Mojej tvorbe dominuje okamih

Fotograf Miro Nôta vytvoril v priebehu posledných 25 rokov súbor portrétov filmových tvorcov. Časť z nich vystavil počas Mesiaca fotografie a takmer 120 z nich zverejnil v knihe pod názvom Reálne reálno fotografických portrétov, ktorá vyšla v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pri príležitosti jeho 60. výročia. S dvorným fotografom Film.sk sme sa rozprávali nielen o fotografii. 

Študoval si na Vysokej škole múzických umení na Katedre dokumentárneho filmu. Keď si na strednej škole rozmýšľal, čo ďalej, neuvažoval si o štúdiu fotografie? Lákal ťa viac film? 

Strednú školu som síce celú „prefotil“ – stále som niekoho otravoval s fotoaparátom, ale v tej dobe ma, napodiv, lákalo oveľa viac niečo úplne iné.  Chcel som študovať slovenský jazyk a históriu, ale tam ma nezobrali. Potom som odišiel na 4 roky preč z Československa a keď som sa vrátil, bolo už iba Slovensko. Ale aj vonku som len fotil a v tej dobe ešte trochu aj maľoval. Keď som potom raz, počas nejakých prázdnin, bol v Bratislave, niekto za mnou prišiel, že práve otvárajú odbor réžia a kamera dokumentárneho filmu. Pôvodne som nemal v pláne ísť na žiadne prijímačky, ale nechal som sa nahovoriť, aby som to skúsil. Presvedčilo ma, že réžia bola spojená s kamerou dokumentárneho filmu a bolo tam treba veľa fotiť. Nakoniec ma zobrali. 

Fotografia ma chytila možno aj kvôli mojej lenivosti. Ako dieťa som chodil na základnú umeleckú školu, kde som viac maľoval, ale zrejme z lenivosti som potom chytil fotoaparát, ktorý sme mali doma, a začal som viac fotiť. Lenivosť zohrala úlohu aj pri filme – myslel som si, že tam je celý štáb, takže človek sa až tak nenamaká. Až na škole som zistil, že dokumentarista robí vlastne všetko sám. Potom som už smeroval viac k fotografii. Na škole nás ju učili úžasní pedagógovia ako Alexander Strelinger a po ňom Vlado Holloš. Presvedčil som sa, že to, pre čo som na dokument išiel, mi nevyhovuje – dokumentarista je, na rozdiel od fotografa, závislý na veľkom množstve ľudí a hlavne veľkom množstve peňazí. Raz, na konci neviemktorého ročníka, sme v produkčnej učebni sedeli oproti sebe s Ďurom Lehotským a zháňali sme peniaze. Vtedy nebol internet. Otvorili sme si Zlaté stránky, na striedačku sme rad radom obvolávali firmy a pýtali si peniaze na naše filmy. Bolo to úmorné a namáhavé. Povedal som si, že toto nie je pre mňa. Nechcel som byť závislý na tom, či kvôli svojej práci niečo takéto podstúpim. Fotografia mi oproti tomu pripadala veľmi slobodná – vedel som si ju robiť aj sám. 

Takže preto si sa rozhodol, že prejdeš od filmu k fotografii? 

Spomínam si, že štúdium bolo koncipované podobne ako na FAMU, kde sa kamera a fotografia študovali v tom čase spoločne. V tom období som mal veľmi rád tvorbu celej slovenskej generácie v Prahe – Martina Štrbu, Mira Švolíka, Tóna Stana, Ruda Prekopa, Kamila Vargu, Jana Pavlíka – ten bol pre mňa úplný kráľ. Všetci študovali spolu na FAMU. Videl som, že naše štúdium bolo prevzaté rovno z FAMU, kde sa na základe fotografie učila aj kamera. Aj keď u nás to bolo trochu iné, lebo v Bratislave sa, na rozdiel od Prahy, fotografia študovala na inej škole ako kamera. Ale aj VŠMU bola plná dobrých fotografov, napríklad aj takých, o ktorých sa možno ani nevie, že sú naozaj vynikajúci fotografi, napríklad Ďuro Lehotský – všetci ho berú ako režiséra a on je pri tom vynikajúci fotograf. Počas štúdia som si uvedomil, že viac ako kameru chcem robiť fotografiu.

