Jonáš Karásek

režisér

Budem písať zväčša o veselých filmoch, nedá sa spomenúť všetko na takej malej ploche. V detstve ma určite ovplyvnila najmä kopa hlúpostí, ktoré bežali či už na našej propagandou presýtenej televízii, ale aj na rakúskej ORF, ktorú sme my Bratislavčania mali privilégium sledovať. Z hodnotnejších „majsterštukov“ stojí za spomenutie kratučký seriál La Linea. Najdôležitejšie pre mňa boli však vždy české filmy. Odmalička som bol fascinovaný tvorbou Karla Zemana, snažil som sa v kresbách napodobňovať jeho čiarkovaný štýl vychádzajúci zo starých litografií. Za všetky spomeniem aspoň medzinárodne vôbec najúspešnejší československý povojnový film Vynález zkázy. Dodnes nevychádzam z údivu nad Zemanovou remeselnou vynaliezavosťou a originalitou, ktorá zo skromného Zlína ovplyvnila celú svetovú kinematografiu. Podobne obdivne vzhliadam aj k tvorbe Svěráka a Smoljaka, sú pre mňa stelesnením českého humoru, z mnohých spomeniem aspoň geniálny film Vrchní, prchni!. Mýtický Jára Cimrman ma sprevádzal veľkú časť môjho „mládí“, či už vo filmovej alebo audio podobe. Nedávno som videl film Bílá paní od Zdeňka Podskalského, ktorý ma ohúril neuveriteľne otvorenou, vtipnou a zároveň inteligentnou kritikou vtedajších spoločenských pomerov za veľmi originálnych okolností. Spomedzi českých režisérov je však pre mňa najpozoruhodnejšia tvorba Oldřicha Lipského, najviac milujem nestarnúce klasiky ako Adéla ještě nevečeřela, Tajemství hradu v Karpatech, ale najmä Limonádový Joe aneb Koňská opera. Tento film ma privádza k westernom, ktoré sú od detstva mojou „guilty pleasure“. Skonzumoval som všetky od Winnetouov cez Buda Spencera s Terence Hillom až po Leoneho a Morriconeho skvosty. Film, ktorý som videl určite najviackrát v živote, je Sedem statočných s úžasným českým dabingom. Vždy som túžil natočiť western v akejkoľvek podobe a som vďačný, že sme sa s Invalidom k tomuto žánru aspoň jemne priblížili. Ak by som sa pustil do svetovej kinematografie, asi by som sa nadlho zamotal, mám rád Tarantina, Nolana, Finchera, Allena, Coenovcov, Bessona a ďalších, spomeniem aspoň film Stratené v preklade (r. Sofia Coppola), ktorý má v mojom srdci špeciálne miesto. Zo slovenskej tvorby na mňa veľmi osviežujúco pôsobia filmy Jána Lacka z 50. rokov, ktoré sú natočené s neuveriteľnou ľahkosťou. Asi neprekvapím, keď za najzábavnejší slovenský film označím snímku Pacho, hybský zbojník. Pre mňa je to v niečom pendant českého Limonádového Joa, je absolútne jedinečný a v slovenskej tvorbe nenahraditeľný. Podobný vzťah mám aj k Perinbabe, kde Jakubisko vytvoril úžasne originálnu mytológiu, ktorá sa nenápadne vlúdila do slovenskej tradície.