Soňa G. Lutherová

antropologička a dokumentaristka

Ako dokumentárna režisérka a zároveň antropologička a vedkyňa sa cítim byť človekom ponoreným do viacerých svetov. Škatuľkovanie a stavanie hraníc tvorivosti ma vždy skôr obmedzovalo, ba až dráždilo. Keď teda rozmýšľam o filmoch, ktoré ma ovplyvnili, nenapadajú mi len dokumenty, ale aj hrané filmy, seriály či úplne iné médiá. Rovnako nerozlišujem medzi tzv. „vyššími“ a „nižšími“ žánrami. Mám rada autorky a autorov, u ktorých cítim, že ich tvorba napĺňa a vidia v nej hlbší zmysel; berú ju vážne, ale vedia do nej vložiť aj ľahkosť a humor. Zároveň sa ale snažia zachytiť podstatu bytia a vzťah medzi rozličnými aspektmi života jednotlivca. 

Moja súkromná vášeň je sci-fi a fantasy naprieč žánrami a médiami. Tá síce s mojou tvorbou priamo nesúvisí, ale práve cez rolové hry, knihy, filmy a seriály som nasávala lásku k príbehom, ale aj konkrétne zručnosti ako stavanie dramaturgickej štruktúry. Ako jeden príklad za všetky spomeniem legendárny televízny seriál Battlestar Galactica. 

V deväťdesiatych rokoch som ako tínedžerka hltala takmer všetko, čo vtedy premietali v klubových či mainstreamových kinách a v televízii. Mojou srdcovkou je tvorba Davida Lyncha, najmä jeho Mestečko Twin Peaks, ale aj Lost Highwayalebo mnohými zaznávaná Duna. Očarilo ma magické prelínanie realít a perspektív vnímania, ale aj určitá hravosť a tvorivá sloboda v Lynchovom autorskom geste. Ďalej mi napadá Tarkovského Stalker a jeho pomaly plynúci dej, Blade Runner Ridleyho Scotta s legendárnym plot twistom na konci, filmy Jima Jarmuscha, bratov Coenovcov alebo Davida Finchera.

Keď som začala študovať antropológiu a narazila na etnografický film, bolo to už o hľadaní môjho vlastného autorského prístupu. Aj v tomto prípade ma oslovili tí, ktorí sa nenechali zväzovať vedeckým backgroundom a volili taký filmový jazyk, ktorý najlepšie niesol význam a vyvolával aj emóciu. Od klasikov ako Robert Gardner alebo Jean Rouch, cez Judith a Davida MacDougallovcov až po súčasnejších filmárov a filmárky. Inšpirovali ma ale aj viaceré filmy od slovenských dokumentaristov, ako sú Vojtekove My zdes alebo Hranica, Kirchhoffova Para nad riekou, a ďalšie.

Napokon nemôžem nespomenúť filmy môjho otca Slava Luthera. Mám k nim špecifický vzťah, pretože som tvorcovi videla do kuchyne a rozumela tak niektorým dilemám a z nich vyplývajúcim rozhodnutiam, ktoré ovplyvnili ich konečnú podobu. Najhlbšie ma zasiahli Chodník cez Dunaj a Anjel milosrdenstva, ale na každý z otcových filmov mám inú, ale vždy veľmi osobnú perspektívu.