Ešte by som však zostal pri filme. Aké si mal filmové vzory, keď si išiel na školu? Mal si predstavu o tom, aké filmy by si rád nakrúcal? 

Mal som vtedy také „nešťastné“ obdobie. Bola to doba, keď som si myslel, že som majster sveta, všetko viem najlepšie a „starí dedkovia“ na škole ma nedokážu už nič naučiť. Čo tam ja budem robiť? Školu som strávil v podstate bojom s nimi, namiesto toho, aby som dobre počúval. V tej dobe som videl veľmi veľa filmov. Veľmi ma ovplyvnil napríklad Jim Jarmusch. Jeho filmy sa mi veľmi páčili. Patril k mojim vzorom. Filmy vlastne nikdy netočil spôsobom, ktorý človek čaká od hraného filmu. Kamera bola u neho takým zaznamenávačom toho, čo sa v príbehu dialo. Vtedy, to si dnes málokto uvedomuje, nebolo jednoduché tie veci vidieť. Neexistoval internet, navyše do roku 1989 boli mnohí tí, od ktorých som chcel niečo vidieť, zakázaní. Mal som to šťastie, že som vyrastal v Bratislave, kde sa dala pozerať rakúska televízia. Jakubiskove filmy som videl skôr na ORF než u nás. Tam človek aspoň občas videl, ako súčasný film vyzerá a kam smeruje. Dali sa tam vidieť výborné veci, ktoré u nás nešli v kine, ani inde. Dnes, keď si človek za 5 minút nájde na internete hocičo, čo si chce pozrieť, je to nepredstaviteľné. 

Iné ako vtedy je dnes aj postavenie fotografa. Fotografia už nie je len výsadou „zasvätených“ – každý má mobil, každý môže fotiť a publikovať to na internete... Ako vnímaš dnešnú pozíciu fotografa? 

Nemyslím si, že je to až také tragické. Dnes naozaj všetci fotia všetko, ale tvorbu alebo predstavu o tom, čím fotografia naozaj je, to podľa mňa neovplyvňuje. Nikdy som nefotil preto, aby som mal veľa followerov alebo podobne. Dodnes to nerobím a mám problém propagovať svoju tvorbu niekde na internete. Nikdy som to nebral tak, že fotím preto, aby to všetci videli a všetkým sa to páčilo. Robil som to preto, lebo nič iné som nikdy robiť nevedel, vo fotografii som sa videl a robil som ju rád. Nechuť kdekoľvek sa s tým producírovať vyústila do toho, že až dnes začínam spracovávať veci, ktoré som nafotil za celé desaťročia. Po filmárskych portrétoch sa teraz vraciam k veciam, čo som fotil v 90. rokoch, chcem ich dať dokopy a niečo s nimi spraviť. Nikdy som nemal potrebu niečo nafotiť a hneď sa tým niekde prezentovať. Istý čas mi to trvá. Fotky si musím mnohokrát prezrieť, potom na ne zabudnúť, potom ich zase nájsť a znovu sa k nim vrátiť. Tak mi to vyhovuje viac.

Kameraman a fotograf Martin Kollar v tvojej knihe píše: „Pokiaľ mi je známe, zatiaľ nikto iný takto systematicky nezdokumentoval podoby ľudí, ktorí sa podieľajú na filmovej tvorbe na Slovensku.“ Bol to od začiatku zámer alebo si na filmárskej sérii ako komplexnejšom celku začal pracovať, až keď si si uvedomil, že sa ti tie portréty zbierajú? 

