„Kamera odhalí všetky nedostatky, švindle, neúprimnosti,“ sumarizoval svoje skúsenosti Vladimír Durdík starší. Divadelný, televízny a filmový herec, ktorý sa narodil pred 100 rokmi 1. januára 1924 v Leviciach.

„Najzaujímavejšie to bolo, keď sa začínalo, teda keď sa vysielalo naživo. Bolo to vzrušujúce ako každá premiéra v divadle,“ spomínal na svoje televízne začiatky v rozhovore pre týždenník Televízia. Oveľa skôr však mladý divadelník spoznával prácu pred filmovou kamerou. Režisér František Čáp zveril dvadsiatnikovi rolu cirkusového kapelníka v dráme Muzikanti (1947). Mladého robotníka si zahral v športovej komédii Čertova stena (r. Václav Wasserman, 1948), vo vojnovej dráme Vlčie diery (r. Paľo Bielik, 1948) zas hlavného žandára, v dráme Biela tma(r. František Čáp, 1948) bol veliteľom partizánskej brigády. Na rozdiel od javiska, vo filme sa objavoval skôr v menších či epizódnych postavách. Objavil sa v budovateľskej óde na poctivú prácu Priehrada (r. Paľo Bielik, 1950), kde si zahral predsedu MNV, v dráme z baníckeho prostredia o konflikte starého a nového Mladé srdcia (r. Václav Kubásek, 1952) či v rovnomennej filmovej adaptácii Jilemnického románu Pole neorané (r. Vladimír Bahna, 1953.)

„Možno mám niečo v krvi, čo už od kolísky bolo vo mne. Alebo som to zdedil po matke. Jednoducho, divadlo som si nesmierne obľúbil,“ vyznal sa levický rodák v spomínanom rozhovore. Na javisko sa dostal okľukou, cez jamu pod doskami, čo znamenajú svet, vyhradenú pre orchester. „Mal som pätnásť rokov, keď v Martine potrebovali rozšíriť orchester, lebo sa pripravovala premiéra spevohry A. Cigera Detvan. Dopočuli sa o mne, že celkom zbavne ťahám slákom – a to bolo moje prvé angažmán.“ Keď sa rodina presťahovala do Bratislavy, viedla tínedžerova cesta k umeniu paradoxne cez futbal – mladí športovci a milovníci Thálie si založili ochotnícky súbor Andronicus, s ktorým naštudovali hoci aj Cyrana z Bergeracu. 

Doma o tom nechceli ani počuť, ale jeho ťahalo ku „komediantom“. Tajne sa zúčastnil konkurzu do činohry Slovenského národného divadla, po ktorom režisér Ján Jamnický nástojil, aby hneď nastúpil. „Bál som sa doma povedať pravdu, lebo som pracoval v poštovej sporiteľni ako účtovník. Vybavil som si dvojročnú neplatenú dovolenku, reku skúsim to v tom divadle, a keď mi to nepôjde, pekne sa ja vrátim do úradu.“ Ako elév nastúpil v roku 1945 na našu prvú scénu. „Hneď v prvej sezóne som mal však roboty neúrekom, hral som v Molièrovom Tartuffovi, Stodolovej hre Básnik a smrť, v Simonových Ruských ľuďoch. Po ročnom elévstve som sa stal riadnym členom činohry SND. Tým skončilo moje účtovníctvo, otec sa s tým zmieril a dokonca mamička, keď ma videla na javisku, aj si poplakala. Od dojatia, aby sme si rozumeli.“ Medzičasom stihol absolvovať v roku 1947 štúdium herectva na bratislavskom Štátnom konzervatóriu. A s partiou mladých kolegov prejsť na novovzniknutú Novú scénu. „Mali sme možnosť sa na nej naplno umelecky vyžiť, vytvárali sme ohromnú paletu postáv, veď sme mali až desať premiér za sezónu.“ Po štyroch sezónach sa znova vrátil do SND.

Za mlada šiel z roly do roly, najčastejšie stvárňoval kladných hrdinov. „Bolo ich toľko, že som mal niekedy pocit, akoby mi rástli krídla z pliec – taký som bol neustále kladný a úžasný. Žiaľ, už vinou autorov mnohé z nich boli neživé, neboli to ľudia, ale schémy, nebolo na nich čo tvoriť. Neskôr som prešiel na negatívne postavy, a to bolo oveľa zaujímavejšie.“ Núdzu nemal ani o prácu vo filme: Pieseň o sivom holubovi (r. Stanislav Barabáš, 1961), Tvár v okne (r. Peter Solan, 1963), Kým sa skončí táto noc (r. Peter Solan, 1965), Kým kohút nezaspieva (r. Jozef Pálka, 1972). No najviac ponúk prichádzalo z televízie, zahral si v desiatkach televíznych filmov, inscenácií i seriálov, spomeňme aspoň Pštrosí večierok (r. Július Pántik, 1969), Rosa na tráve (r. Ľuba Vančíková, 1972), Profesor Sonnenbruch (r. Ivan Teren, 1975), Americká tragédia (r. Stanislav Párnický, 1976) či seriály Parížski mohykáni (r. Igor Ciel, 1971), Straty a nálezy (r. Stanislav Párnický, 1974), Útek zo zlatej krajiny (r. Franek Chmiel, 1977).

