znova v Bratislave ‒ v Poetickom súbore Novej scény. 

Na televíznej obrazovke sa opäť objavila v seriáli Adam Šangala (1972). Účinkovala v ňom spolu s Ivanom Palúchom, ktorý stvárnil titulnú mužskú rolu a ktorý takisto po výnimočných filmoch zo 60. rokov začiatkom normalizácie pocítil, čo je to trest za medzinárodný úspech. Šalagová stelesnila aj výrazné ženské postavy vo filmoch Martina Hollého Hriech Kataríny Padychovej (1973) a najmä Horúčka (1975). Štefan Uher ju po rokoch opäť obsadil do svojho filmu Kamarátky ( 1979). Hrala aj vo viacerých detských filmoch, napríklad v koprodukčnom fantazijnom filme Dušana Vukotića Siedmy kontinent (1966), v Plichtovej snímke Cézar a detektívi (1967), neskôr aj v Solanovom filme A pobežím až na kraj sveta, v detskom muzikáli Guľočky (1982) či v Jakubiskovej frankensteinovskej rozprávke Pehavý Max a strašidlá (1987).

Šalagová sa už v 60. rokoch začala venovať aj dabingu, keď nahovorila niektoré postavy v domácich filmoch. Neskôr sa venovala najmä dabingu zahraničných filmov. Divadlo podľa svojich slov opustila v roku 1991, no ako spievajúca herečka si ešte po roku 2000 zahrala napríklad matku predstavenú v muzikáli Mníšky 2: Milionárky a účinkovala tiež v muzikáli Hriešny tanec.

V roku 1994 vstúpila Oľga Šalagová na niekoľko rokov aj do politiky, keď sa ako nominantka Združenia robotníkov Slovenska stala štátnou tajomníčkou na ministerstve kultúry. No keďže sa nevedela stotožniť s tým, ako rezort viedol vtedajší minister Ivan Hudec, ani s tým, že filmové ateliéry na Kolibe napokon skončili v súkromných rukách, v júli 1996 z ministerstva odišla. 

Oľga Šalagová patrí nielen k filmovým ikonám, ktoré v sebe spájajú temperament so senzuálnosťou, ale aj ku komentátorkám a kritičkám kultúrneho diania na Slovensku. Naposledy sa ostro ohradila voči názvu národných filmových cien Slnko v sieti i voči slávnostnému ceremoniálu ich odovzdávania, ktorý sa tento rok niesol v znamení oslavy slovenskej kinematografie a významu Audiovizuálnemu fondu: „Sladkobôľne, úsmevné, gýčové a infantilné odovzdávanie cien à la Hollywood, nemá so slovenským filmom Slnko v sieti nič blízke. Verím, že sa ešte žijúci tvorcovia filmu pripoja k môjmu protestu proti zneužitiu umeleckého názvu Slnko v sieti,“ napísala v liste adresovanom ministerstvu kultúry i redakcii Film.sk.

mf
foto: archív SFÚ/Judita Csáderová – Dialóg 20 40 60 (1968) – Oľga Šalagová a Jean-Pierre Léaud v poviedke Jerzyho Skolimowského. 

Text: mf

Foto: archív SFÚ/Judita Csáderová – Dialóg 20 40 60 (1968) – Oľga Šalagová a Jean-Pierre Léaud v poviedke Jerzyho Skolimowského. 

Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom, pracoval v rôznych slovenských divadlách a príležitosti dostal aj vo filme. Narodil sa 8. júna pred 120 rokmi.

Jeho otcom bol spisovateľ, dramatik a evanjelický farár Jozef Hollý, o. i. autor hier ako Kubo či Geľo Sebechlebský, jeho synom zase režisér Martin Hollý. Počas vojny pracoval pre monopolnú filmovú spoločnosť Nástup, kde sa mal špecializovať na farebný film a mal realizovať jej najambicióznejší projekt, nedokončený, asi dvadsaťminútový hraný folklórny film Hanka sa vydáva. Vznikal podľa scenára jeho sestry Eleny Holéczyovej. (O projekte detailne píše Petra Hanáková v čerstvo vydanej knihe Máme svoj film!) Hollého druhá sestra Božena Abrhámová bola matkou známeho českého herca Josefa Abrháma. 