Systematickejšie som na tom začal pracovať už dávnejšie, ale nebolo to od začiatku. Dostal som sa k tomu náhodou. Aj to, že sa venujem najmä foteniu portrétov, bola vlastne náhoda. Keď som sa hlásil na školu, ľudí som vôbec nefotil. Na prijímacích pohovoroch som spôsobil malý rozruch. V komisii sedeli Martin Slivka, Dušan Hanák, Alexander Strelinger a ďalšie kapacity. Myslím, že to bol pán Slivka, ktorý sa opýtal: Pán kolega, prečo na tých vašich fotkách nevidíme žiadnych ľudí? Vtedy som mu povedal: Nefotím ľudí, nenávidím ľudí, nechcem ich vidieť, nechcem ich tam mať. Všetci stíchli a padla otázka: A prečo teda chcete ísť na dokumentárny film? Vtedy sa ma zastal pán Strelinger, ktorému sa moje fotky asi naozaj páčili, a povedal, že veď nemusím točiť filmy o ľuďoch.

Ako sa teda z niekoho, kto nemá rád ľudí a nerád ich fotí, stane portrétista?

Škola ma nakoniec „prinútila“ začať točiť aj filmy o ľuďoch, ľudí som musel fotiť aj v rámci cvičení. Ale naozaj sa to začalo až neskôr, keď som odišiel zo školy a musel som začať niekde pracovať, lebo sa mi narodila prvá dcéra. Nastúpil som do novín, pre ktoré som začal fotiť. A v denníkoch sa už foteniu ľudí nevyhneš. Postupne sa mi množili ohlasy, že som niekoho výborne zachytil, že môj portrét ho presne vystihuje a podobne. Tam niekde sa zrodila táto moja špecializácia. Ľudia začali mať moje portréty radi a sám som začal vnímať, že mi to asi ide a možno vidím viac ako niekto iný. Potom ma raz oslovil Marián Brázda, šéf edičného oddelenia v Slovenskom filmovom ústave. Vydávali vtedy knihu Filmové profily o režiséroch hraných filmov. Zistili, že po roku 1989 neexistuje nikto, kto by fotografie týchto ľudí zachytával. Prestal byť o nich záujem. Marián Brázda ma oslovil, lebo sa mu páčilo, ako ľudí fotím – moje portréty vtedy vychádzali už aj v rôznych médiách. Dostal som zoznam asi 30 ľudí, pri ktorých chýbali fotografie, a pustil som sa do telefonovania a dohadovania s tými režisérmi. Ľudí od filmu som fotil už aj predtým na škole – spolužiakov, pedagógov, neboli to však portréty, skôr nejaké situačné fotky. Neskôr sme s Mariánom nadviazali pravidelnejšiu spoluprácu. Fotil som napríklad ľudí k jednotlivým kolekciám DVD so slovenskými filmami, ktoré vychádzali v spolupráci s denníkom SME. K DVD bol vždy rozhovor s niekým z toho filmu. A tak sa to rokmi začalo nabaľovať – vlastne ani neviem, kedy som si uvedomil, že už mám naozaj veľkú zbierku fotografií. Okrem toho veľa z tých ľudí, ktorých som nafotil, medzičasom zomrelo a tá zbierka sa začala stávať jedinečnou. Začal som spolupracovať aj s Film.sk, vydali sme kalendár s 12 filmovými portrétmi a postupne som na kolekcii začal aj sám robiť a uvažovať o tom, že by mohla vyjsť aj knižne. 

Teoretická ambícia vydať knihu je jedna vec, ako to však vyzerá v praxi? 