„Moje najosobnejšie želanie je, aby sa ešte raz vrátili tie krásne časy plnej práce na Novej scéne. Aby mi slúžilo zdravie, lebo nechcem dochovať iba syna, ale i vnuka. A tretie želanie je, aby sme prežili roky pokoja toho svetového i toho vnútorného, aby sme boli voči sebe ohľaduplnejší.“ Želanie vyslovené v rozhovore pre Večerník pri príležitosti hercovej päťdesiatky sa mu nenaplnilo. Odišiel na vrchole kariéry a umeleckých síl, zomrel náhle 24. 9. 1978. Mal 54 rokov.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/M. Kordoš – Pieseň o sivom holubovi (1961)

Od narodenia filmového scenáristu, dramaturga a spisovateľa Jozefa Alexandra Talla uplynie 12. januára sto rokov. 

Dobová tlač a filmová historiografia zapríčinili, že meno tejto osobnosti slovenského filmu máme zafixované najmä v súvislosti so zrodom slovenskej filmovej detektívky či vedecko-fantastického literárneho žánru. Tallova tvorba však bola taká rôznorodá, že viac ako priekopníka jedného žánru by sme si ho mali pamätať ako všestranného umelca s vycibreným literárnym talentom, pragmatickým prístupom a neutíchajúcou zvedavosťou. Práve vďaka týmto vlastnostiam za sebou Tallo zanechal mnohotvárnu tvorbu, ktorá však rozhodne nedoplatila na známe porekadlo „robiť všetko, a nič poriadne“, ba naopak, zanechala významnú stopu s jeho menom ako v oblasti filmu, tak i literatúry.

Hoci Jozef Alexander Tallo na prelome 40. a 50. rokov popri práci robotníka, vedúceho sekretariátu Hospodárskej kontrolnej služby či administratívneho pracovníka vydavateľstva Slovenský spisovateľ vyštudoval na vysokej škole právo, po dokončení štúdia ešte toho roku (1951) nastúpil do Československého filmu ako dramaturg a scenárista. Debutoval v spolupráci s Jánom Mináčom scenárom k filmu Drevená dedina Andreja Lettricha roku 1954, pričom s režisérom Lettrichom nadviazal spoluprácu aj na sérii filmov 60. rokov s detektívnou zápletkou, ktoré priniesli aj slávne filmové duo Chudík – Polónyi v hereckých úlohách vyšetrovateľov. Napriek tomu, že filmy sú poplatné dobe svojho vzniku, kombinácia vážnej tematiky a humorných prvkov, ktorými sa dialógy a hlavní hrdinovia vyznačujú, sa stala typickou črtou Tallovho rukopisu. Debutom na poli detektívneho žánru bol ako pre Talla, tak aj pre slovenskú kinematografiu film ešte z roku 1959 Muž, ktorý sa nevrátil v réžii Petra Solana. Stretol sa s pozitívnou kritikou. Z filmovej scenáristickej tvorby sa okrem scenárov k detektívkam venoval aj žánru veselohry, o čom svedčí napr. film Archimedov zákon, opäť v réžii Andreja Lettricha, s ktorým si Tallo pracovne dobre rozumel.

