„Ked tu nebude to Slnko v síci, tak sme v rici“

Je 26. apríl, pol deviatej večer. „Slúžka“ Dana Droppová vezie na vozíku „invalida“ Gregora Hološku – obaja sú v slávnostnom večernom odeve – po chodbách budovy Slovenského rozhlasu, aby sa dostali do sály, kde sa koná ceremoniál odovzdávania národných filmových cien Slnko v sieti. Rozprávajú sa a Hološka vysloví vetu, ktorá nám (trochu podvratne) poslúžila ako titul tohto článku.

Tri šťastné trinástky

Slávnostný večer sa konal pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej (prítomnej na ceremoniáli) a primátora Bratislavy Matúša Valla, moderoval ho Bruno Ciberej. Pripomenul, že prvý raz sa Slnko v sieti udeľovalo v roku 2004, a keďže spočiatku bol interval dvojročný, máme tu aktuálne 13. ročník tohto podujatia. Súťažilo v ňom v 18 kategóriách 34 diel, najviac nominácií – po 13 – mali filmy Invalid Jonáša Karáska a Slúžka Mariany Čengel Solčanskej.

Ako prvé sa odovzdávali ocenenia za herecké výkony vo vedľajšej úlohe. V mužskej kategórii ho získal Zdeněk Godla za postavu Gaba v čiernej komédii Invalid, v ženskej Éva Bandor za postavu Márie v dráme Moc (r. Mátyás Prikler). Herečka v nej stvárnila matku, ktorej zastrelia syna – ide o nešťastnú náhodu, ale s politickým pozadím –, a tak cenu symbolicky venuje matkám Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Slnko v sieti za scenár získal Miro Šifra za film Úsvit (r. Matěj Chlupáček). Najlepším architektom – scénografom sa stal Tomáš Berka za film Slúžka.

Sloboda, empatia, citlivosť sú dôležité

Ocenenie za najlepšie kostýmy získala Katarína Štrbová Bieliková za film Slúžka. „Pre mňa je tento film o tom, aké tragické je žiť v neslobode, nemôcť sa prejaviť a nemôcť žiť podľa svojich predstáv. Sloboda je jednou z najdôležitejších vecí, ktorú si musíme chrániť, a preto dúfam, že aj naďalej budeme môcť tvoriť na Slovensku slobodne,“ povedala Štrbová Bieliková. Aj ocenenie za najlepšie masky putuje k Slúžke, do rúk Martina Blizniaka a Miroslavy Krepsovej. Najlepším animovaným filmom uplynulého roka sa stal Tonko, Slávka a kúzelné svetlo režiséra Filipa Pošivača. Slovenský koproducent Jakub Viktorín (koproducentkou bola aj Pavla Janoušková Kubečková) povedal: „Náš film je o jedenásťročnom Tonkovi, ktorý svieti a je iný, a o tom, že byť iný neznamená byť nemilovaný alebo byť na okraji spoločnosti. Okolo nás sa teraz však dejú veci, keď ľudia, ktorí sa dostali k moci, berú niečo, čo je odlišné alebo čomu nerozumejú, ako niečo nebezpečné. Myslím si, že za získanou mocou iba skrývajú svoj strach a zbabelosť.“ A Filip Pošivač: „Navzdory tomu, čo sa práve teraz deje v slovenskej kultúre a z čoho sme v Čechách veľmi znepokojení, dúfam, že kreatívna spolupráca so slovenskými tvorcami bude pokračovať. Chcel by som využiť príležitosť a verejne podporiť slovenskú občiansku spoločnosť práve za to, že bojuje v mene hodnôt, ktoré sú veľmi dôležité pre moju prácu – je to empatia a citlivosť.“

Bruno Ciberej pripomenul 15. výročie vzniku Audiovizuálneho fondu v „pásme“, ktoré vtipne nazval (na spôsob bulvárnej tlače) Tri mýty o Audiovizuálnom fonde. Číslo 3 vás šokuje. Postupne vyvracal mýty o tom, že AVF podporuje len filmy, len artové filmy a len úzky okruh tvorcov.

