Barbora Nemčeková

Tento rok sa prvýkrát zapájam do bodovania slovenských filmov. Pri ich dopozerávaní som začala premýšľať o tom, ako bude moja logika udeľovania bodov verejná a zároveň konfrontovaná s inými. Už aj pri internetových (a anonymizovaných) bodových hodnoteniach mi dlho trvá rozhodnúť sa, či videnému filmu alebo prečítanej knihe dám 2 alebo 3 hviezdičky. V skutočnosti vlastne nikdy nechcem udeľovať body a ide mi skôr o evidenciu videného/prečítaného. Opakovane som sa však vrátila k nejakému filmu a zmenila číslo z vyššieho na nižšie (alebo naopak) kvôli kontinuálnemu prehodnocovaniu kvalít a nedostatkov. 

Premýšľam nad kritériami, ktoré mám v podvedomí a determinujú moje intuitívne bodovanie – téma, formálne prostriedky, citlivosť voči nim a postavám. Takto je to napríklad aj v súvislosti so scenárom. Ak sa mi scenár nezdá dobrý, no tému považujem za dôležitú, udelím filmu viac bodov ako keby to bolo opačne? Neustále som konfrontovaná so svojimi (diváckymi) limitmi – niekedy ma film po pár minútach dokáže neuveriteľne iritovať niečím veľmi konkrétnym, čo môže viac ako s daným filmom súvisieť s mojimi predispozíciami a s mojou interpretáciou samotného bodovania. (Počas písania tohto textu kolegyňa Veronika spomenula, že pri hodnotení nikdy ničomu nedáva maximálny počet bodov, aj keď je daný projekt výborne vypracovaný. Premýšľam, čo je príčina tohto častého zvyku.) Premýšľam nad svojou logikou bodovania: Jeden bod znamená – zle, nepáčilo sa mi to, príšerný film. Môžem dať aj nulu? Dva body – to je takmer to isté ako jeden, nie? Mám pocit, že uznávam jeden bod, tri a štyri. Tri pre filmy, ktoré sú mi sympatické svojou snahou, v prevedení však zlyhávajú. Štyri pre filmy, ktoré sa mi veľmi páčia. A päť? Keď som občas nadšená, unesená a rozochvená. Moje tri body však určite nie sú tie isté tri body iných hodnotiteliek a hodnotiteľov. 

Na prijatí výsostnej subjektivity takéhoto bodovania je čosi roztopašné, pochabé a zároveň egocentrické. Prečo by vlastne malo niekoho zaujímať práve moje obodovanie filmov uplynulého roka? Myslím si, že nato, aby čitateľstvo vedelo takéto hodnotenie dekódovať, musí poznať vkus kritikov a kritičiek. A najmä ho musí zaujímať. Chce to však osobnosti, ktoré píšu pravidelné recenzie a majú svojich čitateľov a čitateľky. Texty ľudí, ktoré si chcete prečítať kvôli autorovi/autorke. Kto si však môže dovoliť pravidelne písať s dostatkom času a priestoru a adekvátnym ohodnotením? Koľko ľudí je zamestnaných v kultúrnych rubrikách redakcií veľkých médií? A koľko ľudí píše popri mnohých ďalších prácach s výhľadom toho, že mizerne nízky honorár za text dostane o niekoľko mesiacov neskôr? Spoločenský postoj ku kultúre sa pretavuje aj do toho, v akom finančne a personálne podhodnotenom stave je kultúrna publicistika. 

Na to, aby nás zaujímal taký reduktívny typ hodnotenia, ako je bodovanie, je potrebné poznať kontext, možno obľúbené filmy, názory vyjadrené v recenziách alebo: čítať bodovanie aj bez venovania (prílišnej?) pozornosti bodujúcim – ako zhluk dát otvorený interpretáciám.