Keď som sa snažil nájsť niekoho, kto by mi s knihou pomohol, napríklad medzi kurátormi, narazil som na to, že veľkej väčšine z nich sa moje portréty zdali príliš málo umelecké na to, aby sa im začali venovať spolu so mnou. Bolo to pre nich len také zachytávanie nejakej skupiny filmárov – ja som ich do ničoho neštylizoval, fotím ako fotím, zostal mi ten dokumentárny štýl, ktorému sa venujem dodnes, nech fotím pre kohokoľvek. Nie som človek, ktorý portrétovaného zoberie do super ateliéru s 300 svetlami a 400 farbami a neviem s čím všetkým. Človeka chcem mať na fotke takého, aký je. Celej mojej tvorbe dominuje okamih. Fotky najčastejšie pomenovávam podľa presného času a dátumu ich vzniku. To je to najdôležitejšie, čo tam je. 

Čiže, ako píše v knihe Juraj Mojžiš, uvažuješ o výsledkoch svojej práce ako „o svedectve o zastavenom čase“?

Áno, tým fotografia je. To je aj rozdiel medzi fotografiou a filmom, že fotka je iba jedným z tých mnohých filmových políčok, ktoré by som urobil pri filme. Takto vyberám jedno políčko a presnú minútu, v ktorej sa to udialo. Ale vrátim sa k tej predchádzajúcej otázke. Komické bolo, že snaha vydať knihu napríklad pri fondoch, kde som žiadal o peniaze, vždy narážala na to, že pre Audiovizuálny fond to bolo málo filmové a pre Fond na podporu umenia to bolo zase málo neviem aké. Audiovizuálny fond chcel, aby som požiadal o podporu na Fonde na podporu umenia, tam zase povedali, že by sa to skôr hodilo pre Audiovizuálny fond. Prešiel som si niekoľko týchto „prehadzovačiek“ medzi fondmi a stále to nejak nevychádzalo. Jedného dňa sme sa niekde stretli s Václavom Macekom, ktorého som na fondoch stretával s jeho žiadosťami a projektmi. Moju tvorbu poznal a raz povedal: To predsa musí vyjsť! Poďme do toho spolu, požiadajme, spravím výstavu fotografií a urobíme k nej knihu. Tak to aj dopadlo, ale podarilo sa to až s jeho prispením. Komické tiež je, že on dostal podporu na knihu, ale ja som nedostal podporu na výstavu s odôvodnením, že má slabý umelecký prínos. Nakoniec som však zohnal ešte nejakých ľudí, ktorých som presvedčil, nech do toho vložia peniaze, a nakoniec to nejako vyšlo. 

Čo má mať dobrý portrét? Čím je tento žáner v rámci fotografie pre teba špecifický?

Najradšej som mal portréty od ľudí, ktorých si nikto nepredstavuje ako portrétistov. Napríklad Henri Cartier-Bresson. Jeho portréty sú úžasné, a pritom nie je portrétista, je dokumentarista. Vďaka tomu, v akej dobe, s akými ľuďmi a kde žil, má nafotené neuveriteľne krásne portréty. Keď sa niekde s nimi ocitol, cvakol ich takým tým ľudským spôsobom: Toto je ten človek! Do ničoho ich neštylizoval. Z našich fotografov som mal rád napríklad Tibora Huszára. Má nafotených spisovateľov, čo je podobná séria ako moja, chodil za nimi domov, alebo do Budmeríc. Myslím si, že tak má portrét vyzerať. Ale to je len môj pohľad, ovplyvnený školou. Dokumentárny film ma natoľko ovplyvnil, že sa pozerám na svet dokumentaristickou prizmou, aj keď mám rád aj hraný film. A rovnako mám veľmi rád portrétistov, ktorí vedia človeka k niečomu prinútiť a svojím zásahom portrét štylizujú. 

No ty do portrétov veľmi nezasahuješ, len sa snažíš zdokumentovať človeka na mieste, ktoré si zväčša sám vyberie.