Najlepším dokumentárnym filmom sa stala Emília režiséra Martina Šulíka a producentov Dávida Čorbu a Maria Homolku. Ocenenie v televíznej kategórii získala Matematika zločinu režiséra Petra Bebjaka, ktorý minisériu aj produkoval spolu s Ivou K. Jestřábovou a Rasťom Šestákom. Bebjak má vo zvyku nazývať veci pravými menami: „Pekný večer prajem aj všetkým duchovným bezdomovcom, aj ľuďom tvoriacim umenie, ktoré niekto nazýva umením proti ústave alebo umením transsexuálnym alebo zvrhlým, ale pre niekoho toto umenie môže byť inšpiratívne, pretože to je sloboda. Sloboda je aj to, že tu môžem stáť a slobodne povedať, že nesúhlasím s tým, ako vládna garnitúra v súčasnosti funguje, ako šíri nenávisť, strach, dezinformácie, klamstvo, ako arogantne vytvára nepriateľov a snaží sa tak rozoštvať našu spoločnosť. To je cesta k neslobode.“

Martin Huba predstavil jednu z významných osobností slovenského herectva Božidaru Turzonovovú, ktorá si prevzala Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre. V zostrihu jej hereckých úloh zarezonovala veta, ktorú vyslovila ako Ema Destinová vo filme Jiřího Krejčíka Božská Ema: „Je jistá čára, přes kterou člověk nesmí.“

Odvážny hlas Dany Droppovej

Slnko v sieti za najlepšie audiovizuálne efekty si prevzali Michal Křeček a Josefína Jiráňová (Tonko, Slávka a kúzelné svetlo) a v ďalších dvoch kategóriách triumfoval opäť Invalid: autori hudby Matúš Široký a Marcel Buntaj a majster zvuku Viktor Krivosudský. Po tomto bloku ocenení moderátor pripomenul 100. výročia narodenia Jozefa Kronera a Ladislava Chudíka, opäť aj zostrihom ich filmových úloh. Víťazné ťaženie Invalida pokračovalo ocenením za strih pre Mateja Beneša, kým snímka Tonko, Slávka a kúzelné svetlo si pripísala na konto Slnko v sieti za kameramanský výkon pre Denisu Buranovú. Divácku cenu Slnko v sieti získal Invalid. Za tónov skladby Ten zlodej čas v podaní speváčky Denniyah pripomenul galavečer osobnosti audiovizuálneho sveta, ktoré nás opustili za uplynulý rok.

Ocenenie za najlepšiu réžiu si za film Invalid prevzal Jonáš Karásek, ktorý konštatoval, že jednou z tém filmu je arogancia moci a v tomto období sa fikcia priblížila k realite. Ocenenie za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe si za titulnú postavu v Invalidovi odniesol Gregor Hološka, ktorý zdôraznil, že vo filme ide aj o inakosť – v tomto prípade fyzický hendikep – a tá si vyžaduje empatiu a citlivosť. Obdobnú cenu v ženskej kategórii získala Dana Droppová za postavu Anky v Slúžke a z pódia rezonovali jej slová: „Už dlhší čas pociťujem veľkú beznádej a strach, keď sa pozriem, aká budúcnosť asi čaká Slovensko – a nielen v nasledujúcich rokoch, ale aj nasledujúcich dňoch. Je strašidelné, aké absurdné informácie sa dozvedáme, aké rozhodnutia a kroky sa odohrávajú pred našimi očami. Ale verím, že naším konaním a každodenným správaním k sebe navzájom s tým niečo spravíme.“

Invalid, Slúžka či Svetloplachosť?

