Hľadajú svoje miesto vo svete

Pod názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa ukrýva trojica krátkych dokumentárnych filmov – Maturanti o maturantoch z Rimavskej Soboty, Swaggiest of the Swaggiest o stredoškolákovi – raperovi z anglického Coventry a Bosphorus Kid o vysokoškoláčke z Istanbulu. Nakrútili ich Martina Buchelová a Debora Pastirčáková a kinopremiéru majú naplánovanú na 6. júna.

Maturanti sú o Kiere a Andrejovi, ktorých rodičia pracujú v zahraničí a oni sa rozhodujú, či po maturite odísť, alebo zostať na Slovensku. Hrdinom Swaggiest of the Swaggiest je talentovaný raper Sebastián, syn emigrantov z Česka a Slovenska. Nechce byť slávny, chce sa stať holičom a mať pokojný život s mamou, s ktorou ušli od násilného otca. Bosphorus Kid je príbehom Azi, ktorá odchádza z rodného mesta študovať do Istanbulu – je pre ňu akýmsi ostrovom slobody.

„Krátke filmy vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu CHIEF, ktorý sa zameriaval na mladých ľudí a ich vnímanie svojej kultúrnej identity. Čiže od začiatku filmy vznikali v istej spojitosti. Napriek tomu, že nakoniec má každý vlastnú tému a formu, zdalo sa nám, že spolu vytvárajú akýsi celistvejší obraz o mladej generácii,“ vysvetľuje pre Film.skDebora Pastirčáková, prečo filmy prídu do kín spoločne. Podľa Martiny Buchelovej filmy vznikali zámerne so spoločnou témou dospievania, ich uvedenie v kolekcii Kam patrím? však neznamená, že nejde o svojbytné tituly. Režisérky si ako protagonistov vybrali ľudí, ktorí majú v sebe určitú úprimnosť k sebe aj ku svetu. „Nikto z nich vyslovene netúžil, aby o ňom či nej vznikol dokument. Myslím, že aj preto majú v sebe všetci istú ľahkosť v tom, ako vo filme pôsobia. Táto vlastnosť ich všetkých spájala,“ prezrádza Buchelová. 

Nakrúcalo sa v Rimavskej Sobote, anglickom Coventry a tureckom Istanbule. „Chceli sme pokryť rôznorodé európske krajiny. Slovensko sme mali najbližšie, tak to bola jednoduchá voľba, v Anglicku bolo výhodou, že sme poznali jazyk, čo je pri nakrúcaní dokumentu celkom praktické, a Turecko bolo zaujímavé tým, že je na pomedzí Európy a Ázie, a tak prináša iný pohľad na ,európskosťʻ,“ hovorí Debora Pastirčáková. „Hoci každý film je z iného prostredia, aj tak každý rieši univerzálnu otázku – kam patrím? To sa týka miesta žitia, práce a hlavne vzťahov. Životný pocit a postoj k svetu každého protagonistu zásadne ovplyvnila rodina. To neznamená, že tí, ktorí majú nejaké problémy s rodinou, sa v živote vzdali, to vôbec nie, ale vzťah s rodinou je zásadný,“ dopĺňa ju Martina Buchelová. „Filmy spája otázka hľadania svojho miesta vo svete a pocitu domova v čase dospievania, pričom každý ukazuje iný kultúrny kontext,“ nadväzuje Pastirčáková. „Bolo zaujímavé vidieť, ako v tejto dobe, keď sú mnohé veci neisté a je náročné niečo predpokladať a plánovať, vnímajú svoju budúcnosť práve mladí ľudia,“ dodáva.

Debora Pastirčáková má za sebou napríklad televízny film Prebytočný človek? o prvej slovenskej farárke, okrem toho sa venuje projektom spojeným s neprofesionálnym filmom ako Cineama, My Street Films SK či Lektvar. Martina Buchelová zaujala už svojím bakalárskym krátkym filmom Magic Moments, ktorý mal premiéru na festivale v Toronte. Zároveň pracuje na hranom celovečernom debute Milovník, nie bojovník. Jeho producentkou je rovnako ako v prípade pásma Kam patrím? Michaela Kaliská zo spoločnosti NINJA film, ktorá aktuálne dokončila aj krátku snímku Štefánie Lovasovej Venuša v Retrográde. Kaliská spoločnosť založila spolu s Buchelovou. 