Popri práci vo filme sa Tallo nepretržite venoval písaniu aj iných formátov a žánrov, než vo filmových námetoch a scenároch. Zatiaľ čo v kinematografii bol z povahy práce dramaturga a scenáristu umelcom zo zákulisia, v literatúre bol ako autor svojich diel v hlavnej úlohe. Debutoval roku 1953 súborom poviedok Ľudia z rovín, ktorým inicioval svoj satiricko-humorný štýl písania, ako aj záujem o problematiku slovenského vidieckeho života, predovšetkým na juhu krajiny, pričom na tieto základy nadviazal aj neskôr v prózach Perpetuum mobile (súborne vydané krátke prózy roku 1955) či Tri staré topole (1957). Cit pre krátke literárne formy a satiru uplatnil nielen vo vydaných knihách, ale svojimi pohľadmi na aktuálnu spoločenskú situáciu skrz optiku humoru a ostrovtipu pravidelne prispieval aj do časopisu Roháča stal sa v jeho dejinách významných glosátorom. Ako výstižne napísal v nekrológu o Tallovi v roku 1979 Ľudovít Petrovský v denníku Ľud, „držal pevne ruku na pulze života“, čo potvrdzuje, že aktuálnosť v tvorbe bola pre neho neustálym stimulom. To môže byť aj odpoveďou na to, prečo je jeho literárna tvorba poznačená žánrovou premenlivosťou. Zaiste práve neustála túžba objavovať nové poznatky ho priviedla v tvorbe k ďalším žánrom, v ktorých mal priekopnícke zásluhy, ako napr. vedecko-fantastická literatúra (napr. dielo Vlasy Bereniky z roku 1961) či historický román (napr. dielo Ruže pre sultánov hárem z roku 1974), ktorému sa venoval až do konca života. O hľadaní námetov a písaní historických románov prezradil v roku 1975 vo Večerníku: „Z reklamných dôvodov sa často vymýšľajú historky o zrode novej knihy. Ale jednak sa mi nechce vymýšľať a potom, pravda je zaujímavejšia ako reklama. Už dlhší čas zbieram materiál k filmu Malkotenti. V roku 1971 ma upozornil profesor Mišianik, aby som si všímal v rámci ,pridruženej výroby‘, či náhodou nie je v starších materiáloch odkaz na cestopis Petra Benického z Turecka. Odkaz som nenašiel, ale k Malkotentom sa množili poznámky a zároveň aj vedľajší produkt: poznámky k Turkom. Z poznámok potom vznikali koncepty kapitol a napokon stačilo ešte obetovať päť mesiacov na čistopis (dve riadne a trojmesačná neplatená dovolenka, aby sa zrodil román).“

Tvorivej činnosti, ako aj funkcii vedúceho tvorivej skupiny Štúdia hraných filmov Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave, ktorú zastával od roku 1972, sa venoval až do roku 1978. Jeho posledným výrazným filmovým počinom bol scenár k filmu jeho verného režiséra Andreja Lettricha Advokátka z r. 1977. Zomrel vo veku 55 rokov v Bratislave po krátkej, ale ťažkej chorobe.

Denisa Jašová, filmová publicistka
foto: archív SFÚ

„Sotva sa objavím na javisku, je po tragédii,“ povedal pred rokmi Oldo Hlaváček pre Listy SND. Herec, zabávač, scenárista a moderátor sa 26. 1. dožíva 90 rokov. 

Jeho prvou úlohou bol Ferdo Mravec v mládežníckom predstavení. Vtedy bol prvák na základnej škole. Keď bol tretiak na VŠMU, prišla si pre neho ŠtB. Za svoje názory na politiku, ktoré napísal v liste mame, strávil rok vo väzení. „Po prepustení ma nikde nechceli zamestnať, až som sa nakoniec dostal do Prešovského divadla, kam ma angažoval pán riaditeľ Petruška,“ zaspomínal si v rozhovore pre TV Oko. V Prešove zažiaril napríklad v Sluhovi dvoch pánov v réžii Miloša Pietora. Na predstavenie sa vraj chodili pozerať až z Bratislavy. Úlohy v Goldoniho hrách spolu s postavami v tých Molièrových patrili k Hlaváčkovým obľúbeným. Diváci si ho z neskorších období pamätajú aj ako Čerta z Na skle maľované, alebo z hlavnej úlohy Huga v Havlovej Záhrádnej slávnosti či z jeho Vyrozumenia. S Havlom sa spriatelil. 

Do činohry Slovenského národného divadla sa dostal v roku 1962 po tom, ako sa za neho u šéfa činohry Mikuláša Hubu prihovoril jeho spolužiak Štefan Kvietik. „Karol L. Zachar ma obsadzoval do takmer každej svojej hry, ale veľa som robil aj s Jozefom Budským, Tiborom Rakovským, Pavlom Hasprom či Milošom Pietorom. Rád by som však v tejto súvislosti spomenul Martina Gregora a Jána Kákoša, ktorí mi zasa pomohli inak. Ako riaditelia SND sa ma totiž vždy dokázali zastať, keď si aj po rokoch niekto ,horeʻ povedal, že ja predsa v divadle nemám čo robiť,“ spomínal v roku 2004 pre Národnú obrodu, ako mu aj po rokoch obvinenie z protištátnej činnosti komplikovalo život.