Z troch filmov nominovaných v kategórii hraný film – popri Invalidovi a Slúžke to bola ešte Svetloplachosť Ivana Ostrochovského – zvíťazil Karáskov Invalid v produkcii Maroša Hečka a Petra Veverku. Ocenenie im odovzdala prezidentka SFTA Katarína Krnáčová, ktorá túto príležitosť využila aj na príhovor filmárskej obci: „Chcem vás vyzvať, aby sme boli k sebe navzájom vľúdni. Podporujme sa navzájom. Tešme sa z úspechov druhých, aj preto, že dnešný úspech jedného môže pomôcť budúcemu úspechu toho druhého. Upevňujme aj naďalej svoju komunitu, zveľaďujme vzťahy, ale aj férové podmienky na našu prácu, lebo len vtedy, keď budeme jednotní, budeme dostatočne silní, aby sme dokázali ochrániť umenie ako súčasť našej kultúry a najmä ubrániť potrebnú slobodu tvorby a slobodu slova a tým zachovať existenciu a rast aj slovenského filmu. Kolegovia a kolegyne z Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia, Fondu na podporu kultúry národnostných menšín a najmä z RTVS, aj Slovenská filmová a televízna akadémia stojí pri vás.“

Ceremoniál (podľa scenára Tomáša Dušičku a Richarda Raimana v Raimanovej réžii) balansoval medzi úsilím o istú dôstojnosť a vážnosť a snahou o odľahčenie a humor (občas trochu silený). Nad oceneniami v niektorých kategóriách možno v údive nadvihnúť obočie, ale také proste boli výsledky hlasovania členov SFTA. No v príhovoroch ocenených často zazneli – museli zaznieť – slová sloboda a nesloboda. Tie ocenenia možno už o rok-dva nebudú také dôležité, nebude až tak záležať na tom, že Invalid ich má sedem a Slúžka štyri. Ale to, v akej miere (ne)slobody budeme žiť, bude aj pre umeleckú tvorbu vrátane audiovizuálnej nesmierne dôležité. Aby sa nestalo, že „v rici“ bude nielen Slnko v sieti, ale aj sloboda tvorby.

Držitelia Národnej ceny Slnko v sieti za rok 2023 

Najlepší hraný film
Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

Najlepší dokumentárny film
Emília
REŽISÉR Martin Šulík
PRODUCENT Dávid Čorba, Mario Homolka

Najlepší animovaný film
Tonko, Slávka a kúzelné svetlo
REŽISÉR Filip Pošivač
PRODUCENTI Jakub Viktorín, Pavla Janoušková Kubečková

Najlepšia filmová réžia
Jonáš Karásek
FILM Invalid

Najlepší filmový scenár
Miro Šifra
FILM Úsvit

Najlepší kameramanský výkon
Denisa Buranová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší filmový strih
Matej Beneš
FILM Invalid

Najlepší filmový zvuk
Viktor Krivosudský
FILM Invalid

Najlepšia filmová hudba
Matúš Široký, Marcel Buntaj
FILM Invalid

Najlepší architekt - scénograf
Tomáš Berka
FILM Slúžka

Najlepšie kostýmy
Katarína Štrbová Bieliková
FILM Slúžka

Najlepšie masky
Martin Blizniak, Miroslava Krepsová
FILM Slúžka

Najlepšie vizuálne efekty
Michal Křeček, Josefína Jiráňová
FILM Tonko, Slávka a kúzelné svetlo

Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe
Dana Droppová
FILM Slúžka

Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe
Éva Bandor
FILM Moc

Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe
Gregor Hološka
FILM Invalid

Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe
Zdeněk Godla
FILM Invalid

Najlepší televízny film / miniséria / seriál
Matematika zločinu
REŽISÉR Peter Bebjak
PRODUCENTI Iva K. Jestřábová, Rasťo Šesták, Peter Bebjak

Výnimočný prínos slovenskej audiovizuálnej kultúre
Božidara Turzonovová

Divácka cena Slnko v sieti
Invalid
REŽISÉR Jonáš Karásek
PRODUCENTI Maroš Hečko, Peter Veverka

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: SFTA/Zdenko Hanout

Oberhausen 70: Politika a Šport

V Oberhausene sa v dňoch 1. – 6. 5. uskutočnil jubilejný 70. ročník Medzinárodného festivalu krátkych filmov. Jedno z najstarších európskych filmových podujatí už od jeho vzniku neustále a v rôznych podobách určujú dve hlavné ideové a tematické jadrá, ktoré aj vo filme ideálne vyjadrujú schopnosť človeka spájať sa i rozdeľovať.

Od jeho vzniku v roku 1954 charakterizuje festival v Oberhausene nielen prvotné edukatívne (cesta k vzdelaniu) a politické – povedané s Brankom „aktívne koexistenčné“ – ľavicové nastavenie (cesta k susedom), ale aj ďalšie postoje, manifestácie či konfrontácie, ktoré mu pravidelne prinášajú nové označenia a výčitky. Najprv „červený“ festival sa na začiatku 60. rokov stal tribúnou mladých proti prežitému kinu otcov. Čelil útokom katolíckej cirkvi, zmenil sa na miesto odporu voči prejavom mocenského obmedzovania slobody tvorby. A postpandemická súčasnosť ho stavia opäť pred nové hrozby. Nejde len o ďalšiu nálepku, keď sa pre svoj prejav solidarity Izraelu po útoku Hamásu zo 7. októbra 2023 stal festivalom „sionistickým“ a časť tvorcov i distribútorov sa preto odhlásila z programu. Podľa riaditeľa festivalu Larsa Henrika Gassa ide o signál ďalekosiahlejšej krízy kultúrnych podujatí. Formát nielen tohto západonemeckého festivalu, ktorý sa zrodil zo skúsenosti svetových vojen a fašizmu, čelí opäť tlaku. Ako sám v pripomenul, mosty ani cesty k susedom už nemajú prednosť. Vníma odklon od podujatí ako platforiem otvoreného myslenia, dialógu a sebareflexie, kde sa diskutovalo predovšetkým o rôznosti umenia, autorstva, estetických názorov. Smerujeme k akciám určeným len pre „svojich“ (cancel culture), kde si potvrdíme pohľad na svet, resp. na „mclarenovských“ susedov. Aj pre tieto otázky sa jedným z najnavštevovanejších a názorovo najostrejších podujatí festivalu stali konferencia a séria diskusií pod názvom Kultúra a verejnosť, časť z nich venovaná téme Prečo festivaly? .

Napriek napätej atmosfére sporu o formách prejavovania podpory či angažovanosti sa zrejme najviditeľnejšou časťou festivalového programu, ktorá priťahovala pozornosť divákov späť k filmu, stala retrospektívna tematická sekcia Šport vo filme. Vcelku unikátne sa venovala histórii druhého, o niečo menej známeho filmového podujatia v meste – Dňom športového filmu. Tento medzinárodný filmový a televízny festival, iba vo vedení prepojený s festivalom krátkych filmov, vznikol v roku 1968 a každé dva roky sa konal len do roku 1977. Uvádzal filmy, ktoré sa najrôznejším spôsobom venovali športovej tematike, slávnym i neslávnym športovcom (trénerom), športoviskám, diváctvu ale i ďalším kontextom (politické zneužívanie športu). Hlavný program pozostával z piatich blokov, ktoré tvorilo spolu 26 filmov. Výber z obdobia od 60. rokov po súčasnosť tvorili hlavne európske produkcie (víťazné filmy z jednotlivých ročníkov), doplnené filmami z USA, Kanady, Brazílie, Libanonu či Izraela. Rozhodne nešlo len o záznamy zápasov, gólov, bodov, sekúnd. Nielen moju tendenciu podceňovať tento typ filmovej tvorby okamžite zrušili veľmi vtipne komentované a svižne strihané výpovede, akou sú napríklad českí Gladiátori XX (1967) Františka Papouška. Estetiku športového filmu rozvíjalo experimentovanie so záznamom pohybu (točenie kamery, rýchlosti záznamu, teleobjektívy), v rôznych prostrediach (Vodné pólo, r. Bruno Kalačić, 1969). Mnohé športové filmy sprevádzala výnimočná hudba, Serge Gainsbourg prispel do Anatómie pohybu (1967) Françoisa Moreuila alebo Mother of Invention do Jazdy o život (1966) Robina Sprya. Hypnotická hudba Popol Vuh dotvárala atmosféru zrejme najkomplexnejšieho športového filmu vo výbere – Veľkej extázy drevorezbára Steinera (1974) od Wernera Herzoga. V portréte švajčiarskeho génia skokov (skôr letov) na lyžiach Waltera Steinera vidíme okrem spomaľovania záberov, stop záberov, záberov z diaľky, detailov v letku, aj samotného režiséra, ktorý nás sprevádza filmom v role televízneho moderátora športových prenosov a komentuje aj uvedené filmové prostriedky, cieľ ich využitia, vlastnú snahu zachytiť momenty koncentrácie (Steiner lietal vždy s otvorenými ústami) či body zlomu (skoky za hranicu istého pádu, prežitia).