Všetky tri filmy v pásme Kam patrím? vznikli pod taktovkou dvojice režisérok preto, že keď Pastirčákovú na začiatku s projektom oslovil Dušan Deák z FiF UK, nápad ju zaujal, no zadanie sa jej zdalo príliš veľké na to, aby ho zvládla sama. „Bolo tam mnoho neistôt a otázok, ktoré som mala potrebu s niekým zdieľať a riešiť spoločne. Oslovila som Martinu, pretože sme sa poznali zo školy, a aj keď sme v niečom osobnostne iné, máme podobný náhľad na svet a film,“ vysvetľuje. V priebehu tvorivého procesu sa ich rozdelenie úloh menilo podľa potreby. „Striedali sme sa napríklad pri strihu, snažili sme sa o to, aby jedna z nás mala vždy väčší odstup,“ vysvetľuje Pastirčáková. „Keď jedna nestíha, nevládze, je tu tá druhá, ktorá drží chrbát prvej a môže prísť s riešením. Dolaďujeme po sebe aj textové dokumenty, ktoré sa týkajú filmu, vždy o nich debatujeme a dohodneme sa,“ dopĺňa ju Buchelová, podľa ktorej sa na veľa veciach rýchlo zhodli a nepamätá si nič zásadné, v čom by spolu nesúhlasili. „Pracovať s dvoma režisérkami bola aj pre mňa veľmi obohacujúca a zaujímavá skúsenosť,“ hodnotí producentka Kaliská. „Projekt bol veľkosťou a špecifikami dosť náročný, a tak mám pocit, že sme všetci museli ísť občas ,na dorazʻ a funkcie sa rôzne adaptovali. Dôležité je, že sme sa vedeli podržať a snažili sa dôjsť k spoločnému riešeniu cez rozhovor. To vnímam nielen v rámci tvorivej režijnej spolupráce, ale aj v rámci celého tímu. Film je predsa len kolektívne dielo a hoci má dosť silnú hierarchickú štruktúru, mňa osobne baví nad ním premýšľať nehierarchicky. Viem si však predstaviť, že režijná spolupráca vo dvojici/kolektíve nemusí byť pre každého,“ dodáva. 

Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy – pásmo dokumentárnych filmov Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest, Bosphorus Kid (r. Martina Buchelová, Debora Pastirčáková, Slovensko, 2024)

Matúš Kvasnička
foto: NINJA film

Keď sa život prelína s mágiou

Fantázia deti občas zavedie na územie možného i nemožného a ponúkne im zážitky farebnejšie a zábavnejšie než v reálnom živote. Svoje o tom vie aj Čarodejník Kajtek, ktorý vstúpi do slovenských kín už tento mesiac.

Kajtek je dvanásťročný chlapec s výnimočne rebelským temperamentom, ktorý vyrastá s otcom a babkou. Jedného dňa v sebe objaví nadprirodzené schopnosti. Nezvyčajný talent v kombinácii s jeho neposlušným charakterom však znamená veľké problémy nielen pre rodinu a školu, ale aj pre celé mesto. Ako sa do chlapcovho života dostáva čoraz viac mágie, narastajú jeho problémy s neobľúbenými učiteľmi, ale na druhej strane si získava sympatie a slávu medzi rovesníkmi. Situácia sa začína komplikovať, keď o chlapca s magickými schopnosťami začnú súperiť sily dobra a zla. Kajtek sa musí rozhodnúť, ktorou cestou sa vydá. Fantazijný film poľskej režisérky Magdaleny Łazarkiewicz vznikol v koprodukcii Poľska so Slovenskom a Českom podľa úspešnej knižnej predlohy spisovateľa Janusza Korczaka. 

„Čarodejník Kajtek je mimoriadne univerzálny príbeh, ktorý je vhodný pre malých aj veľkých. Predstavujem si, že sa na film budú radi pozerať starí rodičia aj ich vnúčatá. Na pozadí súčasných filmov pre mládež Čarodejník Kajtek výrazne vynikne tým, že ukazuje nadčasové hodnoty, akými sú bratstvo, čestnosť a pravda. Diváci uvidia, na čo sa v dnešnom svete oplatí zamerať a do čoho investovať svoj čas a energiu,“ uviedol v presskite Grzegorz Damięcki, predstaviteľ otca hlavného hrdinu. Podľa neho sú však dôležité nielen deti, ale aj dospelí. „Dospelý, ktorý sa necíti naplnený vo svojom živote, nebude vhodným partnerom pre svoje deti. Aj o tom je tento film.“ V Čarodejníkovi Kajtekovi sa okrem neho predstaví Eryk Biedunkiewicz ako Kajtek, Maja Komorowska, Eva Sakálová, Martin Hofmann Karolina Gruszka, Borys Otawa, Helena Mazur, Vít Bednárik a ďalší.

„Bol by som rád, aby divácky zážitok bol podobný tomu, ktorý som mal pri čítaní scenára či príprave realizácie filmu. Tým bol predovšetkým návrat k najčarovnejším, najnezabudnuteľnejším zážitkom dieťaťa alebo často strastiplného, no aj radostného a katarzného dospievania mladého človeka, ktorého predstavy o sile dobra a lásky ako základných rozmerov existencie sa môžu stať určujúcim motívom jeho bytia, s tým, že čím viac z tohto sveta v ňom zostane, tým viac môže pomáhať aj iným ľudským bytostiam nachádzať skutočné hodnoty a istoty v živote,“ priblížil pre Film.sk slovenský koproducent filmu Marian Urban zo spoločnosti ALEF FILM & MEDIA. Spolupráca na projekte má dlhšiu históriu. „Poľská spoločnosť mediabrigade ho navrhla ako jednu z možnosti pokračovania našej spolupráce už počas prípravy nakrúcania filmu Ja, Olga Hepnarová. Vtedy som dokončil s Petrom Pišťankom scenár k filmu Rukojemník, po prvýkrát sme realizovali film určený nielen pre dospelých divákov, ale pre celú rodinu, a zvlášť pre deti. Ak by som chcel byť trochu patetický, povedal by som, že som to dlhoval slovenským divákom, ale aj svojim najbližším,“ vysvetľuje Urban. „Čarodejník Kajtek ma zaujal tým, že bol ešte cielenejšie určený predovšetkým detskému divákovi. Scenár vznikol na motívy veľmi úspešného poľského románu, ktorý bol preložený do mnohých svetových jazykov, žiaľ, nie do slovenčiny, a bolo to aj obdobie, kde ešte stále určoval jednu zásadnú líniu magických, fantasy filmov Harry Potter. S filmom má však spoločnú len postavu malého čarodejníka, náš príbeh je úplne iný. Je v ňom viac príklonu k reálnemu svetu, mágia je aj hra, ale aj imanentná súčasť skutočnosti a, najmä, v žiadnom prípade sme nemohli predpokladať, že budeme mať k dispozícii čo i len podobné prostriedky a zdroje ako fascinujúci anglický pendant nášho čarodejníka.“ 

Slovenská strana bola v kreatívnej zložke projektu zastúpená hereckými predstaviteľmi, spoluprácou pri vzniku a kompletnej realizácii komponovanej hudby, vrátane jej nahrávky s veľkým slovenským symfonickým orchestrom. Na Slovensku vznikala aj značná časť digitálnych efektov a realizovali sa tu aj ďalšie postprodukčné a zvukové práce, vrátane dabingu. „Zastúpenie sme mali aj počas realizácie – nakrúcalo sa v okolí Oravského Podzámku a na hrade. Rozsah slovenských kreatívnych vstupov bol podobný ako mala česká strana,“ dodáva Marian Urban. 

Čarodejník Kajtek (Kajtek Czarodziej, r. Magdalena Łazarkiewicz, Poľsko/Česko/Slovensko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 3 174 923 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 135 000 eur + podpora audiovizuálneho priemyslu 96 604 eur)
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, MP4

zs
foto: ALEF FILM & MEDIA

Cintorín veľkolepých snov?

Tri týždne svetovej pozornosti sú vykúpené desaťročiami splácania dlhov, z olympijských dedín a pompéznych štadiónov sa nezriedka stávajú mestá duchov. Ako sa mení infraštruktúra miest, ktoré sa ocitnú na olympijskej mape? A ako vstupujú tieto športové udalosti do života obyčajných ľudí? O stopách Olympijských hier na tvárach miest a krajiny hovorí nový česko-slovenský dokument Olympijský medzičas režisérky Haruny Honcoop.