Okrem divadelných úloh stvárnil množstvo postáv aj v televízii či rozhlase, konferoval a zabával ľudí ako estrádny umelec. „Skúste sa postaviť na scénu, keď v amfiteátri sedí 15-tisíc divákov a dokážte ich zaujať tak, aby vás počúvali hodinu,“ povedal pre Pravdu v roku 1992. Vystupoval napríklad v známej relácii Vtipnejší vyhráva. Tvoril dvojicu s Ivanom Krajíčkom, spoločne sa podpísali pod glosátorskú sériu rozhovorov dvoch gazdov Hostinec pod gaštanom. 

Hoci sa mu nevyhli ani dramatickejšie postavy, jeho doménou bola komédia. „Iba málokto si uvedomuje, že s komediálnym herectvom je spojené i množstvo driny, fyzického vypätia. Stále som bol na jednej, druhej nohe, robil som kotrmelce, váľal sa po zemi, často som prišiel domov s modrinami,“ vysvetľoval Hlaváček, ktorý sa pod množstvo skečov v televízii či rozhlase podpísal aj ako autor. „Hlaváček stvoril na slovenskom javisku      našskú no predovšetkým iba jemu vlastnú obdobu commedie dellʻarte. Komédiu plnú umenia,“ napísal pri príležitosti hercovej päťdesiatky Ladislav Čavojský v Práci. „Jeho komediálne výstupy charakterizuje noblesnosť, disciplinovanosť – a to aj vtedy, keď ho rola strháva priam k bravúrnej buffonáde,“ dodal. V televíznom seriáli Pa a Pi nahovoril Vševeda, objavil sa aj vo filmoch Tango pre medveďa (1966), Zajtra bude neskoro... (1972), Rača, láska moja (1977). 

mak
foto: archív SFÚ – Tango pre medveďa (1966), Oldo Hlaváček (vľavo), vpravo Viliam Polónyi

Rodák z Veľkého Ruskova Alexej Artim sa narodil pred sto rokmi 7. 1. 1924.

Na Kolibe začal pracovať v roku 1948. Zhruba desaťročie pôsobil v spravodajskom a krátkom filme a od roku 1959 v hranom filme. „Jeho meno je spojené so zásadnými slovenskými kinematografickými dielami v období rokov 1948 – 1984. Spoluvytvoril v pozícii vedúceho výroby Slovenskej filmovej tvorby 22 hraných a 32 dokumentárnych filmov,“uviedol v roku 2010 pri príležitosti Artimovho úmrtia generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. 

V hranom filme začínal Alexej Artim ako zástupca vedúceho výroby, resp. „vedúci nakrúcania“. V tejto pozícii sa podpísal napríklad pod celovečerný hraný debut Martina Hollého Havrania cesta (1962) alebo historickú drámu Paľa Bielika Majster kat (1966), ktorá síce prepadla u kritiky, ale mala veľký divácky úspech. Pozíciu vedúceho výroby prvýkrát zaujal vo filme Senzi mama (1964) režiséra Vladimíra Pavloviča. V rovnakej funkcii dohliadal na nakrúcanie dnes už klasických filmov zo zlatých šesťdesiatych ako Kristove roky (1967) Juraja Jakubiska alebo Slávnosť v botanickej záhrade (1969) Ela Havettu. Vedúcim výroby bol tiež na detskom filme Adamko (1967) Ivana Húšťavu, ocenenom na medzinárodnej prehliadke filmov pre deti a mládež v Benátkach. Spolupracoval aj s režisérom Dušanom Kodajom, s ktorým nakrútil agitku Cesta ženy (1974), mládežnícku hudobnú komédiu Smoliari (1978) či televízny rodinný film Prázdniny u starej mamy (1976). Podpísal sa aj pod Zázračný autobus (r. Georgis Skalenakis) a ďalšie televízne projekty. 

Posledným filmom, na ktorom sa podieľal ako vedúci výroby, bol celovečerný debut Dušana Rapoša Falošný princ(1984). Výpravná orientálna rozprávka vznikla v koprodukcii s Omnia Filmom Mníchov a získala ocenenia na detskom festivale v Gottwaldove aj na festivale v Moskve. V rovnakom roku sa Artim mihol v malej úlohe v dvojdielnom československo-sovietskom koprodukčnom filme Lev Tolstoj (r. Sergej Apollinarievič Gerasimov).

V kolekcii dokumentárnych filmov, na ktorých sa Artim podieľal najmä v 50. rokoch, možno nájsť viaceré dobe poplatné snímky. Krátke filmy a dokumenty nakrúcal s režisérmi ako už spomínaný Dušan Kodaj, Ján Lacko, Ján Beer, Jozef Medveď,  Vlado Kubenko, ale i Štefan Uher či Peter Solan. 

mak
foto: archív SFÚ