Martin Hollý ml. svojho otca obsadil do úlohy krčmára vo svojom celovečernom debute Havrania cesta (1962). Martin Hollý st. ako herec vystupoval aj v ďalších slovenských filmoch – ako člen Jánošíkovej družiny si zahral už vo Fričovom Jánošíkovi (1935), objavil sa aj v snímkach Trio Angelos (r. Vladimír Bahna, 1957), Zemianska česť (r. Vladimír Bahna, 1957), Na pochode sa vždy nespieva... (r. František Kudláč, 1960), Bratia (r. Andrej Lettrich, 1961) či Námestie svätej Alžbety (r. Vladimír Bahna, 1965). V oscarovom Obchode na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965) si zahral účtovníka Imra Kuchára. 

Rodák z Moravského Lieskového za na začiatku svojej profesionálnej dráhy živil ako úradník. V 20. rokoch minulého storočia pôsobil ako organizátor, herec, režisér a dramaturg v Divadelnom krúžku Jozefa Hollého v Novom Meste nad Váhom, ktorý založil. V nasledujúcom desaťročí sa jeho pôsobiskom stal košický rozhlas, kde pracoval ako režisér, herec, hlásateľ, reportér i redaktor. V rokoch 1938 – 1940 bol režisérom v bratislavskom rozhlase. Je autorom niekoľkých desiatok rozhlasových hier. V košickej Matici oživil aj tamojšiu divadelnú činnosť. 

Po vojne bol s dvojročnou prestávkou, keď pôsobil ako režisér a riaditeľ divadla v Nitre, až do roku 1958 režisérom martinského divadla. Nasledoval post umeleckého riaditeľa v divadle v Žiline, kde v roku 1965 zomrel vo veku 61 rokov. Ako režisér hosťoval aj vo viacerých oblastných divadlách. 

Ako uvádza Encyklopédia dramatických umení Slovenska, prevzaté predstavenie jeho inscenácie Sedliacka láska(1957) z martinského divadla patrilo medzi prvé dramatické programy slovenskej televízie. Režíroval tiež viaceré televízne adaptácie divadelných hier či pôvodnú televíznu hru Chlapec s loptou (1960).

mak

Martin Hollý st.

Martin Hollý starší bol režisérom aj hercom, pracoval v rôznych slovenských divadlách a príležitosti dostal aj vo filme. Narodil sa 8. júna pred 120 rokmi.

Jeho otcom bol spisovateľ, dramatik a evanjelický farár Jozef Hollý, o. i. autor hier ako Kubo či Geľo Sebechlebský, jeho synom zase režisér Martin Hollý. Počas vojny pracoval pre monopolnú filmovú spoločnosť Nástup, kde sa mal špecializovať na farebný film a mal realizovať jej najambicióznejší projekt, nedokončený, asi dvadsaťminútový hraný folklórny film Hanka sa vydáva. Vznikal podľa scenára jeho sestry Eleny Holéczyovej. (O projekte detailne píše Petra Hanáková v čerstvo vydanej knihe Máme svoj film!) Hollého druhá sestra Božena Abrhámová bola matkou známeho českého herca Josefa Abrháma. 

Martin Hollý ml. svojho otca obsadil do úlohy krčmára vo svojom celovečernom debute Havrania cesta (1962). Martin Hollý st. ako herec vystupoval aj v ďalších slovenských filmoch – ako člen Jánošíkovej družiny si zahral už vo Fričovom Jánošíkovi (1935), objavil sa aj v snímkach Trio Angelos (r. Vladimír Bahna, 1957), Zemianska česť (r. Vladimír Bahna, 1957), Na pochode sa vždy nespieva... (r. František Kudláč, 1960), Bratia (r. Andrej Lettrich, 1961) či Námestie svätej Alžbety (r. Vladimír Bahna, 1965). V oscarovom Obchode na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965) si zahral účtovníka Imra Kuchára. 

Rodák z Moravského Lieskového za na začiatku svojej profesionálnej dráhy živil ako úradník. V 20. rokoch minulého storočia pôsobil ako organizátor, herec, režisér a dramaturg v Divadelnom krúžku Jozefa Hollého v Novom Meste nad Váhom, ktorý založil. V nasledujúcom desaťročí sa jeho pôsobiskom stal košický rozhlas, kde pracoval ako režisér, herec, hlásateľ, reportér i redaktor. V rokoch 1938 – 1940 bol režisérom v bratislavskom rozhlase. Je autorom niekoľkých desiatok rozhlasových hier. V košickej Matici oživil aj tamojšiu divadelnú činnosť. 

Po vojne bol s dvojročnou prestávkou, keď pôsobil ako režisér a riaditeľ divadla v Nitre, až do roku 1958 režisérom martinského divadla. Nasledoval post umeleckého riaditeľa v divadle v Žiline, kde v roku 1965 zomrel vo veku 61 rokov. Ako režisér hosťoval aj vo viacerých oblastných divadlách. 