Napriek tohtoročnej dominancii politiky a športu ostáva pre Oberhausen stále kľúčové bohatstvo filmových zážitkov. V súťažiach, v mnohých archívnych sekciách (re.selected) alebo v kolekciách z fondov známych distribútorov (Arsenal, Sixpackfilm). Príkladne to opäť ilustrovalo švédske Filmforum, keď pripomienkou Diagonálnej symfónie (1924) Vikinga Eggelinga oslávilo 100. výročie zrodu švédskeho experimentálneho filmu. Namiesto rozporu, kde film vznikol a komu patrí, tu išlo len o samotné umelecké dielo.

mk
foto: Kurzfilmtage Oberhausen – Veľká extáza drevorezbára Steinera (1974)

Do starých múrov za mladými filmami

Krakov patrí k mestám, ktoré hostia roky najrozličnejšie festivaly a film nie je výnimkou. Sedemnásty ročník MFF Nezávislej kinematografie Mastercard OFF Camera (26. 4. – 5. 5.) tentoraz prebiehal za mimoriadne slnečného počasia, čo potešilo najmä tých, ktorí okrem normálnych kín sledovali filmy aj v troch vonkajších priestoroch. 

Už 280 bodov programu naznačuje, že Krakov žil umením naplno – z toho bolo 183 projekcií a festival ponúkol skoro 100 filmov z celého sveta. O záujme, najmä mladého publika, svedčili zaplnené a vypredané projekcie. Centrum starého Krakova bolo vyobliekané festivalom, výzdobou upozorňovalo na mimoriadnu udalosť. Najdôležitejšie boli filmy a ich účasť v jednotlivých súťažiach.

V hlavnej súťaži Vytýčenie cesty získal Krakovskú filmovú cenu Andrzeja Wajdu pre tvorcov prvých, resp. druhých filmov, dotovanú sumou 25 000 dolárov, film Power Alley (Brazília, Francúzsko, Uruguaj, 2023). Príbeh 17-ročnej basketbalistky, ktorá sa necíti na to, aby sa už stala matkou, je zároveň sociologickou sondou do súčasnej brazílskej spoločnosti, poukazuje na dôležitosť priateľstva, silu kolektívu. Brazílska režisérka Lillah Halla svojím príhovorom a témou prerušenia tehotenstva vzbudila záujem prítomných divákov, pretože podobné problémy riešia aj v Poľsku . 

Desať debutov, resp. druhých filmov v hlavnej súťaži, si už pred uvedením v Krakove získalo meno vo svete filmu, lebo boli súčasťou takých festivalov ako Toronto, Locarno, Rotterdam, Karlove Vary, Sundance či Cannes a niektoré z nich tam získali aj ceny. Medzi súťažnými snímkami boli 78 Days (Srbsko, 2024, r. E. Gašić) – formálne originálny príbeh dospievania troch sestier počas masového bombardovania Srbska vojskami NATO v roku 1999; Empty Nets (Nemecko, Irán, 2023, r. B. Karamizade), kde v súčasnej iránskej spoločnosti nie je dopriate láske dvoch mladých ľudí z rôznych spoločenských svetov; Forever, Forever (Ukrajina, Holansko,2023, r. A. Buryachkova), kde sa v 90. rokoch minulého storočia primitívnosť postkomunistického času premieta do životov dievčaťa a jej dvoch spolužiakov a ľúbostnýtrojuholník je nebezpečnou hrou... 

Najpoužívanejší pojem 21. storočia, projekt, má tentoraz vylepšiť situáciu žien a ich reprodukčné schopnosti v menej rozvinutých krajinách, ibaže sa to celé trochu zvrhne – o tom decentne rozpráva film The Hypnosis (Švédsko, Nórsko, Francúzsko, 2023, r. E. De Geer). Paradise is Burning (Švédsko, Taliansko, Dánsko, Fínsko, 2023, r. M. Gustafson) zaznamenáva prázdninové šantenie troch sestier bez prítomnosti matky v dome, o ktoré sa začne zaujímať sociálka – jej intervencia by znamenala rozdelenie sestier a ich umiestnenie v náhradných rodinách, a to za žiadnu cenu nechce dopustiť najstaršia, 16-ročná Laura. Jej mladšie sestry, 12-ročná Mira a 7-ročná Steffi, skôr pocitovo cítia, že musia držať spolu. Hrdinkou The Quiet Maid (Španielsko, 2023, r. M. Faus) je Ana, ktorá pricestovala z Kolumbie, aby pracovala ako pomocnica v domácnosti v luxusnej vile v španielskej Costa Brava. Z pokornej slúžky sa postupne stáva bojovníčkou, ktorá chce viac pre seba. Prišla v noci (Česko, 2023, r. J. Vejnár, T. Pavlíček) – film známy aj v našich končinách – zobrazuje pokojný život mladého manželstva do chvíle, kým sa neobjaví raz v noci matka manžela, ktorá sa nechystá odísť. Psychologicky prepracovaným príbehom filmu Silent Roar (Spojené kráľovstvo, 2023, r. J. Barrington) je hľadanie istôt mladého surfera Donda po smrti otca v konfrontácii s malou spoločnosťou, kde prebýva aj jeho priateľka Sas. 

Porota FIPRESCI, ktorej som bol na festivale členom, ocenila snímku s univerzálnou výpovednou hodnotou: Next to Nothing (Poľsko, 2023, r. G. Dębowski) je príbehom poľského roľníka Jarka, zvyknutého na tvrdú prácu, ktorého okolnosti postavia na čelo dedinčanov pri konfrontácii s mocou. Film získal cenu za „univerzálne posolstvo a empatické stvárnenie problematiky poľského vidieka, s ktorým sa môžu stotožniť diváci na celom svete, za zručné žánrové prelínanie vo filme a napokon za vynikajúcu viacrozmernú rolu Artura Paczesného, ​​ktorá by mala slúžiť ako brána k veľkej filmovej kariére.“ V súťaži poľských hraných filmov zvíťazil spomedzi desiatich snímok film Imago (Poľsko, Holandsko, Česko, 2023, r. O. Chajdas).

Filmy v hlavnej súťaži festivalu boli profesionálne dobre zvládnuté. Pri charakteristike tvorby som však nútený zopakovať svoje konštatovanie z 10. ročníku krakovského festivalu v roku 2017: „Vo väčšine snímok predstavujú zrkadlový obraz skutočnosti – zlo v rôznych podobách. Túžba po autenticite a identite všeľudských hodnôt akoby sa vytratila. Chýba poetickosť a neraz i ,vyšší princípʻ. Hľadanie mladých filmárov, reflexia nad realitou, je nádejou týchto, baumanovsky povedané, tekutých časov.“ Je to málo, dosť, veľa? Predsa zostávam optimistom.

Ladislav Volko, sociológ a publicista
foto: OFF Camera Krakov/Filip Radwański – Brazílska režisérka víťazného filmu Power Alley Lillah Halla so šekom na 25 000 dolárov.