Niekedy je to úplne náhodné miesto. Nejako zasahovať musím – keď už na tom mieste sme, už vidím, čo sa mi páči, čo by podľa mňa dobre vyzeralo. Musím ten portrét vytvoriť kompozične aj svetelne. Nie je to len tak, že prídeme, človek sa postaví, ja urobím cvak a hotovo. Snažím sa však, aby si ten človek sám vybral aj čas, aj miesto, aj to, ako sa oblečie. Najčastejšia otázka ľudí je, či sa majú usmievať. Vravím im, že keď chcú, nech sa usmievajú, keď nie, nemusia. Keď budem niekomu hovoriť, aby sa smial, potom môže vyzerať ako blb, ak sa nezvykne usmievať. Ak sa však usmieva rád, je to vidno a pôsobí to prirodzene. Dnes je napríklad móda, že ľudia chodia na rôzne kurzy, kde im radia, v akej polohe majú mať ruky, či ich majú mať prekrížené, alebo nie. Majú to potom naučené a pôsobia strnulo, neprirodzene, to je presne to, čo nechcem. Chcem, aby boli presne takí, akí sú, že to sú oni. 

Máš nejaké triky, ako uvoľniť ľudí pred objektívom? 

Mojou veľkou nevýhodou je, že toto mi chýba. Som na to príliš asociálny. Ľuďom nepúšťam hudbu, ani nie som žoviálne urozprávaný. Niekomu to vyhovuje, niekomu nie. 

Medzi fotografiami v knihe ma zaujala fotka Ivana Ostrochovského, ktorý leží na zemi pri lavičkách v parku. Ako vznikla?

Motali sme sa v tom parku a už ani neviem, komu z nás to napadlo. Skúšal som to aj s inými ľuďmi a tiež som ich niekde „položil“, keď som to tak videl. Ale nie všetko vyjde. 

Prekvapil ťa niekto výberom miesta? 

Zatiaľ ani nie, nikto si nevybral nič extrémne. Dokumentaristika človeka naučí robiť v akýchkoľvek podmienkach. Niekedy je na fotku iba 5 minút a ešte je k tomu aj zlé počasie, ale treba to urobiť a musí sa to podariť. Častokrát to vyjde neuveriteľne krásne. To bol prípad Judit Bárdos – jej fotka sa mnohým ľuďom páčila. Keď som ju išiel fotiť, vôbec nemala čas. Stretli sme sa pred Polusom po západe Slnka, lebo nestíhala, takže sme mali asi 10 minút, kým bola úplná tma, ale je z toho pekná fotka. Človek si musí vedieť poradiť aj v núdzi. 

Je niekto zo súčasných slovenských filmárov alebo filmárok pre teba „tvárou slovenského filmu“? Ak sa to vôbec dá takto povedať.

Tvárou slovenského filmu? To neviem. Neviem, či sa vôbec dá povedať, že je niekto tvárou napríklad nemeckého alebo amerického filmu...

Myslel som, či máš medzi tvorcami nejakú osobnosť, ktorú cez jej diela vnímaš výraznejšie než iné. 

Dnes je režisérov a režisérok veľa. Môj pohľad je skreslený, pretože na film sa oveľa častejšie pozerám z pohľadu kameramana. Asi nie je úplne pekné povedať, že za nejakým filmom vidím viac napríklad Martina Kollara, ako toho, kto režíruje. Na film sa pozerám očami kameramana. 

Takže na rozdiel od bežných divákov, nechodíš na filmy režisérov, ale na filmy kameramanov? 

Áno, radšej sa chodím pozerať na kameramanov, ktorých mám rád. Ale samozrejme, mám aj veľa obľúbených režisérov, nemôžem povedať, že by som ich nemal. Oveľa viac sledujem dokumentárny film ako hraný a oveľa radšej sa pozerám na tie obrázky. Niekedy som filmy pozeral aj tak, že som vypol zvuk. Ak je veľmi dobrý kameraman, tak si nepotrebuješ zapnúť zvuk na to, aby si vedel, o čom ten film je. To mám rád.

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta