Uzatvorený cyklus Martina Kollara

Fotograf a kameraman Martin Kollar má za sebou neľahké obdobie a pred sebou rok premiér, vrátane premiéry svojho autorského projektu zatiaľ s pracovným názvom Here. 

Pre Film.sk sme sa naposledy rozprávali v roku 2016 a ty si vtedy na otázku, do akej miery kameraman spoluvytvára to, čomu hovoríme rukopis režiséra, odpovedal, že „ono to nesúvisí s tým, kde postavíš nohy statívu, skôr je to o tom, v akom si rozpoložení s ostatnými, v akej ste tvorivej i životnej etape“. V akej životnej a tvorivej etape teraz si?
Začínaš s najťažšími otázkami? (smiech) Nedlho potom, v roku 2018, sme začali spolu Máriou Rumanovou pripravovať snímku Letopis. Film sa teraz pomaly dokončuje. Medzitým som urobil knižku After, ktorá súvisí s Máriinou smrťou, respektíve s tým, čo sa stalo potom. S Petrom Kerekesom sme dokončili Cenzorku, máme už len pár dní dokrúcania Wishing on a star a Maratón, ktorý by mal mať taktiež premiéru v tomto roku. Okrem toho ešte pracujem na novej fotografickej knihe. Takže je to pre mňa taký dokončovací rok.

Čiže teraz si v očakávacej životnej a tvorivej etape...
Áno, presne, očakávacie vyprázdnené časy.

Mal si už niekedy takéto obdobie, v ktorom sa všetko akoby uzavrelo?
Asi pred takými 7 rokmi to bolo veľmi podobné, v roku 2016 sa rovnako všetko uzavrelo, takže to opäť vyzerá na dokončovanie nejakého cyklu.

Prešlo teda niekoľko rokov, ktoré boli pre teba dosť náročné... Spomínanú fotografickú knihu After som vnímala ako jedno také uzavretie. Bola ním?
Kniha After je o tom, čím sa človek musí prehrýzť, keď sa mu stane, že niekto blízky definitívne odíde, a ako sa s tým dá vyrovnať. Pustil som sa do nej asi pol roka po Máriinom odchode. Bolo to v čase, keď sme všetci zostali zavretí doma, vonku zúril covid a smrť bola vtedy nejako neprimerane prítomná.

Bolo pre teba jednoduchšie povedať to obrazom ako slovom?
Najťažšie bolo spraviť samotné rozhodnutie, či prežívanie takéhoto komplikovaného a bolestivého zážitku má zostať súkromné alebo verejné. Nejako intuitívne som vyhodnotil, že čím viac o tom budem akýmkoľvek spôsobom rozprávať, tým viac sa bude to utrpenie každým opakovaním istým spôsobom oslabovať. Keď som si to nedržal len v sebe a nejako to ventiloval, napr. takouto akože arteterapiou, bolo to veľmi oslobodzujúce. Výber fotografií som limitoval na obdobie spoločných štyroch rokov. Z archívu z tohto obdobia som vyťahoval fotografie, ktoré evokovali nejaké významy, až z toho vznikol skoro komiksový alebo storyboardový jazyk. Vznikol z toho taký výkrik do prázdnoty.

S Máriou Rumanovou si začal pripravovať aj film, ktorý bude mať tento rok premiéru. Napokon sa z neho stal už takmer výlučne tvoj autorský projekt.
Snímku Here, s pôvodným názvom Letopis, sme začali pripravovať niekedy v roku 2018. Dnes si tie začiatky pamätám tak, že keď sme sa pôvodne bavili o tom, čo by sme chceli v živote niekedy nakrútiť, tak sa nám pozdávalo, že by sme spravili presne to isté, čo kedysi robil tím na Kolibe, ktorý nakrúcal letopisy. Čiže sme plánovali nakrúcať akúkoľvek udalosť, významnú alebo aj zdanlivo bezvýznamnú, ktorá by takto bola zaznamenaná do archívu pre budúcnosť. 

No a práve vtedy, keď sme sa už mali pustiť do samotného nakrúcania filmu, tak sa stalo, že Mariška sa rozhodla tu s nami definitívne nebyť... A tak som som zdedil nenakrútený film. Pár mesiacov som váhal, či sa do toho vôbec mám pustiť. A ked' som nakoniec do toho išiel, striktne som sa držal úplne prvotného nápadu, že budem observačne nakrúcať situácie malých aj veľkých dejín. 

Akú formu mal v tomto prípade scenár? 
Hlavná otázka bola, či je vôbec možné nakrútiť nenudný film bez hlavného hrdinu a nejakého banálneho príbehu. Samozrejme som tušil, že film musí mať začiatok, stred aj koniec. Tiež som experimentoval s dialógmi – v tom zmysle, že keď postavy vo filme rozprávajú, tak by to nemalo posúvať dej filmu dopredu, a že hovorené slovo má byť viac-menej bezvýznamné.

Okrem toho som si dal jediné striktné obmedzenie, že hranice krajiny budú jediným limitom a nebudem nakrúcať v zahraničí, akokoľvek by sa mi to do filmu hodilo. Počas niečo viac ako 200 dní som nakrútil veľmi rôznorodý materiál, ktorý sme potom v strižni s Marekom Šulíkom ešte počas nakrúcania na veľa etáp dávali dokopy. Takže je to do veľkej miery aj Marekov film.

Robili sme ho ako hlinenú sochu, pridávali sme hmotu a pokiaľ nám to držalo, tak sme sa tešili, a keď sa nám to celé zrútilo, tak sme ďalej na ten kýpeť, už poučení, nalepili zase niečo ďalšie. A keď sme v jednom momente mali pocit, že už sa to naozaj neudrží a vyššie už nedosiahneme, tak sme to nechali tak. Takto sme sa k filmu vracali, otvárali ho, pridávali nový materiál, ktorý ho obohacoval, alebo spochybňoval. Následne vypadli celé scény a nahradili ich nové, iné scény sa zas vrátili späť do hry.

Takto by to naozaj mohlo pokračovať donekonečna. Zaujíma ma moment, v ktorom ste sa tento proces rozhodli zastaviť. 
Úplne pôvodný názov filmu bol Päťročnica. Ani som netušil, aký dobrý odhad to vtedy bol.

Ale aj tak je to celé na divákovi...
Keď sa už konečne film dokončuje, pri opakovaných projekciách je stále ťažšie a ťažšie privodiť si zážitok, že ho akoby vidíš prvýkrát novými očami. Viem, že to nikto robiť nebude a nebude si ho ani pozerať viackrát, ale mňa v tomto postprodukčnom čase baví to, že hoci si film musím pozerať x-krát, tak ma v ňom vie prekvapiť, ako niektoré situácie neočakávane fungujú inak – podľa aktuálnej nálady človeka.

To sa blíži k fotografii, ktorá je v niektorých aspektoch asociatívnejšia ako film...
Pri zariadeniach, aké používam, vlastne tým istým prístrojom fotografujem aj nakrúcam. Len si prepnem gombík a rozhodnem sa, či obraz bude stáť, alebo sa bude hýbať a bude mať aj zvuk. Viem, že sa opakujem, viem, že som už veľakrát povedal, že fotografujem ľavým okom a do kamery sa ako kameraman dívam pravým okom. Keď režírujem, tak sa dívam na monitor oboma očami a takto nejako som si obidva tie svety spojil do jedného.

Tento film sa nakrúcal výlučne na Slovensku, ostatné tvoje filmy, na ktorých si pracoval ako kameraman, alebo aj tvoj celovečerný režijný debut 5 October, vznikali v rôznych krajinách. Aký má na teba vplyv genius loci, kde sa nakrúca?
Sem-tam ma zamrzelo, že som sa obmedzil na to, že budem nakrúcať iba na Slovensku, ale asi mi takýto mantinel dobre padol – vedel som, kde je moja hranica. Divák to ale nebude vedieť, hoci bude zrejme tušiť, že sa film odohráva niekde v strednej Európe. Na to, aby ho vedel presne lokalizovať, nie je vo filme dostatočné množstvo prvkov, dialógov, záchytných bodov, ktoré by mu pomohli sa v tom orientovať.

Pri filmoch je vždy zaujímavé sledovať, v akom období začínajú vznikať a do akého obdobia potom vstupujú pred publikum.
Tento film sa nakrúcal počas rokov 2019 – 2023. Svet vybuchoval všetkými možnými spôsobmi a krízami, takže nechtiac to bol asi najlepší čas pre vznik takéhoto filmu. Málokedy to býva takéto besné.

Mira Fornay pri filme Mimi hovorila o tom, že ním nechcela násobiť tú temnotu okolo, ale že chcela nakrútiť film, ktorý má v sebe niečo pozitívne. Myslím si, že to tak má veľa ľudí – z kina chcú vyjsť s pozitívnym pocitom. Tým nemyslím, že film musí byť sám o sebe veselý, ale že pocit, ktorý zostane, je pozitívny.
Hovoríš mi z duše, nechcem príliš veľa prezrádzať, ale tak sa skončí aj tento film...

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Martin Kollar