Olympijské hry sa v antike konali pravidelne a na jednom mieste. Kým staroveká olympiáda bola lokálnou záležitosťou, jej novodobá podoba doslova pohlcuje celý svet a zanecháva trvalú stopu v mieste jej konania. Režisérka Haruna Honcoop vo svojom dokumente skúma odkaz olympiád v Pekingu, Tokiu a Paríži, ktoré sa ocitli v akomsi medzičase príprav na najznámejší športový sviatok, no vracia sa aj do rodiska hier a ukazuje trosky štadiónov v Olympii a Aténach. 

„V roku 2017 som bola na Pekinskej filmovej akadémii a premýšľala som, o čom by som mohla natočiť ďalší film. Peking sa vtedy pripravoval na zimnú olympiádu, ktorá sa mala konať v roku 2022 a robil okolo toho veľkú propagáciu. Prakticky všade sa dali vidieť rôzne bannery s propagandistickými heslami, čo bolo päť rokov pred štartom olympiády trochu absurdné, tak ma to zaujalo. Peking sa honosí tým, že bude prvým mestom v histórii, kde sa budú konať ako letné, tak aj zimné olympijské hry,“ povedala pre ČT Art režisérka. V hlavnom meste Číny sa stretla s urbexovým fotografom Ťiang Šeng-tom, ktorý ju vzal na opustené, schátrané štadióny po letnej olympiáde z roku 2008. „Vybrala som sa aj 250 kilometrov na severozápad od Pekingu, kde sa uprostred hôr stavali celkom nové športoviská a olympijská dedina. Ide pritom o hory, kde skoro nikdy nesneží, takže pre organizáciu zimnej olympiády toto miesto rozhodne nebolo vhodné. Ale aj v Číne sa riadia heslom ,rozkážeme vetru, dažďuʻ a zasnežíme horské pláne umelým snehom. Vtedy sa začal rodiť námet na dokumentárny film, ktorý som však rozšírila aj na ďalšie lokácie, aj vzhľadom na to, že nakrúcanie v Číne bez povolenia nebolo úplne ľahké a bolo jasné, že sa mi tam nepodarí natočiť materiál na celovečerný film,“spomenula Honcoop pre časopis Doc.Revue. 

V Japonsku našla režisérka úplne inú situáciu. Prvá olympiáda sa tam konala v 60. rokoch a štadióny postavené pre tento účel sa tam využívali po desaťročia. Prípravy na ďalšiu olympiádu však aj tam dosiali absurdné momenty. „Potom, čo Tokio získalo usporiadanie hier v roku 2020, rozhodol sa tokijský magistrát pôvodný štadión zbúrať a na jeho mieste postaviť nový, kapacitne väčší štadión, ktorý navrhol špičkový japonský architekt Kengo Kuma. Vtedy ešte nikto netušil, že sa pre covid bude musieť olympiáda o rok posunúť a že tribúny pre divákov zostanú prázdne kvôli pandémii.“ Rozporuplne pôsobilo aj rozhodnutie presunúť časť hier do prefektúry Fukušima, len necelé desaťročie od jadrovej katastrofy. 

Ďalšie kroky režisérky viedli do Európy – do Paríža, ktorý sa chystal na olympiádu 2024. „Aj tam som hovorila s množstvom ľudí, ktorí bytostne nesúhlasia s tým, aby sa hry v Paríži konali – kvôli ich neudržateľnosti, vysokému rozpočtu v dobe prudkej inflácie a opulentnosti, ktorá len znepríjemňuje život miestnym obyvateľom – kvôli výstavbe novej olympijskej dediny sa často musia vysťahovať preč. Ale pokrok sa dá len ťažko zastaviť a najsledovanejšiu celosvetovú športovú akciu tiež. Mnohí volajú po reforme. Tú sľuboval už niekdajší šéf MOV Juan Antonio Samaranch, ale od sna k udržateľným olympiádom má súčasná situácia ešte veľmi ďaleko,” dodáva Honcoop, ktorá na dokumente pracovala šesť rokov. Do filmu oslovila expertov, architektov, zástupcov olympijských výborov i odporcov týchto hier, a aj sama do neho zasahuje svojím komentárom, ktorým zaraďuje jednotlivé miesta do kontextu. Olmypijský medzičas mal premiéru na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave.

Olympijský medzičas (r. Haruna Honcoop, Česko/Slovensko, 2023)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 240 300* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 37 000* eur) * údaje z registračného systému AVF
DISTRIBUČNÉ FORMÁTY: DCP, mp4

zs
foto: Filmtopia