Ako uvádza Encyklopédia dramatických umení Slovenska, prevzaté predstavenie jeho inscenácie Sedliacka láska(1957) z martinského divadla patrilo medzi prvé dramatické programy slovenskej televízie. Režíroval tiež viaceré televízne adaptácie divadelných hier či pôvodnú televíznu hru Chlapec s loptou (1960).

mak
foto: archív SFÚ

Terézia Kronerová-Hurbanová bola herečka a manželka Jozefa Kronera. Narodila sa pred 100 rokmi v Gajaroch. 

„Škála jej realistického hereckého prejavu osciluje medzi hrdinsko-lyrickými a komediálnymi polohami,“ charakterizovala ju Encyklopédia dramatických umení Slovenska. V roku 1943 absolvovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po škole strávila jednu sezónu v Nitre, odkiaľ v roku 1945 prešla do martinského divadla, kde pôsobila až do roku 1956. Práve tu spoznala tu Jozefa Kronera, za ktorého sa počas pôsobenia v Martine vydala. Vraj sa do nej zaľúbil, keď spolu účinkovali v Kubovi. V roku 1956 obaja odišli z Martina do činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. 

„V Martine hrala také veľké postavy, ako napríklad Candidu, Mašu v Troch sestrách, Vojnarku, ale i Desdemonu a nezabudnuteľnú Aničku v Kubovi. Mrzí ma, že v Bratislave už tak nezažiarila ako v martinskom divadle, kde sme istého času boli obaja hviezdami,“ spomínal Kroner v knihe Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Osud tak chcel. „Terka naozaj stratila viacero hlavných úloh, ktoré hrala v Martine. V SND bola iná rivalita, väčší boj o každú postavu, nieto ešte o hlavnú. Nehovoriac o tom, že v divadelných hrách je obvykle viac mužských postáv a menej príležitostí pre ženy... Chybu sme asi urobili hneď na začiatku, keď sme súhlasili, že Terka bude v SND hrávať menšie postavy a robiť záskoky, čo mala aj v zmluve. S tým som nemal súhlasiť predovšetkým ja, pretože v Martine bola pani herečka. Možno sme nemuseli trvať ani na tom, aby aj ona hrala v SND, dobrým divadlom už vtedy bola i Nová scéna. Do SND nás oboch prehovoril vtedajší riaditeľ Ivan Turzo, ktorý bol predtým riaditeľom divadla v Martine,“ vysvetlil Kroner. 

V SND herečka pôsobila až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1990. Okrem divadelných dosiek dostala tiež viacero príležitostí v televízii a vo filme. Objavila sa v snímkach Dáždnik svätého Petra (r. Vladislav Pavlovič, Frigyes Bán, 1958), Ivanov (r. Jozef Budský, 1963), Výhybka (r. Ján Lack,o, 1963), Oko za oko (r. Jozef Zachar, 1965), Živý bič (r. Martin Ťapák, 1966), Stopy na sitne (r. Vladimír Bahna, 1968), Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973), Červené víno (r. Andrej Lettrich, 1976). Objavila sa aj vo viacerých filmoch Martina Hollého Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi (1974), Právo na minulosť (1989).

Účinkovala aj v televízii – Dvorné dámy (r. Tibor Rakovský, 1967), Hernani (r. Pavol Haspra, 1967), Slávna chvíľa tichého života (r. Peter Mikulík, 1973) Páva (r. Ľubomír Fifik, 1976), Druhá láska (r. Pavol Haspra, 1977), Bičianka z doliny (r. Jozef Zachar, 1981), Pád hore (r. Cyril Valšík, 1982), Pred sviatkami (r. Ľubomír Vajdička, 1985), seriál Slovácko sa nesúdi (r. Petr Tuček, 1975 – 1984). Účinkovala aj v televíznom dokumentárnom portréte Trate života Jozefa Kronera (1987), ktorý o jej mužovi nakrútil režisér Fero Fenič. 

Okrem toho pomáhala manželovi s organizovaním jeho programu. „Terka na svoj post ženy v úzadí nikdy nepovedala ani slovo, aj keď viem, že jej to nebolo vždy jedno. Práve preto som svoje úspechy vždy pokladal aj za jej úspechy,“ vravel Jozef Kroner v knihe Osud tak chcel. Terézia Kronerová-Hurbanová zomrela 15. 6. 1999 po ťažkej chorobe. „Činohra SND a kultúrna verejnosť stráca v Terézii Kronerovej-Hurbanovej skromného človeka s úprimným srdcom umelca,“ lúčilo sa s herečkou vtedy divadlo. 

mak, oj
foto: archív SFÚ